(Ne)správna láska

Časť Druhá

"No, pôjdeme? Hovorila si, že meškáš, takže sa neponáhľaš?" spýtal sa ma a v hlase som začula jeho pobavenie. Zamračila som sa na neho a rýchlo sa rozbehla po chodníku. Na tvári sa mu mihol úškrn, čo ma nesmierne podráždilo. Cestou som sem- tam pobehla. Snažila som sa dostať, čo najrýchlejšie do skúšobne, ale hlavne nenápadne. Natsukio si s ľahkosťou udržiaval tempo, čo ma ešte viac rozdráždilo.Rozkopla som dvere skúšobne, práve vtedy keď chalani ladili svoje nástroje. Spevák a zároveň gitarista skupiny, Arian, sa na mňa usmial.

"Takže omeškanec konečne prišiel," povedal pobavene Arian. Skupina sa zasmiala a spolu s nimi som začula aj tichý chichot za sebou. Ignorovala som ich a len fľochla pohľadom. V kúte som si zložila puzdro a podišla na svoje zvyčajné miesto, naľavo od Ariana. Zapojila som basgitaru a vyskúšala zvuk, aj či je basgitara naladená. Všetko bolo v poriadku, tak som mlčky kývla hlavou na ostatných. Všetci prikývli. Zadala som rytmus našej prvej pesničky. Blue dog. Hralo sa mi skvele a pri muzike som sa vedela najviac uvoľniť. Práve to, že chalani založili kapelu a hľadali basgitaristu, ma odpútalo od zvyčajných, každodenných depresii, ktorými som predtým trpela. Odvtedy som aj vymýšľala texty pesničiek a chalani vytvorili vždy dobrú hudbu na to. Keď som bola zahĺbená do týchto myšlienok, ani som si nevšimla, že hrám automaticky a pieseň skončila. Ako skupina sme sa na seba uškrnuli.

"To bolo úžasné," ozval sa Natsukio. Arian sa na neho otočil, rovnako aj zvyšok kapely. Prižmúrila som oči a pohľadom varovala Natuskia, aby sa nestaral.

"Naozaj?" ozval sa bubeník- Ryan. Natsukio prikývol.

"Mňa skorej zaujíma, kto si a prečo si tu," povedal Arian, takým nevraživým tónom, aký som u neho ešte nikdy nepočula.

"Volám sa Natuskio a som dvojča Hachiko. Lepšie povedané, jej stratený brat. Prečo som tu? Lebo ma moja matka vyhnala z bytu, tak som išiel s Hachiko," vysvetlil Natsukio. Väčšina bola pravda, až na pár drobností. Nevydal sa za mnou dobrovoľne, ani si nebral odo mňa nejaké povolenie ísť so mnou a matka sa ho dočasne zbavila. Povzdychla som si a obzrela sa po chalanoch, ako na to zareagujú.

"To je mi teda príbeh. Však Hachi nemá dvojča, tobôž brata, len staršiu sestru, ktoré je teraz v zahraničí," povedal so zlomyseľným úškrnom Arian a založil si ruky na hrudi. Natsukio sa uškrnul tiež a prepichol pohľadom Ariana.

"Ide o to, že predtým sa o mne nevedelo. Naša matka" ukáže prstom na mňa a na seba, " nás oddelila. Po rokoch sa spamätala a hľadala ma. Tak som tu."Urobil veľké gesto rukami.

Ja som sa radšej s nezáujmom mu otočila chrbtom a brnkala si. Letmo som si všimla, že Arianova tvár sa otočila na mňa.

"Je to pravda, Ha?" opýta sa ma skoro prosebným hlasom a nazve ma mojou najbližšou prezývkou. Zamračím sa na zem a potom pozriem na Ariana. Pomaly prikývnem.

"Vyzerá to už tak," poviem mierne podráždene. Arian so seba vydal povzdych, ale usmial sa na mňa. Falošne. Už teraz sa mi zdalo, že niečo nebude v poriadku.

"No, dobre. Zahráme ešte niečo alebo pôjdeme do mesta?" opýtal sa skupiny Arian. Uvažovala som, že čo by som viac chcela, ale nevedela som sa rozhodnúť. Tak som počkala, ako sa rozhodnú ostatní.