(Ne)správna láska

Časť Tretia

"Poďme do mesta!" navrhol veselo bubeník. Ostatní na to začali prikyvovať.

"Tak sa ide do mesta, banda!" zvolal Arian. Potom sa pozrel na mňa.

"Pôjdeš s nami, Ha?" jeho hlas znel prosebne a bezmocne zároveň. To nebolo moc dobré znamenie. Takýto tón hlasu máva fakt výnimočne. Len pri zlých situáciach.

"Pravdaže pôjdem!" prikývla som s úsmevom. Chcela som Ariana povzbudiť. Bola to skoro moja povinnosť, lebo sa zdalo, že mám k nemu najbližšie. I keď som si nebola taká istá.

"A čo ja?" ozval sa Natsukio. Zazrela som po ňom."Pokojne sa vráť domov. Možno budeš mať šťastie a matku pri ničom nezastihneš," odfrkla som podráždene. Na neho fakt náladu nemám.

"Neviem cestu domov," pokrčil plecami, ako neviniatko.

"Tvoj problém," otočila som sa mu chrbtom a išla si pobaliť veci, aby sme mohli, ako banda, vyraziť do mesta.

"Hachiko, máš sa o mňa starať," oponovalo mi moje dvojča. Však mi ani neprišiel, ako dvojča! Maximálne sme vyzerali podobne, to je tak všetko!

"Si rovnako starý, ako ja. Nemám sa o teba prečo starať," liezol mi na nervy.

"Som nový v tomto meste. Môžem sa ľahko stratiť," neustále mi odpovedal.

"Vôbec ma to netrápi!" zvreskla som naštvane po ňom. Nech ma ešte chvíľu štve a vrazím mu. Jeho flegmatický výraz ma vytáčal do nemoty. Ako on môže byť mojím bratom?! Ani náhodou!

"Čo sa deje, Ha?" položil mi ruku na plece Arian. Zacítila som, ako ma to upokojilo. Jeho dotyk bol teraz skoro zázračný.

"Len ma vytáča svojimi poznámkami," odvetila som viac- menej cez zaťaté zuby. Ovládať sa bolo celkom náročné.

"Akými poznámkami? Len jej hovorím, že neviem cestu domov," zaťal svojim ľahostajným hlasom. Zaťal do živého.Vrhla som sa po ňom, ale zastavili ma silné paže, ktoré ma obmotali. Arian ma držal, aby som mu jednu nevrazila.

"Pusti ma!" zavrčala som na Ariana.

"Nie," odmietol rázne. Zúrivo som na neho pozrela.

"Prečo, nie?!" trhla som sebou, ale Arianom to ani nehlo. Bol pravdaže silnejší, ako ja.

"Je to tvoja rodina. Hoci priznávam, ani mne nie je dvakrát po chuti a najradšej by som mu jednu vrazil namiesto teba, ale nezabúdaj, je to tvoja krv," začal s filozofiou Arian. Normálne by ma to ešte viac podráždilo, ale tentoraz ma to upokojilo.Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Keďže Arian bol pri mne a držal ma, tak to bolo rýchlejšie.

"Tak fajn. Môžeš ma pustiť," povedala som Arianovi už pokojnejšie.

"Si si istá?" ubezpečoval sa, že už po Natsukiovi znova nevyskočím.

"Áno," povzdychla som si. Arian ma pomaly púšťal.

"Vďaka," šepnem, tak aby to iba Arian mohol počuť. Kývol hlavou a nachal ma. Zazrela som po Natsukiovi a otočila sa, že si dobalím svoje veci.Keď sme boli všetci pripravení, tak sme vyrazili do mesta. S Natsukiom v pätách. Rozhodla som sa ho ignorovať a radšej sa baviť len s kapelou.Ale, keď sme si sadli do kaviarne, začal byť neznesiteľný.

"Kedy už pôjdeme domov?" ozval sa práve, keď sme si sadali. Mlčala som. O päť minút znova.

"Kedy už pôjdeme domov, Hachiko?" spýtal sa Natsukio. Všimla som si, že nielen mňa začínal nasierať, ale aj ostatných. Stále som mlčala.

"Hachiko, vnímaš ma?" potriasol ma za plece. To ma už popudilo.

"Nechaj ma! Choď domov sám!" odstrčila som jeho ruku a vražedne na neho pozrela.

"Neviem cestu," mykol plecom, akoby ho to vôbec nezaujímalo.Prudko som sa postavila, schmatla puzdro s basgitarou a vyletela z kaviarne. Nechcela som im tam robiť scény, inak by ma tam už nikdy nevpustili. Von som scény pokojne robiť mohla. Chcela som mu vynadať.