Držal som ju za ruku a rozmýšľal som. Krátko po tom čo vstala, hneď aj zaspala. Snažil som sa nezaspať ale únava na mňa rázne doľahla. Zaspal som s hlavou položenou na nemocničnej posteli. Nespal som ani tri hodiny, keď ma zobudil Liam.
„Prepáč, že ťa budím. Sophie spí?" pošepky sa ma spýtal.
„Myslím, že áno. Čo sa stalo?" rozospato som mu odpovedal a pretrel si oči.
„Volá mi Zayn. S Laylou sú v Dubaji. Rozprávali sme sa o tom, čo sa stalo a chceli by prísť na Sophiine narodeniny a prekvapiť ju. A rozmýšľajú či nezoberú aj Louisa." oznámil mi Liam.
„To by bolo super! Nech ho určite zoberú!" s radosťou v očiach som mu odpovedal.
„Ale budiť si ma nemusel teraz. Stačilo mi to oznámiť neskôr." dodal som a naspäť som zaujal svoju spaciu polohu. Ale už som nedokázal zaspať. Vysral som sa na to a prisadol som si k Liamovi.
„Harry ? Čo chceš ďalej robiť?" spýtal sa Liam so zmiešanými pocitmi.
„Ja neviem. Vôbec neviem čo mám robiť." pokojne som mu odpovedal, aj keď v mojom hlase bolo počuť zúfalstvo.
„Blíži sa zimný ples. Chceš ju tam zobrať?" pozrel sa na Sophie a následne na mňa.
„Chcel by som. Ale bojím sa o ňu. Viem, že tam budeme všetci. Ja, ty, Niall, Louis, Zayn s Laylou a Sophie sa tiež vie o seba postarať ale...Ja neviem." čím ďalej, tým viac som bol zúfalý. Myšlienky sa mi bili a nevedel som čo ďalej.
„Pozri, ešte nejaký čas budete u mňa. Sophie má o 2 dni 20 rokov, príde Zayn, Layla a Louis. Kým tu budú oni, nemáš sa čoho báť." odmlčal sa a pozrel sa smerom k oknu aj keď viem, že sa na nič konkrétne nepozeral, iba rozmýšľal. „Prečo jej nedáme nejakú zbraň?" nahlas rozmýšľal, pričom stále pozeral nevedno kam.
„To nie je zlý nápad!" uznal som. Rozvalil som sa do kresla a obaja sme stíchli a rozmýšľali. Dopadlo to na mňa a zaspal som.
Sophie:
Prebudili ma slnečné lúče presvitajúce cez nemocničné žalúzie. Oproti posteli v kreslách, ležali rozvalený Harry a Liam. Pomaly som sa posadila. Všetko ma hrozne bolelo a pálilo. Hlavu som mala zošitú, peru rozbitú, celá som bola doškriabaná a samá modrina. Inak povedané vyzerala som hrozne. Bola som strašne hladná ale nechcela som ich budiť. Opatrne som vstala. Keď som sa konečne dotrepala do jedálne, pri pohľade na jedlo som zabudla na všetku bolesť a rozbehla som sa k stolu. Raňajky som si vychutnávala, aj keď nebolo to najlepšie jedlo, aké som kedy jedla. Vrátila som sa späť do izby. Liam už nespal. Sedel na mojej posteli a niečo čítal. Prisadla som si k nemu.
„Ahoj!" pozdravila som potichšie a usmiala som sa.
„Ahoj!" odzdravil a pozrel sa na mňa. „Prepáč! Mali sme ťa lepšie strážiť, a nemali sme do tej reštaurácie vôbec ísť!" sebakriticky poznamenal a vyzeral akoby išiel plakať.
„Liam, to nie je tvoja chyba! Nemohol si vedieť, čo sa stane. A nakoniec neskončilo to až tak zle." povedala som aj keď sama som tomu úplne neverila. Zdvihol obočie ale nepovedal na to nič. Položila som si naňho hlavu.
„Pustia ma dnes domov?" po dlhej chvíli ticha som sa spýtala.
„Asi áno." odpovedal mi, aj keď s odpoveďou sa veľmi neponáhľal.
Po približne hodine sa zobudil aj Harry. Nemali sme žiadne veci, tak sme len vstali a odišli. Celý deň sme buď spali, pozerali filmy alebo jedli. Síce sme veľkú časť dňa prespali, do postele sme išli skoro. Cheryl bola doma dokopy cca hodinu. Liam bol z toho smutný, tak som sa ho aspoň trochu snažila rozosmiať. Neskôr sa mi to celkom podarilo a prestal na to myslieť. Pred odchodom spať som na dobrú noc Liama objala.
„Netráp sa tým! Dobrú noc!" s úsmevom som mu povedala a odišla som do izby. Ľahla som si k Harrymu. Netrvalo dlho a zaspala som.
