Zostala som úplne v šoku. Chcela som utiecť, kričať ale nedokázala som sa ani pohnúť. Sedela som napnutá ako doska a skoro som ani nedýchala. Paul však vyzeral veľmi pokojný. Aj keď som ho skoro nevidela, vyžarovalo to z neho. Na to, že bolo niečo okolo ôsmej, bola tma.
„Neprestávaš ma prekvapovať, Sophie! Čakal som, že sa pokúsiš ujsť alebo začneš kričať, aby si niekoho zavolala. Hmm..." zamyslel sa a nedokončil myšlienku. Som rada, že nevie ako sa bojím. Ale ako to, že nikto nevyšiel von. Žeby nevedia kde som? Ale niekto ma prikryl, takže...
„Sophie! Musíme sa porozprávať!" stroho povedal a lúč predierajúceho sa mesiaca mu desivo ožiaril časť jeho tváre. Jeho hnedé oči sa nebezpečne zaleskli. Skoro som ani nedýchala. Keď videl, že veľa rozprávať nebudem, začal on.
„Si obdivuhodný človek Sophie, vieš o tom? Je málo ľudí, ktorí by vôbec prežili v boji proti bratom Stealovcom a ty s Jones ich zabijete? To sa nevidí každý deň. Som na teba hrdý, aj keď si v podstate zabila mojich najlepších mužov." dal si pauzu a zadíval sa na mňa.
„Podobáš sa na svoju matku. Aj ona bola taká ako ty, krásna, sebavedomá, inteligentná...tvrdohlavá a s prirodzeným mafiánskym talentom."
„Čo odo mňa chceš?" spýtala som sa s ľadovo-pokojným výrazom.
„Chcem aby si sa pridala ku mne!" prehlásil a oprel sa dozadu.
„Prečo by som to robila? Najprv ma chceš zabiť, všetkých poštveš proti mne a teraz sa so mnou iba tak prídeš porozprávať, a ešte mi aj navrhneš aby som sa k tebe pridala?! Robíš si zo mňa srandu?!" znelo to tak absurdne, až mi bolo do smiechu. S ním to ani nepohlo.
„Uznávam, chcel som tvoju smrť. Ale to sa zmenilo. Chcem ťa na svojej strane Sophie!" trochu ma to šokovalo ale nedala som to najavo.
„Prečo? Prečo si ma chcel zabiť a zrazu nie?" od napätia som sa vystrela jak struna.
„Pomsta za môjho syna bola len polovičná zámienka. Chcel som ukončiť ich prekliaty rod!" pri rozprávaní sa rozhorčil, „Ale veci sa menia. Zmenia sa hlavne, keď človek zistí pravdu." zasa sa odmlčal. Napätie sa dalo krájať. Od nedočkavosti som sa trochu naklonila dopredu.
„Si moja dcéra, Sophie!" dokončil.
„To nie je pravda! Klameš!" zvrieskla som. Myslela som, že odpadnem.
„Hovorím ti pravdu Sophie! Smithovci nie sú tvoji rodičia! Ja som to tiež nevedel, až kým som sa nedozvedel, že ,tvoji rodičia' sú neplodní."
„To neznamená, že som tvoja dcéra! A vôbec prečo by som ti mala veriť?" od rozhorčenia som div nevybuchla.
„Moja Barbara pred dvadsiatimi rokmi a štyrmi dňami porodila dvojvaječné dvojičky. Chlapčeka a dievčatko. Bol to najšťastnejší deň môjho života. Potom moje dievčatko záhadne zmizlo. Roky som ju hľadal.... Ukradli ťa Smithovci. Musím im nechať, že ťa vychovali dobre. Donedávna som to ani netušil. Až keď som ťa po prvýkrát uvidel na vlastné oči. Mal som pochybnosti, ale po tvojich narodeninách...." nemohla som tomu uveriť. Už som vôbec nevedela kto som.
„Kto o tom vie?" zúfalo som sa spýtala.
„Nikto. A bude najlepšie keď to tak zostane do plesu. Potom uvidíme." toto bolo asi najrozumnejšie čo tu odznelo.
„SOPHIEE! KDE SI?" zakričal Harry. Paul sa strhol a prudko vstal.
