„Sophie?" niekto sa ma pýtal, ale skoro vôbec som to nevnímala.
„Sophie! Zobuď sa a poď sa najesť!" nežným ale zároveň chrapľavým šeptom pokračoval. Začal ma hladiť po chrbte, čo ma ešte viac uspávalo. Dal mi jemnú pusu na líce. Otočila som sa a pozrela som sa do Harryho zelených očí.
„Koľko je hodín?" rozospato som sa spýtala. Vtom som si uvedomila, že hlasivky mám v riti. Ledva som vydávala nejaké zvuky. Chytila som sa za hrdlo a pozrela som sa na Harryho.
„No super!" povedala som ironicky. Chytil ma za ruku.
„O chvíľu je pol siedmej. Prespali sme skoro celý deň." oznámil mi. Pomohol mi vstať lebo mi nebolo veľmi dobre. Neviem čo mi bolo, ale skoro som nedokázala stáť na nohách. Zúfalo som sa pozrela na Harryho.
„Ľahni si! Donesiem ti niečo zajesť." ani nedopovedal a vybehol z izby. Chcela som protestovať, že to zvládnem, ale nevládala by som tam dojsť. Ľahla som si a prikryla som sa. Bola som hrozne rada, že je večer a nie ráno. Nesvietilo na mňa slnko a vonku bol kľud. Otvorili sa dvere a dnu vošla Layla. Prišla ku mne a sadla si na okraj postele.
„Ahoj!" usmiala sa. Tiež nevyzerala, žeby bola plná energie.
„Ahoj!" odzdravila som sa mojím ,krásnym' zachrípnutým hlasom. Musela som pôsobiť fakt katastrofálne. Rozbitá hlava, kruhy pod očami, zachrípnutý hlas, bledá ako stena a celá doškriabaná so samými modrinami. A to som sa ani nevidela v zrkadle.
„Asi sme to trošičku prehnali, čo?" zasmiala sa.
„Vyzerá to tak. To som len ja spala až doteraz?" spýtala som sa a obzrela sa na dvere.
„Vôbec nie. Veď ty si vstala ako prvá na obed, keď si odišla do izby." prestala akoby rozmýšľala nad odpoveďou. „Ja som sa zobudila iba pred hodinou, aj to kvôli Harrymu, lebo nevie chodiť, potkol sa a spadol na mňa. Potom vstal ešte Liam, a Niall sa iba presunul do postele, aj keď si trochu zmýlil izby a ľahol si do našej. Zayna sme celého dokrúteného nejako preniesli k Niallovi, keďže inde nebolo kde. A Louisa sme najprv iba odtlačili do rohu kuchyne ale začal vydávať nejaké zvuky, tak sme ho šupli k tým dvom tiež." pri tej predstave som sa usmiala. Obe sme sa na pár sekúnd akoby zasekli v čase a len tak sme pozerali do neznáma.
„Nemám ti priniesť nejaké lieky alebo niečo?" starostlivo sa spýtala. Nestihla som jej ani odpovedať, lebo vo dverách sa objavil Harry s Liamom. Harry držal tácku s jedlom a Liam niesol vodu a lieky. Všetci si posadali okolo mňa. Kým som jedla, oni rozoberali všelijaké veci.
„No dobre, idem spať!" oznámila Layla a chystala sa odísť.
„Asi budeš musieť spať v Louisovej izbe, lebo vo vašej spia tie tri spiace princezné." podotkol Liam. Layla iba unavene prikývla.
„Keby som nebola taká unavená, tak by som ich vyhodila ale ledva stojím na nohách. Dobrú noc!" zaželala a potichu zavrela dvere.
„Zajtra pôjdeme do nemocnice vybrať stehy. Dúfam, že ti bude lepšie!" povedal Liam a usmial sa. Úsmev som mu opätovala.
„Dobrú noc!" zaželal a tiež odišiel. S Harrym sme zostali sami dvaja. Ľahol si ku mne a objal ma. Dal mi pusu na čelo. Ani neviem kedy, zaspala som.
Ráno mi už bolo lepšie ale hlas som stále mala úplne zachrípnutý. Zobudila som sa sama od seba. Vedľa mňa spal Harry, dole som už počula jedného, možno dvoch ľudí. Vstávala som z postele, keď ma zachytila Harryho ruka a stiahla naspäť.