Na druhý deň mi bolo lepšie. Nebola som už taká unavená a rýchlo som sa zotavovala. Bolo ešte skoro ráno a všetci spali. Potichu som zišla dole, otvorila som chladničku a vybrala som si jogurt. Otvorila som skrinku s príborom a chcela som si zobrať lyžičku. Počkať...Kde sú lyžičky? Ani veľké tu nie sú. Napadlo ma, že mohli by byť v umývačke, ale keď som ich nenašla ani tam, vybehla som hore. Otvorila som dvere do Liamovej spálne.
„Kde máš lyžičky?" namrzene s jogurtom v ruke som stála vo dverách. Liam sa na mňa rozospato pozrel.
„Čo?" nechápal, tak som sa ako nejaký prízrak premiestnila k nemu.
„S čím mám akože zjesť ten debilný jogurt?" na potvrdenie som naň ukázala.
„Môžeš ho vypiť alebo..." rozmýšľanie mu zrána veľmi nešlo. Vzdychla som si.
„Prečo nemáš žiadne lyžičky?" sadla som si na posteľ.
„Noo...Ako ti to mám povedať?...Mám z lyžíc strach." znelo to ako nejaký vtip, ale Liam nevyzeral, žeby srandoval. Dívala som sa naňho s otvorenými ústami a chcela som niečo povedať ale zmohla som sa len na: „Aha!", ktoré znelo veľmi zvláštne. Zarazene na mňa pozeral až zdvihol obočie. Následne sme obaja dostali hrozný záchvat smiechu. Za chvíľu sme sa dostali do moodu, keď sme nevydávali žiadne zvuky iba sme sa váľali po posteli a rozhadzovali rukami. Museli sme vyzerať ako dva tulene na súši. Liam z toho až spadol na zem, z čoho sme sa smiali ešte viac. Asi sme tým zobudili Harryho.
„Čo to vy dvaja stvár...!" namrzene kričal ešte z chodby ale ani to nedopovedal, lebo sa zasekol keď nás dvoch uvidel. Ten výraz tváre aký nahodil, keď nás uvidel sa nedá ani popísať. S Liamom sme sa trochu upokojili, dokým sme sa na seba nepozreli a znova sme nevyprskli do smiechu. Harry rozospato mávol rukou a odišiel.
„Mohli by sme sa ísť dneska prejsť. Ale už ťa nespustíme z očí a nebudeme dnes piť!" navrhol Liam. Súhlasne som prikývla.
„Liam? S čím ješ polievku?" spýtala som s malou dávkou sarkazmu.
„Buď ich vypijem alebo ich nejem." odpovedal mi, akoby to bola úplne bežná otázka.
„No, idem sa obliecť!" zavelila som sama sebe a svižne som prešla do našej izby. Harry sa práve sprchoval. Kým som si stihla vybrať oblečenie, vrátil sa z kúpeľne už oblečený. Hodila so na seba svetlé dole vyhrnuté rifle a obyčajné biele tričko. Rýchlo som si obula tenisky a zišli sme dole. Na stole už čakali raňajky, ktoré nám urobila Cheryl.
„Počula som čo sa stalo. Si v poriadku?" starostlivo sa spýtala. Len som prikývla. Lievance boli výborné. V podstate celé raňajky boli delikátne. Hneď po nás prišiel aj Liam. Cestou k stolu sa zastavil k Cheryl a pobozkal ju. ,Čo sa stalo?' pomyslela som si sama pre seba lebo som si spomenula, ako naposledy vyzerali skôr ako skôr spolubývajúci alebo iba priatelia. Neriešila som to ďalej, len som sa usmiala. Stačí mi, že Liam je šťastný. Po raňajkách sme spolu vyšli na terasu, kde sme pili kávu. Potom sme všetci spolu išli na prechádzku po meste. Svietilo slnko, tak som si na radu doktora zobrala šiltovku, aby mi slnko nepálilo rovno na ranu. Do obeda sme sa prechádzali po meste, ktoré bolo nádherné a rozprávali sa. Na obed sme si dali pizzu v útulnej talianskej pizzérii. Po obede sme si zašli do kina na nejakú komédiu. Domov sme sa vrátili až pred večerom. Začalo pršať. Spať sme šli skôr, lebo sme všetci boli hrozne unavení. Zaspala som veľmi rýchlo v Harryho objatí, na parapetu padali kvapky dažďu, ktoré ma neskutočne upokojovali. Bol to veľmi príjemný deň. To, že Cheryl bola s nami Liamovi viditeľne zdvihlo náladu. Som zvedavá, ako ma zajtra prekvapia na moje 20. narodeniny!
No miláčkovia moji, je tu nová časť! Dúfam, že sa vám páčila. Nezabudnite mi dať hlas a napísať komentár! Ľúbim vás!
