Fenrirove deti

Confiance

...Vtedy veľký vlk prvýkrát prehovoril : ,,Si teraz vystrašená, ale nemáš sa čoho báť, stačí keď potlačíš strach a budeš to zase ty." Jenna nebola schopná nad niečím premýšľať...ten vlk rozprával akoby to robil každý deň. ,,Urob to inak z tohto lesa nevylezieš." Povedal jej teraz o niečo tvrdšie. Zavrieť oči, nič nevnímať- len svoj dych a potom zhlboka nádych a dlhý výdych. Cítila, že sa trasie. Urobila to niekoľkokrát a videla, že sa už ani netrasie. Počula stále rovnako , ale už nevedela točiť ušami. Necítila žiaden chvost. Prešla si jazykom po zuboch. Neboli tam žiadne ostré tesáky. Otvorila oči. Nevidela ostro. Zabralo to. Bola šťastná. Bola opäť človekom. Páni, toto je naozaj čudný sen. Pomyslela si. Vlk pokýval uznanlivo sklonil hlavu. ,,Výborne."

,,Čo je výborné? Že som nejaká obluda s dlhými pazúrmi a chvostom?" Pýtala sa rozhorčene Jenna. ,,Toto je najhorší sen aký som kedy mala." Zvesila frustrovane hlavu. Vlk na ňu len nemo hľadel. No po chvíli prehovoril: ,,Toto nie je sen, Jenna. Cítiš bolesť...Pozri, nie som z toho desaťkrát nadšený ale muselo to tak byť. Tvoja priateľka ti ukáže kde bývam, takže ak chceš môžeš tam prísť aj zajtra."
Nevedela čo si má o tom celom myslieť. ,,Ona nie je moja kamarátka. Zradila ma. Zradila ma tak, ako tí pred ňou." Povedala zamračene. Vlk zostal ticho. Počkať, on býva akože v dome? Odkiaľ vlastne pozná jej meno? Vtedy začula, že k nim niekto prichádza. Nemohol to byť nik iný než Natalie. Keď ju vlk zbadal otočil sa a odišiel. Jenna ešte stihla zazrieť záblesk zlatých očí a srsti čakajúcich naňho. Keď k nej Natalie prišla a podávala jej ruku, aby jej pomohla vstať, Jenna sa jej pozerala priamo do očí a pomoc tak odmietla. Len tam ticho stáli a hľadeli na seba. Natalie k nej nakoniec položila batoh. Jenne v hlave vírilo toľko otázok a toľko pocitov, že nevedela čo skôr ale jeden pocit bol silnejší než ostatné- hnev. Veľký hnev zmiešaný so sklamaním. ,,Verila som ti." Povedala jej Jenna. ,,Dobre vieš, čo sa stalo a aj napriek tomu si urobila to isté ako oni." Vravela ďalej. Veľmi dobre si pamätala na svojich priateľov z Francúzska. Adeline, Amarie a Rent. Boli  skupinka kamarátov. Boli spolu šťastní. Hrávali sa už od detstva. Verili si, hovorili tajomstvá. Až prišiel deň, kedy sa skutočne ukázalo, kým boli. Jej otec vtedy ešte nepracoval pre firmu ako manažér. Pracoval v banke za počítačom. Nevynášalo to veľa, no mali všetko čo bolo treba. Mama bola sestrička v nemocnici. Často mávala nočné alebo sa vracala domov o šiestej. Keď mala Jenna desať rokov, otca vyhodili z práce. Matka to ťahala sama mesiac. Nebolo to dosť. Dve deti sa uživiť nedali. Preto urobili to, čo chceli už dávno. Vyhodili Jennu z domu. Plačúc behala ulicami Paríža s jedinou nádejou. Nádejou, že sa o ňu jej najlepší priatelia postarajú. Že jej pomôžu a podajú pomocnú ruku, keď klesla. Nestalo sa. Ako sa vraví, v núdzi poznáš priateľa. Prišla najskôr k Adeline. S prekvapením zistila, že sú tam všetci traja a o to viac sa potešila. Lenže keď