„No dobre. Keď som mal 16 odišiel som z domu. Prišiel som do Londýna a tam som sa zoznámil so Zaynom. Potreboval som prácu a Zayn mi ju zohnal. Nebola to však obyčajná práca, najprv som začal obchodovať so zbraňami, neskôr drogami a alkoholom a nakoniec som začal zabíjať ľudí. Celý ten biznis som viedol so Zaynom, Niallom, Liamom a Louisom. Vynášalo to dobre a stali sa z nás najnebezpečnejší mafiánsky bossy Londýna. Jediní, kto nám konkuroval boli .....Smithovci!" všetko, čomu som celý život verila, sa zrútilo behom sekundy. Chcela som kričať, plakať ale nedokázala som sa pohnúť. Bola som úplne v šoku.
„Uzavreli sme s nimi dohodu. Stali sa z nás obchodní partneri. Všetko išlo super, pokým do mesta neprišli ďalší. Thomsonovci! Dlhé roky sme so Smithovcami proti nim súperili. Tvoji rodičia z tohoto odišli kvôli tebe, aby ťa pred nimi ochránili. Založili si firmu a začali žiť normálnejší život. Nastal pokoj ale iba dočasne. Začali sa o teba veľmi zaujímať. Vtedy som býval v tomto dome. Niall odišiel do Írska , Liam do Blackpoolu s Cheryl , Louis do Manchestru. Zayn s Laylou žijú stále v Londýne. Mesiace som ťa pred nimi ochraňoval z diaľky. Oni však boli čím ďalej pre teba nebezpečnejší, tak som nastúpil do školy a nespúšťal som ťa z očí. Vedel som, že kým budú vaši na plese, niečo sa stane. Najprv som ťa nechcel uniesť, ale prišli si po teba. Teraz síce nevedia, že si so mnou ale nemôžem ťa ukrývať naveky." dohovoril ale ja som nevedela čo mám teraz povedať. Len som sedela a pozerala sa naňho.
„Vedia moji rodičia kde som?" po chvíli ticha som sa spýtala.
„Nie. Vedia len to, že žiješ a nemajú ťa Thomsonovci. To im musí zatiaľ stačiť!"
„Čo bude so mnou teraz?" rozplakala som sa. Všetko to na mňa doľahlo. Čakala som, že Harry na mňa zase začne kričať ale nestalo sa. Objal ma a ja som hlavu oprela o jeho rameno.
„Prosím, nikdy ma neopusti." povedala som pomedzi slzy.
„Neopustím ťa!" dal mi jemnú pusu do vlasov a silnejšie ma objal. Nakoniec som na ňom zaspala.
Harry
Bojím sa, že ju nedokážem ochrániť. Keď zistia, že ju mám, zabijú nás všetkých. Nedovolím, aby niekomu z nás ublížili .
Pozerám na ňu ako spí. Je taká krásna a nevinná. Musíme už ísť ale nechcem ju budiť. Zobral som všetky peniaze a zbrane, čo tu ešte zostali. Dal som ich do tašky a navrch som poukladal oblečenie. Hodil som to do auta a vybehol som ku nej. Nie je tu!
„Sophie!" začalo mi búchať srdce. Kde je? Prehľadal som celý dom a nikde nikoho. Vybehol som von a vtedy som ju uvidel. Bola námesačná. V mojom bielom tričku sa prechádzala pred domom.
„Sophie! Zobuď sa! Sophie!" nereagovala len zostala stáť. Zobral som ju na ruky a odniesol som ju do auta. Niečo si hovorila ale nič som jej nerozumel.
„Neopúšťaj ma! Prosím! HARRY! Zostaň pri mne!" začala hovoriť hlasnejšie, až skoro kričala. Po tvári jej začali tiecť slzy.
