Fenrirove deti

Thalia

Thalia zápasila ako o dušu. Bola stelesnením divokosti, nespútanosti, krvilačnej šelmy, predátora- vlka. Nezabíjala lovcov. To nemohla. Boli to ich zásady. Zásady, ktoré stanovil kedysi dávno Zenon. Zabíjať lovcov alebo ľudí sa mohlo jedine vtedy, keď bol zabitý jeden z členov svorky alebo v smrteľnom ohrození. Čo v tomto prípade aj bolo. Keby nebol zákaz zabíjať lovcov v bitke. Ach, Zenon. Si niekedy priveľmi náročný. Preto nemohla inak, ako roztrhať šľachy. Všetci dobre vedeli, že keď lovcov uhryznú, stanú sa z nich polovlci. Lenže všetci rovnako dobre vedeli, že tak to lovci neprežijú. Radšej sa sami zabijú, než by boli polovlkmi. Preto, hoci boli počuť výstrely na vlkov. Viac ako polovica patrila do hlavy samotným lovcom. Thalia sa rozbehla naproti lovcovi, ktorý išiel po nej. Niekoľkými strelami zo zbrane, ktoré ju mali zasiahnuť sa vyhla, no dva ju poškriabali do pliec a jeden sa zabodol do ramena. Zaskučala od bolesti. No skočila naňho a svojou silou v odraze zo zadných nôh aj zvalila na zem. Potom mu uhryzla do ruky, kde mu nesiahala vesta. Po chvíli, keď ucítila krv, ho pustila. Rozhliadla sa. Ublížila takto už asi ôsmym lovcom. Bolo to v pomere veľa. Lenže pri takej presile vedela, že prehrávajú. Zenon bojoval so štyrmi naraz. Zakňučal, keď ho jeden bodol do ramena. ale potom sa k nemu stočil a uhryzol ho. Archie zase bojoval s tromi a nepomáhala mu ani jeho rýchlosť a sila. Z boku mu tiekla krv. Všimla si, ako skočil po jednom, ktorý zvieral dlhú pušku. Hlaveň zovrel v papuli a otočil na druhého lovca. Prvý, ktorý držal pušku ešte stále v tom, že miery na vlka, vystrelil, lenže strela zasiahla jeho kolegu. Potom Archie stisol mocné čeľuste k sebe a hlinníková hlaveň pušky sa skrútila. Bola už nepoužiteľná. Archie využil chvíľkovú nepozornosť lovca a skočil naňho. Tento trik poznala. Používal ho ešte jeho otec a ten ho to aj naučil. Archie po ňom získal silu a po svojej matke zase rýchlosť. Lukas však za to, že mal byť prakticky iba polovlk, lebo mal vlka iba otca, nezískal jeho silu. Aspoň nie tú fyzickú, no Thalia mala to šťastie, že sa jej zdôveril a povedal o svojich novo objavených schopnostiach. Dokázal zistiť, čo sa stalo v minulosti človeka, tým že sa ho dotkol a tiež sa dokázal rozprávať myšlienkami. To bolo veľmi nápomocné. Očami prechádzala okolie, až kým ho nenašla. Práve chytil jedného lovca za nohu spredu a potiahol k sebe. Lovec stratil rovnováhu a spadol na chrbát. Lukas ešte šklbol hlavou a rozrezal zubami látku na nohaviciach aj kožu. Schytil nohu do zubov a stisol. Lovec vykríkol bolesťou. Ďalej sa v skoku vrhol z boku na lovca vpravo a už to šlo. Hľadala ďalších členov svorky. Najprv našla Daniela, ale hneď aj Jacoba. Bojovali vedľa seba a kryli si chrbty. Zatiaľčo Jacob sa vrhol strmhlav na lovca, Daniel počkal, a až keď si boli istý, skočil. Obom to ale šlo veľmi dobre. 