Adeline otvorila dvere a uvidela ju...Presne si pamätala na ten deň. Lialo ako z krhly. Mala premočené oblečenie do poslednej nitky. Bola jej zima a triasla sa ako osika. Nevedela či plače alebo jej po lícach steká dážď. Zaklopala na bielu mestskú vilu v odľahlejšej časti mesta. Až na to, že bola ďalej od centra, sa s určitosťou dalo povedať, že vila patrí niekomu naozaj bohatému. A že aj bola. Adelina mama bola právnička a jej otec zase známym politikom. Ešte sa ani neotvorili dvere a bolo počuť smiech. ,,Nevyzerala tak strašne náhodou vždy? Podľa mňa len ona dokáže nosiť niečo také. Ach, hlúpa Jenna. Naozaj nechápem, ako to dievča môže byť tak naivné. Je tak naivné až je úplne tupé. Je to taký potrat. Nevraveli to náhodou aj jej rodičia? " Smiech. Hlas spoznala. Patril Amarie. Keď sa ale dvere otvorili, stála v nich brunetka so zelenými očami a smiala sa na vtipe svojich priateľov. Jenna si vravela, že možno zle počula. Alebo to tak nemysleli. Dievčina sa pozrela von pred seba. ,,Tak čo Adeline? Kto je to?" Spýtal sa hlas zo zadnej chodby a Adeline ponad rameno vykukla hlava. Ryšavé dievča s pehami po tvári. ,,No, my o vlkovi a vlk tu." Zasmiala sa. Vtedy Jenna konečne pochopila. ,,Tak čo Jenna, už ťa konečne z toho vášho smradľavého bytu vykopli? Bola to iba otázka času." Vravela Amarie. Adeline na tvári pohrával škodoradostný úsmev, ktorý sa podobal na ten Amariein. Zrazu sa zjavil spoza nich Rent. ,,Máš pravdu Amarie. Až na to, že to nie je vlk. To je premočené šteňa." Ozval sa. Na to sa všetci traja začali smiať. ,,Mimochodom, prečo si tu?" Spýtala sa hnedovlasá Adeline, keď sa po chvíli prestali smiať. Jenna mlčala. Nemohla uveriť tomu, čo sa jej odohrávalo pred očami. Pozerala do očí každému. Všade ale našla jedno. Škodoradosť, zlomyseľnosť a posmešnosť. ,,Ja som si myslela že-" Začala Jenna ale slová jej došli. ,,Že čo? Že si mi naklusáš do domu mojich rodičov a my ťa budeme ešte živiť? No tak to určite! Amarie, nemala si pravdu ona nie je tupá a naivná. Ona je totálne vymletá." Vravela Adeline. ,,Adeline? Kto je tam? Kto klopal?" Ozval sa ďalší hlas. Patril Adelinej mame. ,,Nikto mami, len nejaká žobráčka." Odpovedala jej. Viac Jenna nezniesla. Otočila sa a rozutekala dole ulicou. Po uliciach sa túlala tri dni. Stále pršalo a ona ochorela. Sedela pod mostom s pokrčenými nohami a snažila sa ako tak zahriať. Mala vysokú horúčku. Zuby jej drkotali jedna radosť. Hlava sa jej krútila. Bola úplne slabá a vysílená. Oči držala ledva otvorené. Zomrela by. Zomrela by ak by tam ešte chvíľu zostala. Premýšľala o všetkom. Čo sa stalo a ako to bolo. Spomenula si na krik svojej mami. Spomenula si na jej prvý kopanec do brucha. Skoro vtedy vyvrátila obed. Spomenula si na otcovu facku, kedy silou nešetril. Spomenula si na posmešné tváre svojich priateľov, ktorým verila. Ktorým verila najviac na svete. A oni ju pritom zradili. Dá sa ešte niekto, kto zradil, nazvať priateľom? Vtedy v nej vzbĺkol hnev. Ako mohli? Za to zaplatia. Zaplatia za každé jedno krivé slovo, ktoré povedali. Vtedy