PONDELOK 6:00
Zobudila som sa na budík.
,,To je už pondelok ?!"vzdychla som si a protestne som sa prikryla perinou. Vtom vbehli mamine komorné. Vytiahli žalúzie a stiahli zo mňa perinu. Nenávidela som to!
,,Je čas vstávať, slečna Sophie ! Váš otec vás o pol hodinu čaká pred domom."
Hlasno som si vzdychla a ťažkopádne som sa zgúľala z mojej obrovskej postele. Na slepo som nahmatala okno, otvorila ho dokorán a nadýchla sa čerstvého vzduchu.
„Čo si prajete na raňajky ?"spýtala sa pani Andersonová -mamina dlhoročná dôverná komorná a kamarátka, ktorú som si veľmi obľúbila. Pravdupovediac asi najviac.
„Mohla by ste mi urobiť vafle s malinami ?" milo som poprosila a nahodila som svoj žiarivý úsmev. Komorná s úsmevom prikývla a odišla. Nato som vybehla zo šatníka s červenými letnými šatami s gombíkmi, párom čiernych topánok na opätku a s nejakými doplnkami. Blond vlasy som si nechala rozpustené a pred tým všetkým som sa umyla. Zostávalo mi už len 5 minút aby som sa najedla . Rýchlo som zjedla vafle a po ceste som sa snažila nezabiť. Schmatla som tašku a za 30 sekúnd som dobehla k autu. Otec tam už stál oblečený v obleku ako vždy a pozoroval ma, ako bežím dole schodmi.
„Dobré ráno, Sophie! Dnes mám dôležitú poradu v Bristole , preto poobede prídeš domov pešo."sucho mi oznámil a nasadol do auta . O pár minút som už stála pred školou a mávala otcovi .
„Ďalší úžasný deň v škole."povedala som ironicky sama pre seba a vkročila som do budovy. Do triedy som prišla 8 minút pred začatím školy. Hneď po zazvonení sa rozvalili dvere a dnu vošiel riaditeľ s nejakým vysokým hnedovlasým chlapom.
Z môjho rozmýšľania ma vytrhol hrubý hlas riaditeľa:
„Študenti, toto je Harry Edward Styles. Bude chodiť s vami do tejto triedy."zavelil a pousmial sa. Na to vošiel profesor Broox. Riaditeľ mu všetko vysvetlil a odišiel. Profesor sa rozhliadol po triede a povedal mu, aby si sadol. V momente vykročil k laviciam. Ostatné dievčatá mu ozlomkrky uvoľňovali stoličky, aby si prisadol práve k nim, ale on smeroval rovno ku mne. Nebola som z toho dvakrát nadšená lebo niečo sa mi na ňom nepozdávalo ale vyhodiť som ho nemohla. Bez opýtania si len sadol na moju susedskú stoličku a zhlboka sa nadýchol. Broox si išiel svoje a vysvetľoval matiku, keď sa on ku mne otočil tak prudko, až mi odvialo vlasy. Otrávene som sa mu pozrela do očí, no potom ma upútali jeho tetovania. Všimol si môj záujem a pri úsmeve sa mi spravili jamky na lícach.
„Ahoj, som Harry!" predstavil sa q jeho skúmavý pohľad ma trochu znervózňoval.
„Sophie."povedala som potichu a podali sme si ruky. Pousmial sa. Otočila som sa naspäť k tabuli a začala som ju zaujato skúmať akoby som ju videla prvýkrát v živote. Dychtivo som čítala a študovala vzorce, ktoré už dávno viem,len aby som odvrátila svoju pozornosť od neho. Cítila som jeho pohľad ale snažila som sa naňho nepozerať. Koniec hodiny. KONEČNE! Tá hodina pôsobila nekonečná. Vybehla som z triedy a zašila som sa na svoje miesto, na malú lavičku pod hustým stromom, ktorý bol práve nádherne rozkvitnutý.
Už som sa blížila k môjmu cieľu, keď na mňa zavolal ON.
„Sophie, počkaj !" Tvárila som sa, že ho nepočujem a pokračovala som v ceste. No on si pohov nedal a dobehol ma.
„Môžem sa pridať ?"spýtal sa Harry, aj keď som vedela, že nech poviem hocičo, pôjde za mnou.
„Dobre."odpovedala som mu a kráčali sme von z budovy. Vonku bolo príjemne teplo. V Londýne to bolo nezvyčajné, preto som si to užívala.
„Asi nemáš veľa priateľov, čo?" povedal s úškrnom.
