(Ne)správna láska

Časť Dvadsiata ôsma

Napokon som sa rozhodla pohnúť sa. Natiahla som sa po mobil, že zavolám Lise, ako sa mám. Zarazila som sa. Naozaj jej mám zavolať? Ale hneď na to som sa v duchu pokarhala. Však by chcela, aby som jej referovala o všetkom na chate, či teraz alebo potom.

Naťukala som jej číslo a čakala, kým mi to zdvihne. Vyzváňal dlho, ale to som u nej očakávala. Konečne to zdvihla.

„Haló?" ozvalo sa z druhej strany.

„Tvoja reakcia dvíhania hovoru je ako vždy neustále pomalá," odvetila som namiesto pozdravu.

„Ako keby tá tvoja bola niekedy o niečo rýchlejšia," odsekla mi namrzene, ale hneď na to sa zasmiala. „No ako? Čo je tam zaujímavé?"

„Neuveríš, ale po prvýkrát som bola rada, že mi bol nablízku Natsukio," vytisla som zo seba s povzdychom.

„Ako to?" znela dosť prekvapene.

„Napadol ma matkin priateľ. Pritisol ma o stenu a chcel so mnou niečo robiť. Ani nechcem vedieť, čo," pretrela som si oči.

Cítila som, ako mám stisnuté hrdlo. Zle sa mi o tom hovorilo. Skoro ako keď som mala hovoriť o tej partii.

„To vážne?! A Natsukio ti pomohol?" ohúrenie v jej hlase bolo očividné.

„Presne tak. Odohnal ho. Naozaj po prvý raz som sa cítila bezpečne. Naozaj mi v tej chvíli pomohol. Sama by som toho chlapa nezvládla," priznala som sa bezbranne.

„Je fajn, že si aspoň priznáš, že si potrebovala pomoc," zdalo sa mi, že sa usmievala.

„Bohužiaľ," povzdychla som si.

„A čo ešte iné? Okrem toho sa ti ešte niečo stalo?" vyzvedala ďalej. Až teraz som v pozadí zachytila zvuky hry. Asi ďalej hrá, hoci sa rozprávame, pomyslela som si s úsmevom.

„Ako bola tu jedna či dve veci navyše. Napríklad o polnoci mi moje dvojča vyklopávalo na dvere, lebo som ich mala zamknuté. Proste chcel ísť ku mne," zasmiala som sa pri myšlienke na to.

„Dosť creepy," zasmiala sa aj Lisa. „A čo si spravila?"

„Nechala ho klopať, kým ho nezdrbala matka za to," potichu som sa chichotala.

„To si kus zaslúžil," úškrn bol viac ako badateľný v hlase.

„Rozhodne. Ráno ma zase on otravoval. Keď sa ma snažil pobozkať, tak som ho uhryzla a odstrčila. Takže ani dokonca ráno som nemala nijako príjemné," vyšiel zo mňa suchý smiech.

„Ako ťa počúvam, tak si mala hektické ráno. Keby som tak s tebou na chate," povzdychla si Lisa.

„Veru, keby. Aj pre mňa by to bolo lepšie," rovnaký povzdych som vydala aj ja. „Lenže matka to označila za „rodinnú" chatu, takže asi si nemohla ísť."

„Ja viem. Chápem to."

„Ale ja nechápem, prečo som sem musela ísť. Mám tu iba samé problémy," zavrčala som potichu.

„To nechápem ani ja, že prečo ťa nútila, ale asi sa chce znova zblížiť s vami," premýšľala nahlas Lisa.

„To už nenapraví. Ja nemám úmysel sa s ňou znova zblížiť, keď ma dokázala už predtým nechať tak," odvetila som chladne.

„Ja viem. Ja viem," upokojovala ma. Zrazu sa ozval šum a vzdialené hlasy. „Och, Arian ťa pozdravuje. Vraj chýbaš kapele."

„Však som ani nie deň preč," pousmiala som sa nad tým. „Ale aj mne chýba, že nemám možnosť s nimi skúšať."

Znova sa chvíľu ozývali hlasy, ktorým som nerozumela úplne.

„Že Arian im to odkáže. Potešia sa," ohlásila mi hneď na to.

„To dúfam, lebo inak im jednu ukážem," uškrnula som sa a Lisa sa na tom zasmiala.

„Odkážem rovnako."

„Výborne."

Nadskočila som, keď niekto zabúchal na dvere.

„Počkaj," šepla som Lise do mobilu. „Čo je?"

„Ideme si opekať na obed. Si hladná?" ozval sa matkin hlas.

„Daj mi chvíľu!" zahučala som.

„Vyzerá to tak, že ťa už volajú," Lisa v telefóne zaznela trochu smutne.

„Bohužiaľ. Prepáč," povzdychla som si.

„Budeme von," ešte raz na mňa zavolala matka.

„Hej!" odsekla som jej. „Fakt prepáč, volala by som aj dlhšie s tebou."

„Čo už. V pohode. Hlavne sa mi ešte ozvi, ak to stihneš pred odchodom domov," upokojovala ma Lisa.

„Hah, budem sa musieť ozvať pravdepodobne, keďže by si mi aj tak nedala s tým pokoj," ironicky som zatiahla s úškrnom na tvári.

„Ja? Kdežeee!" odfrkla a zachichotala sa. „Tak sa ozvi. Čau."

„Čau," rozlúčila som sa a zložila.