sa postavila a vykročila celá malátna spod mosta do dažďa. Jej organizmus kolaboval. A ona kráčala. Kráčala ďalej. Zaplatia. Zaplatia za všetko. Kráčala cez cestu a autá brzdili pred mátohou, ktorá tadiaľ prechádzala. Bola ako živá mŕtvola. Paríž poznala snáď ako svoje dlane. Nebola ďaleko od nemocnice. Pomaly sa tam došuchtala až na informácie. Sestra práve volala, keď si všimla zmoknuté, choré a vysílené desať- ročné dievča pred sebou. Z ruky jej vypadol telefón. Hneď zalarmovala všetkých lekárov v dohľade. Vtedy si Jenna konečne sadla na zem, po náročnej ceste. Zobudila sa pár dní potom. Lekárka jej všetko povedala. Keď prišla do nemocnice, mala vraj štyridsať-stupňovú horúčku a zápal pľúc. Nedalo sa povedať nič iné ako, že bol zázrak, že žije. Po pár týždňoch, keď sa už vyliečila, po ňu prišli sociálny pracovníci. Jenna im povedala, že ušla z domu, lebo tým chcela pomôcť rodičom, ktorí nemali dosť peňazí. Tak ju vzali domov a rodičia s falošným úsmevom zahrali, že sú šťastní, keď prišla domov. O týždeň na to, dostal jej otec ponuku na prácu. Aspoň tak jej to povedal. Odišiel na pár týždňov- vraj na služobnú. Vrátil sa s desiatimi tisícmi na účte. Odvtedy chodil preč často, ale vždy si potom našiel čas aj na rodinu. Chodieval vraj najmä na Aljašku alebo do Ruska. Vždy sa vrátil trochu unavený, no šťastný. Jej mama už viac nemusela pracovať. Nakoniec sa rozhodol, že by svojej rodine mohol ukázať mestečko kam chodí na služobné. Zostali na mesiac v prenajatom byte blízko centra. Spoznala tak Natalie. Potom sa ale museli vrátiť domov do Paríža. Jenna už mala všetko premyslené. Hneď ako tam nastúpila do školy, pekne to svojim bývalým "priateľom" zrátala. Ospravedlňovali sa jej a prosíkali o odpustenie. Spravili by čokoľvek, len pre to, aby sa mohli kamarátiť s dcérou najbohatšieho muža v meste. Jenna ich prinútila prosiť na kolenách. A spravili to. V duchu sa nad tým smiala. Bol to úžasný pocit , keď mala moc. Keď jej všetci padali k nohám. No ona dobre vedela o ich falošnosti. Dobre vedela, že sú to priatelia len kvôli peniazom. A preto sa s nikým nebavila. S nikým sa nekamarátila. Nikomu neverila. A sľúbila si, že nikomu veriť už nikdy nebude. Len sebe. A Natalie. Po roku sa ale znovu vrátili do Talkeetny, pretože tu otec musel zostať dlhšie. Tak išli s ním.... Natalie klesli plecia. Dobre vedela o tomto príbehu. Vedela každý jeho detail. Na chvíľu uhla pohľadom, no potom sa na ňu znovu pozrela. Tentoraz odhodlane. ,,Prepáč, ale musela som. Prinútili ma." Povedala jej na to. ,,Neviem čo som, ani čo sa práve stalo ale viem, že si ma podhodila vlkom a to doslova...a...a taktiež nechápem ako to, že prinútili práve teba...Ako to že sa s nimi poznáš? Ako s nimi súvisíš? Nerozumiem tomu celému a som zmetená, a keď som zmetená tak mám nervy, a keď mám nervy som nahnevaná." Rozrozprávala sa Jenna.
Natalie pokývala hlavou ,,Vysvetlím ti to...ja som...naše skupiny spolupracujú, a preto ich poznám...neviem prečo to urobili len...som musela poslúchnuť...to je zákon." Povedala jej Natalie.
