Fenrirove deti

Talkeetna

Konečne. Pomyslela si s radosťou Jenna , keď auto prechádzalo okolo polorozpadnutej tabule s označením: ,,Vitajte v krásnom centre mestečka Talkeetna." O chvíľu na to sa ozvala mama: ,,Pozrite tu je ten úžasný obchod." Skonštatovala, keď o chvíľu na to prechádzali okolo malého obchodíka. Margot len samopašne zatlieskala a odopla sa z pása, aby sa mohla bližšie nakloniť na pravú stranu a provokovať. Po chvíli to nervy nevydržali a Jenna tresla Margot po hlave. Tá začala vrieskať a plakať. Nie naozaj, samozrejme. Podarilo sa jej však dosiahnuť to, čo chcela pretože mama sa otočila dozadu a najradšej by ich zabila, no namiesto toho ich vyhrešila a spustila svoju obvyklú prednášku o tom, ako sa majú mať sestry rady. ,,Ona začala provokovať, veď to vieš!" Ohradzovala sa Jenna. ,,To nie je pravda! Ona ma capla po hlave a teraz sa vyhovára aby nebola vina na nej!" Klamala Margot.
-,,Neklam ty klamárka!"
- ,,Prestaňte sa hádať!" Zapojil sa otec.
-,,Ale Margot-" Dožadovala sa spravodlivosti Jenna.
-,,Mlč už Jenna a prestaň sa hádať." Skríkla na ňu mama.
Jenna zmĺkla a otočila sa na Margot, tá sa na ňu len škodoradostne usmiala. Opäť dosiahla svoje. Nešli dlho a odbočili z hlavnej cesty na menšiu - lesnú. Pomedzi stromami sa začala črtať strecha a vzápätí potom aj celý domček. Vlastne chata . Bola obložená medeným drevom, ktoré jej dodávalo prírodný charakter. Pred chatou bola aj veranda. A až teraz si všimla postavu stojacu na nej. Keď otec zaparkoval auto, všetci vystúpili a pozdravili sa. Na verande stála pani, ktorá sa priateľsko usmievala a podávala mame ruku. Keď podávala ruku Jenne, usmiala sa ešte viac a láskyplný pohľad zapichla do jej očí. Ten pohľad bol akoby videla všetko...čo si Jenna myslela, čo prežila dokonca aj čo cítila. Odvrátila pohľad, lebo jej bol nepríjemný. Tá pani, vlastne slečna uvedomila si Jenna, sa volala Thalia Rossová. Nemala určite viac ako tridsať rokov a bola veľmi sympatická. Dlhé blond vlasy jej siahali po lopatky a ostré črty tváre boli symetrické s jej zelenými očami . Po tom, čo si s nimi všetkými podala ruku, vstúpili do chaty a prezreli si ju. Chata bola veľká. Keď vstúpili cez vchodové dvere, ocitli sa v obrovskej miestnosti kde bola naľavo obýváčka a napravo kuchyňa s jedálenským stolom a stoličkami. Neboli oddelené nijakou priečkou. Oproti dverám bolo široké drevené schodisko. Steny boli aj zvnútra obložené drevom. Nábytok tiež ladený ešte s bielou. V ľavom rohu bola urobená kúpeľňa. Na poschodí boli spálňa, dve izby a malá kúpeľňa. Jedna z izieb patrila Jenne a keď tam vošla, bola prekvapená, pretože bola omnoho väččšia ako jej stará izba v Paríži. Mala obdĺžnikový pôdorys a dvere boli asi v strede. Napravo bolo okno a pod ním písací stôl. Oproti dverám bola skriňa so zrkadlom v strede. Posteľ bola zase vľavo od dverí. Po malej prehliadke sa s nimi slečna rozlúčila. ,,Neskôr večer je nebezpečné vychádzať von." Varovala ich svojím pokojným hlasom. ,,Prečo?" Spýtal sa otec nechápavo. ,,Medvede predsa spia." Zasmial sa. ,,To síce áno, ale v okolí sa pohybujú vlci a taktiež bolo spozorované väčšie zviera, pri ktorom už , bohužiaľ, došlo k zabitiu." Povedala smutne. ,,Och, To sa iste vyrieši." Vravela ľahostajne mama. ,,Polícia na tom už predsa pracuje, nie?" Spýtala sa. ,,To áno. Len si niesom istá, či to zvládnu." Povedala Thalia. Otec sa zamračil. Mama zas kývla hlavou. ,,Potom by mali byť zavolaní aj nejakí lovci." Vyhlásila Jenna. Všetci sa k nej otočili akoby tam doteraz nebola. ,,Vieš aký rozruch by to spôsobilo?"Spýtala sa mama podráždene. ,,Prišla by televízia a novinári a paparazzi...to by bol koniec." Hysterčila. Jenna prekrútila očami. ,,Ospravedlňujem sa za svoju dcéru. Ona len niekedy nevie, kedy má držať jazyk za zubami." Vravel otec. Jenna sa zamračila. Blá, blá , blá . Je to tu zase. Vravela si v duchu. ,,To je v poriadku. Podľa mňa je fajn, keď sa v dnešnej dobe ešte mladí vedia vyjadriť k situácii v realite." Usmiala sa slečne Rossová. ,,Niekedy však povedia aj to čo je hlúpe, namiesto toho, aby boli radšej ticho a poslúchali." Ozvala sa mama. Jenna sa pozrela na slečnu Thaliu. Aj keď sa názory jej rodičov nezhodovali s tými jej, mala na tvári pokojný a mierumilovný výraz. ,,Zatiaľ dovidenia." Povedala Jenna po chvíli. Slečna ju obdarovala svojím láskyplným úsmevom a Jenna jej ho s radosťou opätovala. A tak šla do izby. Bol čas vybaľovať veci. Aspoň mám vlastú izbu. Povzdychla si Jenna pri spomienke na domov. Nevedela by si predstaviť strpieť svoju sestru v jednej miestnosti viac ako päť minút. Mala ju rada ale...už sa nedokázali ani normálne porozprávať. Keď ,,konverzovali", lietali nadávky, škrabance a kopance. Niežeby si niekedy v minulosti rozumeli, no Jenna sa naozaj snažila mať rada ich všetkých. Boli predsa jej jediná rodina. Rodičia nemali súrodencov a jej starí rodičia zomreli skôr, ako sa stihla narodiť. Myšlienkami sa vrátila domov. Spomínala na byt v centre Paríža kde strávila svoj doterajší život. Bol veľký a mala tam dostatok komfortu a pohodlia. Zo svojej malej izbietky tam mala výhľad aj na Eiffelovu vežu. Keď už sa vybalila a pozrela sa na hodinky na mobile, zakrútila sa jej hlava bolo po piatej večer...vybaľovala sa takmer dve hodiny. Bola už hladná takže zišla dole. Otec a Margot sedeli na veľkej pohovke béžovej farby a pozerali televíziu. Mama ešte behala sem a tam, aby vybalila úplne všetko. Našťastie boli po ceste sem v pekárni, takže si dala nejaké pečivo a vyšla znovu hore do izby. Vzala mobil do ruky a napísala správu pre Natalie. S Natalie sa spoznali minulý rok keď tu boli na štvortýždňovej dovolenke. Ukázala jej mesto a oboznámila s celým okolím. Za tých pár týždňov si ju vtedy veľmi obľúbila. Zistila, že majú veľa spoločného. Keď jej Natalie odpísala, tak si ešte písali o mieste stretnutia a neskôr išla spať.