„Dobre!" súhlasil a zrušil. Vzala som si tašku, pobalila som si najnutnejšie veci a vypla som ,poloha zariadenia'. Nechala som im odkaz a otvorila som si dvere na balkón a zliezla dole. Cestou pod oknami som sa prikrčila, no keď som sa vzdialila od domu, zrýchlila som na maximum. Bežala som, až kým som nedobehla ku kaviarni. Čakala som možno 3 minúty, kým prišiel Paul na čiernom matnom Lamborghini. Otvoril mi dvere. Neváhala som a nasadla som.
„Vedel som, že sa rozhodneš dobre! Barbara sa ťa nemôže dočkať!" usmial sa.
„Už si niekedy letela osobným lietadlom?" spýtal sa po chvíľke ticha.
„Raz ale to už bolo dávno. Prečo sa pýtaš?" odpovedala som mu. Uškrnul sa a ani nemusel odpovedať. Blížili sme sa k väčšiemu osobnému lietadlu. Zastavil až tesne pred nástupnými schodíkmi. Tam už čakali nejakí ľudia. Zobrali mi tašku do lietadla. To lietadlo bolo nádherné. Bol na ňom vyleštený každý milimeter a dnu boli kožené sedačky, bar, niečo podobné gauču, televízor a veľa ďalších vecí. Aj keď som nelietala veľmi rada, pretože sa bojím výšok, v tomto by som lietala každý deň. S Paulom sme si najprv sadli oproti sebe na kožené kreslá, medzi ktorými bol drevený stolček.
„Vítam vás na palube! Dáte si niečo?" milo sa spýtala letuška.
„Nalejte nám chladené šampanské, chcem si pripiť s mojou nájdenou dcérou!" rozkázal Paul. Letuška sa usmiala a za chvíľku nám už nalievala vychladené šampanské.
„Na teba Isabelle!" vyhlásil a pripili sme si. Po hodine letu sme pristáli v Glasgowe, najväčšom meste Škótska. Vystúpili sme na súkromnom letisku. Vonku bolo dosť chladno.
„Vítaj v škótskom veľkomeste Glasgow!" uvítal ma.
„Je ti zima?" spýtal sa, keď si všimol ako si šúcham ruky. Iba som prikývla. Kývol rukou na znamenie a letuška mi doniesla čierny dlhý kabát. Presunuli sme sa do budovy, kde do piatich minút nás vyzdvihol čierny vysoký Cadillac. Vystúpil z neho približne 30-ročný čiernovlasý chlap s modrými očami.
„Zdravím ťa, Lorenzo!" pozdravil sa mu Paul.
„Som rád, že vás vidím, pane! Mám tú česť poznať Isabelle Rose Thompson?" zdvorilo odpovedal a pozrel sa na mňa.
„Áno! Lorenzo, predstavujem ti moju dcéru Isabelle." predstavil ma Paul.
„Rád vás poznávam seňorita! Som Lorenzo Martinez, šofér pána Thompsona." predstavil sa s španielskym prízvukom a gentlemansky mi pobozkal ruku. Také niečo som ešte v živote nezažila.
„Aj ja vás rada poznávam Lorenzo!" milo som povedala a usmiala sa. Lorenzo nám následne otvoril dvere do auta. Nastúpili sme a bez váhania vyrazili. Aj pre sychravé počasie je Glasgow úžasný. Prešli sme skoro cez celé mesto až na jeho koniec. O pár minút sme sa dostali na upravenú lesnú cestu. Dostali sme sa ňou až pred obrovský murovaný plot s gigantickou bránou. Zastali sme a Lorenzo stiahol okno. Vystrel ruku a priložil ju na kamenný múr. Vtom sa začala brána otvárať.
„Brána sa otvára na odtlačky prstov. Náš pozemok je strážený s najzložitejším obranným systémom, ktorý sa ani nedá kúpiť. Vyrobili ho na mieru najlepší technici na svete." oznámil mi a pozeral sa von oknom. Vošli sme do areálu. Cesta viedla pomedzi vysoké stromy. Cez park sme prešli až k obrovskému domu. Vyzeralo to ako moderný zámok. Vstupovalo sa doň po mramorových schodoch, pred domom bola fontána tesaná z bielo čiernej žuly a celé to pôsobilo rozprávkovo, no zároveň luxusne a honosne. Celý dom bol z nejakého špeciálneho bieleho kameňa. Vystúpili sme z auta a Lorenzo odišiel ho zaparkovať. Následne som sa pristihla, že si dom prezerám s pootvorenými ústami.
