Skoro som vyrazila dvere z pántov. Ocitla som sa v úzkej tmavej chodbe, ktorá má asi slúžiť ako únikový východ. Rozbehla som sa smerom k svetlu. Už teraz ma to bežanie nebavilo. Chodba viedla do nejakej veľkej haly. Veď ja som sa dostala na druhý koniec palácu do riti. Ten človek vybehol po schodoch a vbehol do jednej z izieb. Pohyboval sa dosť rýchlo, no to mi nezabráni ho roztrieľať na franfolce. Vybehla som za ním a rozrazila dvere. Čakal ma za dverami. Keď som vchádzala tresol ma lampou do brucha, až som spadla na zem. Rýchlo som sa odgúľala preč, čím som sa uhla druhej rane. Vyskočila som na nohy, až sa mi zatočilo v hlave. Musela som sa spamätať skôr, ako ma zabije. Kde mám zbraň?! Kurva, nemám ju! Niekto tam hore si zo mňa robí srandu! Ešte mi stihol jednu vraziť. Ale to bola delovka! Musela som sa pridržať klavíru, aby som to ustála. Pozrela som naňho a zhlboka som dýchala. Rozbehla som sa proti nemu a kopla som ho do brucha, až sa zatackal dozadu. Vytiahla som si nôž a snažila som sa to celé ukončiť. Podkopol ma a ja som s rachotom spadla na zem. Stúpol mi na ruku a odhodil nôž až niekde dolu pod schody. Sadol si na mňa obkročmo a ruky mi pridržal svojimi. Vôbec som sa nedokázala hýbať.
„Pamätáš si ma?" výsmešne prehovoril. Vtom som mu konečne uvidela do tváre.
„John?" uškrnul sa. Ten úchylný čašník asi nevie kedy dosť. Mykla som sa, no on ma ešte viac pritlačil k zemi.
„Kde ideš princezná?" povedal až ma striaslo. Uškrnula som sa a vytrhla som mu jednu ruku. Natiahla som sa po nejakú vázu, čo tam ležala a rozbila som mu ju o hlavu. Urobila som to takou rýchlosťou, že som sama zostala prekvapená. Striasla som ho zo seba a vzdialila som sa od neho. Vstal a zas si zobral tú debilnú lampu. Po neúspešných pokusoch ma zasiahnuť ju odhodil a začali sme sa biť ručne. Potom ma zdvihol a hodil na chodbu až k zábradliu. Vtom som uvidela obe moje zbrane. Obe ležali dole. Rozbehla som sa ku schodom, no zastavil ma. Odstrčil ma k stene tak silno, až som sa od nej odbila. Kopla som ho a skočila naňho. Ten debil sa potkol a obaja sme prepadli cez zábradlie niekoľko metrov vysoko. Je po nás! Dopadli sme na tvrdú studenú dlažbu. Aspoň že nie na schody, ktoré boli od nás meter. Nevládala som sa postaviť. Odplazila som sa k nožu, keďže pištoľ bola veľmi ďaleko. Už som bola skoro pri ňom, ale John bol rýchlejší. Vzal ho a už mi išiel niečo spraviť ale započuli sme hlasy. Rozbehol sa k dverám, všetky zabuchol a zabarikádoval. Za ten čas som sa snažila vzdialiť ale všetko ma strašne bolelo. Prišiel ku mne a odtiahol ma k nejakému stĺpu. Teraz alebo nikdy! Pomyslela som si a odkopla som ho. Začali sme sa biť na zemi, takže som schytala pár rán od neho aj od noža. Ignorovala som bolesť. No aspoň som sa snažila. Myslela som len na rodinu a priateľov, ktorých ohrozil, čo ma nabudzovalo pokračovať ďalej. Vyzula som si topánku a opätkom som ho priomráčila. Mala som málo času, no dosť na to, aby som sa zdvihla a zobrala zbraň. No už som nestihla vystreliť. Pribehol ku mne, chytil ma za rameno a vrazil do mňa nôž, rovno do brucha. Cez všetku bolesť a pocitu, že zomriem, som mu prestrelila hrudník. Išla som na istotu, takže som naňho minula celý zásobník. Zložila som sa na zem s nožom v bruchu.
„Hovorila som, že ho roztrieľam na kúsky! Vidíme sa v pekle, John!" zakončila som to celé, v podstate už sama pre seba. Chytila som rukoväť noža a zhlboka dýchala.