„Sophie, počúvaj ma! Nikomu nehovor, že som tu bol a už vôbec nič z toho, čo som ti povedal! Ohrozíš tým nielen seba, ale aj ich," ukázal na dom. Bol tak blízko, že som mu konečne videla do tváre. Bola súmerná s výraznými kosťami, hnedé oči, tmavé vlasy mal zčesané dozadu a na sánke bola jazva po noži. „tvojich akože rodičov a tvoju skutočnú rodinu." dopovedal a rozbehol sa do tmy. Nič tu po ňom nezostalo, akoby tu ani nebol. Rozhodla som sa, že poslúchnem a zatiaľ to nikomu nepoviem. Zostala som sedieť a snažila sa niečo pochopiť, no bezvýznamne. Pribehol ku mne Harry.
„Tu si! Na chvíľu som sa začal báť!" povedal a usmial sa. Chabo som sa pousmiala.
„Je ti niečo?" prisadol si ku mne a objala ma okolo pliec.
„Nie je mi fajn." povedala som čo najpresvedčivejšie ako som mohla. Šťastie, že je tma a Harry nevidí, že som bledá ako stena a v očiach mám čisté zúfalstvo. Dal mi pusu do vlasov a chytil ma za ruku.
„Poď, pôjdeme sa najesť, určite si hladná! No keď sa nám vôbec niečo zvýšilo." zasmial sa a jeho smiech mi aspoň o trochu zlepšil náladu.
„Naozaj sa niečo nestalo?" starostlivo sa spýtal.
„Nie, len som sa asi zle vyspala." bolo mi ľúto, že mu nehovorím pravdu, ale nechcela som ich dostať ešte do väčších problémov. Vedel, že niečo nie je v poriadku, ale našťastie sa veľmi nevypytoval. Najedli sme sa a ostatok večera sme len pozerali filmy.
Zobudila som sa možno o piatej ráno a nedokázala som spať ďalej. V podstate som sa v noci stále budila a veľa som toho nenaspala. Vonku bola ešte tma. Vôbec som nevedela, čo mám ísť robiť. Vstala som, niečo som na seba hodila a potichu som sa vyplížila von, aby som nezobudila Harryho. V kuchyni som stretla nejaké hnedovlasé dievča.
„Ahoj, som Danielle Campbell!" milo sa predstavila. Bola o trochu nižšia ako ja, veľmi sympatická, tmavé hnedé vlasy mala rozpustené a trochu strapaté po spaní. No také som mala aj ja.
„Teší ma, som Sophie Smith!" s úsmevom som sa tiež predstavila ale v duchu som polemizovala o tom, či si mám vôbec hovoriť Smith.
„Ty si Louisova...no...priateľka?" spýtala som sa.
„Dalo by sa to tak nazvať." nesmelo odpovedala a jemne sa začervenala. Dlho sme sa ešte rozprávali. Ako prvý sa k nám pridal Louis. Prišiel k Danielle a pobozkal ju. Spolu vyzerali zlato. Neskôr sa k nám pridali aj ostatní. Vonku bolo nádherne, tak sme sa rozhodli, že dnes si zájdeme do zoo. Obliekla som si čierne rifle a voľný sveter orieškovej farby. Došli sme do zoo a boli sme tam celý deň a to sme prešli ani nie polovicu. Ale ako by sme aj mohli, keď raz sme vyťahovali Harryho z pavilónu surikát a potom Zayn nevedel zliezť z dinosaura. Alebo keď Niallovi ukradla malá opička jeho banán a museli sme ju pol hodinu naháňať, kým Niall nemal naspäť svoj drahocenný banán, ktorý aj tak vyhodil, lebo bol celý špinavý. Layle sa zachytil opätok do pletiva a keď sme sa s Louisom snažili ho vybrať obaja sme zleteli na zem. Neskôr Cheryl ukusla lama a aby toho nebolo dosť, Danielle začal naháňať somár. Domov sme sa vrátili celí dolámaní, špinaví a upotení. Aspoň sme sa dnes bavili. Najlepšie bolo vidieť Liama so Cheryl ako sú spolu šťastný. Veľmi ma to tešilo. A ešte najlepšie bolo, že po dlhej dobe som nemyslela na nič zlé a nemusela som sa trápiť všetkými tými myšlienkami. Vyšťavení z celého dňa sme išli všetci spať o dosť skôr. S Harrym sme sa ešte takú hodinku rozprávali ale potom sme zaspali.
Ešte pred mesiacom by ma nenapadlo, že takto sa to rozvinie! No príde mi to zaujímavé a aspoň to bude dramatickejšie. Dúfam, že sa vám to páčilo. Máte sa do budúcna ešte na čo tešiť, tak nezabúdajte čítať môj príbeh, hlasovať a komentovať! Ľuubim vás!