,,Stále netuším o čom rozprávaš...nerozumiem...aké skupiny a...prečo...prečo ja?" Pýtala sa zmetene. ,,Fajn, bude lepšie ak ti to ukážem..." povedala Natalie a dala si dole svoj ruksak, vyzliekla si bundu a tú položila na ruksak aby ju nemala od snehu. ,,Bude ti zima." Skonštatovala Jenna nedôverčivo. Natalie ju ale nepočúvala. Nadýchla sa a zavrela oči. Jenna pocítila pomalý vánok vetra a zvláštny pach pripomínajúci zdochlinu. Vtedy sa Natalie začala zmenšovať! No pri tom aj černieť a z jej rúk sa stali krídla, narástol jej dokonca aj zobák. A po skončení toho celého, stál pred Jennou na zemi, v snehu, Havran čierny ako uhoľ . A nebol vôbec malý, práve naopak. Prekvapením sa jej otvorili ústa. Havran, teda Natalie, švihla veľkými a mocnými krídlami, aby vzlietla. Museli mať rozpätie viac ako metra. Len trochu mávla a ladne sa vzniesla hore. Rozvírila pritom do vzduchu trochu snehu. Vyletela vysoko do korún stromov nad jej hlavou. Jenna ju len s úžasom pozorovala. Mohla by si teraz letieť kdekoľvek a kamkoľvek. Ona však len pristála na konári jedného zo stromov a tam aj zostala. ,,Dobre, povedzme, že chápem." Povedala Jenna.
Keď Natalie zletela dolu a premenila sa späť, obliekla si vetrovku a dala batoh späť na chrbát akoby to bola len rutina. ,,Sú dve skupiny, ktoré spolupracujú. Je tu skupina, ktorá je plná členov ako som ja. Teda sú havranmi. Potom je tu druhá skupina. Tou sú vlci ako ty. Aj keď, ty si polovlk, alebo po ľudsky vlkolak. Je to z toho dôvodu, lebo si premenená. Len tí, ktorí sa ako vlci narodili alebo ich predkovia boli vlkmi, sa vedia premeniť na skutočných vlkov akých si videla. Havrany také privilégium nemajú. Musíš sa ním narodiť." Vysvetlila Natalie. ,,Poď, mali by sme ísť, tvoji rodičia sa budú isto báť." Dodala nakoniec. Jenna bola prekvapená z nových zistení. Takže teraz je z nej vlkolak? Uštipla sa. Bolelo to. ,,Toto sa mi nesníva." Zamrmlala. Napriek všetkému, sa na Natalie už prestávala hnevať, aj keď vedela že by mala, no nedokázala. Vždy rýchlo odpustila. Možno preto, lebo nikdy žiadnych skutočných priateľov ako bola Natalie nemala. A bola to jej jediná blízka osoba, ktorej sa mohla zdôveriť so všetkým. A jediná, komu teraz mohla veriť. Aj po tom, čo sa stalo... Spolu vyšli von z lesa aby Jenna mohla chytiť signál a zavolať otcovi. Ten povedal, že nepríde. Ako inak. Nikdy by pre ňu neprišiel keby zavolala. Nemal ju rád. Ani on, ani jej matka. Dokonca ani jej mladšia sestra. Správali sa k nej zle už odkedy sa narodila. Dávali jej jasne najavo, kto je doma pánom a kto sa narodil neplánovane a nechcene. ,,Najmä si daj pozor na hnev a strach...to vyvolá premenu...neprezraď sa. Zajtra sa vidíme na tom istom mieste, dobre?" Jenna prikývla ale stiahol sa jej žalúdok pri pomyslení na to, že ak sa neovládne, bude zle. Keď Natalie odbočovala k svojmu domu, pozdravili sa a ešte dodala: ,,Veľa šťastia." Ďalej šla Jenna sama po tmavých uliciach, kde vládlo len ticho a pouličné lampy vrhali iba minimum svetla. Nakoniec však aj tak išla po tme keďže sa ich chata nachádzala v lese.