Hľadala však niekoho iného. Hľadala chudučké dievča s teraz bielymi vlasmi, fialovými očami, ktorá si za svoj kratučký život oproti nej zažila viac, než by mala. Hľadala štíhlu postavu, biely vlčí chvost, biele uši a vlasy a tie najžiarivejšie purpurové oči, aké len mohli byť. Dievča, ktoré bolo priame, a preto jej vraveli že má podrezaný jazyk, hoci im iba povedala pravdu do tváre. Áno, nebála sa povedať pravdu do očí druhému. Bola statočná, silná a aj tvrdohlavá. Doteraz také dievča nestretla, ale keby mohla, chcela mať takú dcéru. Vlastne pre ňu aj bola. Mala ju rada. Za ten čas, čo sa poznali o nej zistila veľa a veľmi si ju obľúbila. Dievča s ťažkým osudom, s ktorým sa život rozhodne nehral. Ona sa ale nepoddala a žila. Žila, lebo chcela. Lebo mala v sebe istý druh vnútornej sily ako neveľa ľudí. Dievča pochádzajúce zo srdca Francúzska. Dievča šikovné, nadané, múdre a inteligentné. V tomto krehkom, malom a mladom dievčati sa ale skrýval prastarý, silný a veľký duch vlka. Ten sa vďaka nim prebral a poskytoval jej silu za to, že ho nechá vyplávať na povrch. Dievča menom Jenna, ktorú si vybral Fenrir za svoju dcéru a jej príchod bol napísaný vo hviezdach. Nikde ju však nevidela. To dievča jednoducho zmizlo. 

Prišli jej na pomoc hneď, ako ich Natalie našla. A prišli v hodine dvanástej. Preskočili ju a vrhli sa na nepriateľa. Teraz bola preč. Ona aj jej kamarátka. Nezostávalo nič viac, ako dúfať, že sú obe v poriadku. Zrazu ju zaštípal ľavý bok. Zakňučala od bolesti a pozrela sa naň. Tiekla z neho krv. Hľadala pôvodcu toho strašného činu, a nakoniec narazila na známu tvár. Bol to muž stredného veku. Stredne vysoký, bledé vlasy, čokoládové oči, nebol by pre ňu ničím zvláštny, keby to nebol Jennin otec. Pozrela sa do jeho hnedých očí svojimi zlatými. Neuhol. Nemal svedomie. Žiadne svedomie. Zavrčala. Ten muž ubližoval nevinnému malému dievčatku, ktoré mala rada. Ubližoval mu niekoľko rokov a necítil za to vinu. Rozbehla sa po ňom. V boku jej pulzovala bolesť, no šla ďalej. Zamračene tam stál a strieľal po nej. Ona sa ale šikovne strelám vyhla. Tak, ako po celé stovky rokov predtým. Odrazila sa od zeme svojimi mocnými zadnými nohami a skočila. Zvalila ho na zem a vzala do zubov zbraň. Stisla ju a hoci nemala takú silu ako Archie, rozdrtila ju a odhodila. Vrčala naňho a cerila tesáky ostré ako britvy. Pomaly sa približovala k jeho tvári. Videla v nej strach a hrôzu. To, čo chcela. Zabila by ho. Rozpárala by mu hrdlo svojimi tesákmi- lenže začula plač. Vzlyky. Zdvihla hlavu. Pred sebou zbadala dievča. Mohlo mať dvanásť rokov. Podobala sa na muža, ktorému chcela rozpárať hrdlo. Jennina sestra. Margot? Tak sa volala? Čo keď zabije radšej ju. Nespôsobila by tak väčšiu bolesť? Na rukách mala malé šteňa. Keď ju zbadalo, chvíľu sa na ňu zadívalo. Choď preč. Ujdi. Prikázala mu. Ako na povel sa začalo mrviť v jej náručí, až sa jej vyšmyklo a skočilo na zem. Potom sa rozbehlo kamsi do lesa. Tam bude mať väčšiu pravdepodobnosť na prežitie.