„Tri, dva, jed...!" vytiahla som nôž a potlačila výkrik. Z očí mi vybehli slzy a pot mi stekal po tvári. Spustila som nôž na zem a pomaly zatvárala oči. Vtom sa započula hlasy, no to už som nevnímala.
...........
„Pane, prosím vás! Choďte si oddýchnuť! Už tu sedíte dva dni!" ozval sa cudzí ženský hlas.
„Nie! Ja tu s ňou zostanem, dokým sa neprebudí!" odpovedal muž, ale nemohla som ho rozoznať. Pomaly a ťažko som otvorila oči. Pred sebou som videla Paula ako sedí v kresle a háda sa so sestričkou. Všetko ma nenormálne bolelo. Vtom som si spomenula na všetko, čo sa stalo. Posadila som sa a Paul ku mne hneď pribehol.
„Isabelle! Tak som sa o teba bál! Myslel som, že som ťa stratil!" povedal Paul a jemne ma objal. Bolestne som sa usmiala.
„Sestra, zavolajte moju ženu!" zvolal naradostnene Paul.
„Kde je Harry?" zdesene som sa spýtala.
„Neboj sa, leží v izbe na konci chodby!" odpovedal mi. Vyskočila som z postele a rozbehla som sa rovno k dverám. Otvorila som ich, no presnejšie som ich rozrazila, a rozhliadla sa po miestnosti. Na posteli sedel Harry a pozeral televízor.
„Harry!" od šťastia som sa rozplakala. Vrhla som sa naňho a pobozkala.
„Prečo si to urobila? Prečo si riskovala svoj život, len aby si ho dostala?" spýtal sa.
„Lebo ťa milujem, Harry! A nedovolím, aby niekto ubližoval tebe alebo hocikomu inému n kom mi záleží!" vysvetlila som mu. Pritiahol si ma bližšie k sebe a pobozkal.
„Aj ja ťa milujem!" povedal. Silno som ho objala.
„Isabelle!" zvolala Barbara a slzy jej zaliali oči. Hneď som ju objala.
„Tak som sa o teba bála!" povedala a pozrela mi do očí. Vzala mi ruku a nasadila mi môj prsteň. Ani som nepostrehla, kedy som ho stratila.
„Ďakujem!" povedala som s úľavou.
„Počkať! Kde sme?" zmätene som sa spýtala.
„Sme v Londýne. Bola si dva dni v bezvedomí." odpovedal mi Paul. Od údivu mi spadla sánka.
„Ako sme sa tu dostali? A ako som vôbec prežila?" po tomto uvažovaní ma striaslo. Paul s Barbarou sa na seba bolestne pozreli. Asi som od toho nemala ďaleko, súdiac podľa ich pohľadov.
„Zlatko...Ja...My..." snažila sa niečo povedať Barbara, no rozplakala sa.
„Po tom, ako si sa rozbehla, sme všetci zostali v šoku. Nikto nevedel, čo sa deje. Aaron sa spamätal asi ako prvý a rozbehol sa za tebou. Nezaváhal som a pridal som sa k nemu. No pred tým ako sme stihli dobehnúť na koniec tej chodby, zabuchol nám dvere. Museli sme to celé obísť. A potom sme ťa už len videli na zemi. Lorenzo urobil čo sa dalo. Úprimne, sme už mysleli, že si...mŕtva, no skúsili sme šťastie a doviezli sme ťa do nemocnice. Zobrali ťa okamžite na operáciu. Po niekoľkých hodinách čakania, konečne prišiel doktor." Paul sklopil oči a prestal rozprávať.
„Povedal, že...Nechýbalo veľa a teraz by si tu nebola!" dopovedal a vzdychol si. Zostala som ako obarená. Chvíľu som len tak stála, no potom som ich oboch objala. Pozrela som na Harryho, ktorý sa len pousmial. Videla som na ňom, že všetko čo sa posledné obdobie deje, ho psychicky ničí.
Lásky, máme tu novú časť, ktorá, musím uznať, prekvapila aj mňa. Ale dúfam, že sa vám páčila. Ešte som nikdy nenapísala takú dlhú bitku, ktorá by ešte skončila takto. Nezabudnite dať ešte hlas a môžte napísať aj komentár, či sa vám to páčilo alebo nie a tak podobne. A chcem vám ešte poďakovať za všetku podporu, hlasy a komentáre. Veľmi si to vážim! Ľúbim vás!
