Fenrirove deti

cadeau

Ráno sa Jenna zobudila s pulzujúcou bolesťou hlavy. Dobre si spomínala na to, čo sa stalo. Hoci vedela, že to nebola skutočnosť, rovnako dobre vedela aj to, že to nebol sen. Na to to bolo príliš reálne. Musela sa ocitnúť niekde medzi snom a realitou. Tam, kde sa obe zlievajú do jedného. Keď bolesť neodchádzala ani po hodine, tabletku zapila vodou a po pól hodine bolesť úplne odišla. Deň jej našťastie ubehol rýchlo. Trocha ju mrzelo, že nemá čo robiť, ale aspoň pomáhala pri pečení koláčov. Mama sa k večernej hádke nijak nevyjadrovala a tvárila sa akoby sa nič nestalo... ako vždy po hádke a to Jennu hnevalo ešte viac. Nemala rada nedokončené hádky a napriek tomu, že Jennu poslala včera do izby, nepovažovala to za koniec debaty. Nechávala to však tak. Nemala náladu ani silu o tom diskutovať. Navyše, nie po tom, čo sa takmer neovládla. Pomaly začínala rozumieť tomu, čo vtedy Natalie myslela tým nezaslúženým životom. Večer keď si znovu líhala do postele uvedomila si, že zajtra je štedrý deň. Nikdy však Vianoce nepovažovala za obľúbené. Nemali pre ňu význam. Keď bola menšia, tak áno, tešila sa na darčeky, na spoločnú večeru. Posledné roky to však bolo iné. Akoby ešte donedávna žila v klamstve, kde je všetko krásne a zrazu začala vnímať veci zreteľne, jasne-také ako boli naozaj.