„Nikdy ťa neopustím! Sľubujem!" objal som ju a upokojila sa. Zavrel som dvere auta a oprela sa o ne. Zamkol som dom a nasadol som do auta. Bola približne polnoc. Vyšli sme na diaľnicu a smerovali sme rovno do prístavu. Išli sme niekoľko hodín, kým sme tam prišli. Som veľmi unavený ale musím vydržať, kým sa nedostaneme na loď. Boli dve hodiny ráno a na loď sme s autom mohli nastúpiť až o pol tretej.
Konečne som zaparkoval v lodnej garáži. Keďže sme išli až z Liverpoolu a nie z Holyheadu cesta bude trvať o dve hodiny dlhšie. Na lodi bolo málo ľudí, ktorých som všetkých overil. Prehodil som si vak cez plecia a vybral som Sophie z auta. Odniesol som ju do kajuty a položil ju na posteľ. Keďže je tu len jedna nie veľká posteľ, ľahol som si vedľa nej. Nastavil som budík a okamžite som zaspal.
Sophie
Zobudila som sa a niekto mal na mne položenú ruku. Otočila som sa a vedľa mňa spal Harry. Poobzerala som sa naokolo a neverila som vlastným očiam. Boli sme na lodi. Stále som mala oblečené Harryho dlhé tričko. Vstala som a pozrela som sa von z okna. Bolo už približne sedem hodín. Nevedela som čo robiť. Chcela som sa prejsť po lodi ale nemala som nohavice. Poobzerala som sa po kajute a bol tu len jeden batoh. Otvorila som ho a vybrala som si nejaké nohavice. Prehrabala som celý batoh, kým som nenarazila na zbrane. Jednu som si zobrala a potichu som vyšla z izby. Všade bolo ticho. Na palube tiež nikto nebol. Sadla som si na lavičku a užívala som si východ slnka.
„Je to nádherný pohľad!" povedal niekto hrubým hlasom. Obzrela som sa a za mnou stál kapitán lode. Mal tak 45 rokov, oblečený dlhý kabát, ktorý nechal rozopnutý a fajčil cigaru. Sadol si vedľa mňa a obaja sme sa pozerali na oblohu.
„Som kapitán Charles." predstavil sa mi.
„Sophie. Teší ma." milo som odpovedala. Dlho sme sa rozprávali. Hovoril mi o svojich zážitkoch, o ľuďoch a o rôznych poverách a mýtoch. Veľmi príjemne sa ho počúvalo a rozprávalo sa s ním. Bolo príjemné stretnúť niekoho takého, kto vás nechce zabiť hneď po zoznámení.
Harry
Otvoril som oči a rýchlo som sa postavil. Sophie tu nebola.
„Kde zas išla!?" rozčúlene som zakričal a vyšiel som z kajuty. Prebehol som celú chodbu a nikde nikoho. Začal som byť nervózny. Vybehol som na palubu a vydýchol som si. Sedela tam a rozprávala sa s kapitánom. Prišiel som k nim.
„Prečo furt niekde zmizneš? Baví ťa to ?" naštvane som sa spýtal. Iba podpichovačne mykla ramenami. Vražedne som sa na ňu pozrel a pohľadom som prešiel na kapitána.
„Ďakujem, že ste ju postrážili kapitán Charles!" povedal som a naznačil aby odišiel. Potľapkal ma po pleci a odišiel. Prisadol som si k nej. Obaja sme sa pozerali na more. Po chvíli som sa na ňu otočil a rozmýšľal som, čo povedať. Vzal som ju za ruku a vstal som. Nechápavo sa na mňa pozrela ale ja som iba povedal: „Poď ideme sa najesť!"
Išli sme rovno do malej miestnosti, v ktorej bolo zopár stolov. Sadli sme si a na stole už boli pripravené raňajky. Najedli sme sa a vošli sme do izby.
Ahojte, dúfam, že sa vám príbeh páči , a že ma budete naďalej podporovať v písaní. Prosím, napíšte mi komentár a zanechajte mi hlas. Už teraz vám ďakujem!