„Ešte tu chvíľu zostaň." potichu povedal ešte so zavretými očami. Ľahla som a jemne som sa k nemu pritúlila. Usmial sa a s rukou si ma prisunul bližšie k sebe. Dal mi pusu na rameno.
„Ako ti je?" spýtal sa.
„Dobre." odpovedala som. Niekto zaklopal. Obaja sme naraz otočili smerom k dverám a dnu vstúpila Layla.
„Dobré ránko, hrdličky moje!" pozdravila a milo sa usmiala. Sadla si do kresla blízko postele.
„Už ti je lepšie?" spýtala sa. Iba som prikývla. Prudko vstala.
„No tak už vstávajte a poďte sa najesť! Urobila som vám raňajky!" vykročila k skrini, vytiahla nejaké oblečenie, hodila ho na nás a roztiahla žalúzie. Čakala som na oslepujúce slnko, ktoré mi vypáli oči ale našťastie pršalo. Previazala si šnúrky na svojich Nike čiernych teplákoch a uhladila si obyčajné biele tričko.
„O 5 minút nech ste dole!" rozkázala a svižne vybehla z izby. Naraz sme vzdychli a začali sa obliekať. Dotrepali sme sa dole. Layla nás už čakala pri stole. Už tu bol aj Niall. Už asi nevydržal na nás čakať a jedol lievance s malinami. Layla nám už naložila taniere lievancov, ktoré vyzerali úžasne. Najedli sme sa a pomaly tu prichádzali ostatní.
„My dve to zvládneme aj samé, Harold!" kričala Layla. „Nemusíš byť stále s ňou! Vie sa o seba postarať sama, to dobre vieš, a budem s ňou ja!" pokračovala a Harry len prevrátil očami.
„Ako myslíš! Dobre, choďte!" povedal už pokojnejším hlasom. Kým oni sa hádali o úplných hlúpostiach, ja som sedela na terase a pila kapučíno. Po ich nezmyselnej hádke Harry protestne odišiel a zašiel za Zaynom. Layla prišla ku mne a víťazoslávne vyhlásila:
„Do nemocnice pôjdeme samé, aby Harold videl, že nemusí všade byť a mať nad všetkým kontrolu." Zahľadela sa na stromy. Zatriasla hlavou akoby sa dostala z tranzu a vstala.
„Idem sa prezliecť! O hodinu pôjdeme!" oznámila a vošla dnu. Na chvíľu som vypla a započúvala som sa. Kvapky padali na strechu, sem tam zahrmelo, jesenný vánok príjemne vial a obloha bola plná dažďových mrakov. Rukou som si podopierala hlavu a pozerala som do prázdna. Všetko sa zdalo akoby sa zastavil čas. Vzdychla som si a aj ja som vošla dnu. Odniesla som šálku do kuchyne a pomaly som sa dotrepala do izby. Izba bola prázdna. Prešla som izbou až ku šatníku, vybrala som si čierne roztrhané rifle, biely rebrovaný sveter a biele tenisky. Dala som si rýchlu sprchu a obliekla sa. Zišla som dole. V obývačke sedel Zayn. Prisadla som si k nemu.
„Vidím, že ti už je lepšie." usmial sa.
„Uhm. Za to ty nevyzeráš až taký dolámaný ako som čakala." zasmial sa.
„Chcela som ti povedať, že to bolo super. Vtedy v bare." so zápalom som povedala. Musela som ho pochváliť lebo to bolo úžasné. Uškrnul sa a videla som na ňom, že ho to potešilo. Dlho sme sa ešte rozprávali. Potom už však prišla Layla. Už som odchádzala, keď ma Zayn chytil za lakeť a potiahol dozadu.
„Skoro by so zabudol! Zober si ju! Pre istotu." poradil mi a ja som hneď vedela, čo myslí. Rýchlo som vybehla po schodoch, zobrala som svoju pištoľ a skryla som ju do kabáta. Vletela som do auta, až sa Layla na mňa divne pozrela.
„Až tak sa neponáhľame!" povedala so smiechom a naštartovala.
No lásenky, je tu nová časť! V tejto sa nič akčné síce nedeje, ale táto je taká pohodová. Dúfam, že sa vám páčila. Nezabudnite mi dať hlas a napísať nejaký komentár.
