Ráno som sa zobudila na zvonenie mobilu. Harry sa tiež strhol ale hovor zrušil.
„Kto ti volal?" zaspato som sa spýtala.
„Nikto dôležitý!" stroho odpovedal ale hneď sa usmial a pobozkal ma. Vedela som, že nič z neho nedostanem, tak som to nechala tak. Kým som bola v sprche, Harry niekam odbehol. Celé raňajky bol úplne mimo a roztržitý.
3.strana
„Šéfe, máme pre vás zásielku!" oznámil vysoký svalnatý chlap.
„Polož to tam!" rozkázal Paul a mávol rukou na znak, že to má položiť do rohu na stôl.
„Ešte niečo potrebujete?" lojálne sa spýtal.
„Nie, môžeš odísť!" povolil Paul a nezdvihol zrak od krištáľového pohára s whiskey. Hlavu si podopieral pravou rukou s prsteňom. Sústredene sedel na čiernej pohovke z kože. Izbu ožarovali posledné lúče slnka. Niekto jemne zaklopal na dvere a bez pozvania vstúpil dnu. Do pracovne vošla žena s blond vlasmi. Dlhý tmavý plášť sa pri jej chôdzi elegantne vlnil a odhaľoval tmavomodré obtiahnuté šaty po kolená. Po miestnosti sa rozliehal zvuk podpätkov. Prisadla si k Paulovi a nežne ho chytila za ruku.
„Netráp sa toľko! Nemohol si to predsa vedieť." povedala so snahou utešiť manžela.
„Nechápem ako som ju nemohol nájsť. Moju jedinú dcéru mali celý ten čas oni!" so zúfalstvom v hlase povedal a díval sa do prázdna.
„Videla si ju, Barbara?" trochu sa pousmial. Barbara ho hladila na ruke. Smutne pokrútila hlavou.
„Barbara, ja som ju chcel zabiť! Vlastnú dcéru! Ako som mohol niečo také chcieť?" hovoril s obrovskou hrčou v hrdle.
„Ona to raz pochopí, drahý! Smithovci nás všetkých oklamali a predsa ich nemôžeme zabiť, aby sme neublížili Sophie. Všetko bude dobré!" upokojovala Paula. Niekto zaklopal na dvere.
„Vstúpte!" povolil Paul.
„Prepáčte, že vás vyrušujem, ale prišli vaši hostia." oznámil muž a čakal.
„Zaveď ich do hlavnej sály, o chvíľu prídeme!" rozkázal Paul.
„Rozkaz, šéfe!" zakončil rozhovor a odišiel.
„No, tak poďme sa trochu odreagovať!" usmiala sa Barbara. Paul dopil whiskey a spolu so svojou manželkou odišli.
Sophie:
Celé ráno Harry niekde mizol a vyhýbal sa mi. Možno som len paranoidná, kto vie? Nakoniec sa ma Harry zbavil tak, že ma s Laylou a Danielle poslal nakupovať. Po štyroch hodinách flákania sa, sme sa vrátili domov. V dome vládlo ticho. Odniesli sme si nákupné tašky a rozhodli sme sa, že zájdeme na kávu. Veď aj tak tu nikto nebol. Nasadli sme do auta a išli sme. Layla vybrala malú útulnú kaviareň na okraji centra mesta. Sadli sme dnu a objednali si. Odskočila som si na WC. Zistila som, že toaleta nefunguje, tak musím ísť do reštaurácii na poschodí. Iba som si vzdychla a vyšla som hore schodmi. Vošla som dnu, kde bolo zopár ľudí. Nejaký chlap si ma hneď všimol a prudko vstal. Niečo hľadal v peňaženke a nakoniec vybral malú fotku. Zadíval sa na ňu a následne si ma premeral od hlavy po päty. Prudko vstal a smeroval ku mne. Po všetkých tých skúsenostiach som sa rozhodla, vyhnúť sa mu. Zrýchlila som krok a veľkou okľukou som ho obišla a vrútila som sa do kúpeľne. Keď som vychádzala, už som ho nevidela.
„Ty si Isabelle Rose Thompson?" spýtal sa ten muž. Od ľaknutia som podskočila. Pozrela som naňho. Mal orieškovo-hnedé oči, tmavé hnedé vlasy, oblek schovával zbraň a na ruke s hodinkami mal nejaké tetovanie. Vyzeral tak na 35 rokov.