☆☆☆

Štedrý deň znovu ubehol ako rýchlo tečúca rieka. Stromček nemali vnútri ale pred verandou a darčeky v obývačke, blízko krbu. Samozrejme ich nebolo veľa už len let sem stál viac ako by niekto zarobil za tri mesiace. Napriek tomu mala jeden veľký darček. Bola to väčšia krabica len z kartónu a bolo na nej pár veľkých otvorov. Ani vo sne by ju však nenapadlo, že v nej bude malé šteniatko! Keď ho vyťahovala bolo krehunké a ešte sa triaslo. Malo čierno-bielu srsť a krásne modré očká. Zadíval sa na ňu. Vedel to. Vedel o jej tajomstve hoci ona nevedela ako, len si všimla záblesk vlastných očí v jeho- boli fialové hoci nevidela ostro. Zavrela a znovu ich otvorila. Bolo to v poriadku. Jenna hneď vedela, že je to husky. Nevedela čo má povedať ani robiť len ho s úžasom a šťastím hladila po malom chrbátiku. ,,Ďakujem." Vyšlo z nej rodičom. Margot sa na ňu otočila a vykríkla. ,,Jeeeej!!!Šteniatko!" Zakričala a zahodila všetky darčeky ktoré mala vtedy v ruke. Po štvornožky sa presunula k nej a chcela ho vziať. Jenna sa však pootočila aby naňho nedočiahla. ,,Nie tak, ublížiš mu!" Skríkla po nej. ,,Daj mi ho!" Skríkla po nej naspäť Margot. ,,No tak, nehádajte sa ešte aj na Vianoce." Hrešil ich otec. Áno, Vianoce boli jediným sviatkom, ktorý jej rodičia uznávali. Bol to asi jediný dôkaz ich ľudskosti a deň, kedy si chceli kúpiť Jennu svojimi peniazmi. Vždy im na to skočila. Avšak iba na jeden deň. ,,Tak ako teda?" Spýtala sa Margot. Jenna jej to neochotne ukázala.
Margot to ihneď skúsila a vzala si malé šteniatko k sebe. ,,Mami, prečo som ho nedostala ja?!" Oborila sa na mamu Margot. ,,Lebo. Neboj dostaneš aj ty. Za rok budeš mať takých aj desať. To si len tvoj otec zmyslel, že ho kúpi jej." Vravela jej mama. ,,Kúpil som ho lebo ho potrebujem. Bude z neho poľovnícky pes. A čo sa týka toho, prečo som ho kúpil Jenne, tak pevne dúfam, že ho bude vedieť vychovať a naučiť aspoň niečomu. Ja ho potom zanesiem ešte za jedným známym, ktorý to s poľovníckymi psami vie." Vysvetľoval otec. ,,Ale veď husky nie je poľovnícky pes." Ozvala sa Jenna. ,,Je mi jedno aký typ psa to je. Má nos, takže bude trénovaný na to, aby našiel určité zviera." Odvetil. Na to Jenna nič nepovedala a radšej zostala ticho. ,,Bude sa volať Kodyak." Vyhlásila Margot spokojne. Jenna sa na ňu zamračene pozrela. ,,Máš šťastie, že sa mi to meno páči." Povedala jej. Nevšímala si rozhovoru medzi jej mamou a sestrou. ,,Ahoj Kody." Zdravila ho Margot. ,,Dobre nechajte ho sa tu poobzerať." Povedal otec a krútil vínom v pohári. Margot ho poslúchla a dala šteniatko na zem. Ďalej sa venovala svojim darčekom zatiaľ čo Jenna sledovala Kodyho pri jeho prvých neistých krokoch v prenajatej chate. ,,Granule má vedľa chladničky ale ráno mu radšej daj mlieko. Je sušené, stačí keď ho zriediš s vodou." Povedal otec sledujúc červené víno vo svojom pohári. Najskôr sa Kody pozeral na osoby okolo neho, a keď si všetkých dobre prezrel šiel rovno ku krbu. Jenna vedela, že to nedopadne dobre, a preto takmer šprintovala za ním. ,,Jenna, chytaj ho!" Zakričala mama. Lenže neskoro. Vystrela ruku k nemu akoby tomu mohla zabrániť. Pocítila prudký nával chladu vo svojom vnútri. Pred ohňom zazrela záblesk akéhosi svetla s rúžovkastým nádychom. Kody sa zastavil až pred ohňom a pravdepodobne ho aj popálil, pretože zakňučal a rozbehol sa preč. Namieril si to k Jenne a tá ho rýchlo chytila do náručia. ,,Ty hlupáčik!" Hrešila ho. Chytila mu hlavu do oboch rúk a otočila k sebe aby skontrolovala či nemá popáleniny. Nemal nič akoby sa ho oheň ani nedotkol. Jenna to nechápala lebo bol takmer v ohni. ,,Jenna!" Okríkla ju mama. ,,Takmer v tom ohni zhorel!" Potom si chytila koreň nosa a pokrútila hlavou. Všimla si znepokojený pohľad svojho otca, ktorý sedel vedľa mamy. Nebolo to však kvôli tomu, že by sa bál o šteňa ale kvôli tomu čo sa stalo, keď Kody k ohňu prišiel. Mama sa naňho pozrela so spýtavým pohľadom. On sa zamračil a znovu pozrel na Jennu. Tým pohľadom by vraždil, taký bol tvrdý. Premeriaval si ju a hľadel jej snáď až do duše. Nakoniec sa jej pozrel do očí, na čo pohľad odvrátila. Nikdy sa mu nedívala priamo do očí. Ani jemu, ani mame. Skúsila to raz. Len raz. A za to si vyslúžila facku od oboch. Tak sa naučila že žiadnemu nesmie hľadieť do očí dlhšie ako pár sekúnd. Považovali to za určitý druh vzdoru a rebélie, ktorú bolo treba zastrašiť alebo potlačiť. ,,Ešte raz a dám ho preč." Varovala ju mama po chvíli, čím vyrušila aj otca od prezerania si jej. Jenna pokývala hlavou, že rozumie. Hladkala Kodyho až kým nezaspal. Potom ho dala do krabice kde mal aj deku a spokojne spal ďalej. Bol nádherný a Jenna ho už nikdy nechcela tak ohroziť. Vzala krabicu a pomaly sa postavila. ,,Dobrú noc." Povedala a začala kráčať smerom ku schodisku. ,,Počkaj, kam ho berieš?" Ozvala sa odrazu mama. ,,Do izby bude tam viac v bezpečí a nič nevyvedie." Vysvetľovala jej. ,,Fajn, tak choď spať." Keď pomaly prišla do izby položila krabicu na zem ku skrini. Šteňa stále spalo. Prezliekla sa a ľahla. V tú ranu zaspala. Prebudila sa v noci. Niečo vyskočilo na ňu a ľahlo si vedľa nej. Stočilo sa do klbka a spalo ďalej. Jenna si až po chvíli uvedomila, že je to Kody. Nechcelo sa jej však vstávať a dať ho do krabice. Preto ho nechala a sama si ľahla o niečo ďalej, aby ho nerozpučila, keď sa prevráti na druhý bok. Ráno vstala skoro, pretože ju zobudil mokrý, studený ňufáčik a potom už zaspať nedokázala. Dala mu granule, ktoré mu kúpili jej rodičia. Našťastie zožral všetky.