Fenrirove deti

Archie

Dni po Vianociach bežali, a hoci sa Jenna doma nudila, trávila ich s malým Kodym. Niekedy po Novom roku jej prišla stručná správa: ,,JENNA AK MÔŽEŠ, PRÍĎ ZAJTRA. SAMA. T.R." Mala čas a aj keď si nebola úplne istá, chcela tam ísť. Šla tam, no nie pešo ako predtým s Natalie, ale stopom. Áno, zastavila okoloidúce auto. Nebála sa. Mala isté obavy a pochybnosti , ale nebála sa. Nakoniec ju zviezol akísi starší, bielovlasí pán. Bol milý a priateľský, napriek tomu si dávala pozor na to, čo hovorí, lebo ani on nebol celkom otvorený. ,,Dnešné deti sú také rozčičíkané, že ich rodičia musia všade voziť a potom strácajú kontakt s ostatnými..."Vravel jej postarší muž. ,,...Si pre mňa prekvapením, príjemným prekvapením, že sa nájde ešte niekto s takou odvahou. Musíš byť naozaj poriadne odvážna, keď si sa vybrala stopom." Povedal. ,,Alebo hlúpa." Dodala Jenna. Muž sa zasmial. ,,Bála si sa?"Spýtal sa. ,,Nie." Znela jej jasná odpoveď. Muž sa znovu zasmial a jeho zvonivý smiech jej zalial uši. ,,Ste tunajší?"Spýtala sa ho. Muž sa načiahol , aby si poškriabal zátylok. ,,Nie, prišiel som pozrieť známeho. Vlastne nás príde viac. Bude to také stretnutie po pár rokoch. Stretneme sa tam viacerí." Vysvetlil. Niečo tajil. Niečo nepovedal. Cítila to z neho ako keď z opilca sála alkohol. ,,Ach tak." Dala na znamenie porozumenia Jenna. ,,A čo ty?" Spýtal sa. ,,Nie, nie som odtiaľto." Odpovedala. ,,Odkiaľ teda?"

,,Francúzsko."Povedala. Nepriama otázka , nepriama odpoveď. Potichu hvízdol. ,,Pekná diaľka. Presťahovali ste sa?" Spýtal sa znovu. Príliš sa pýta. Nemohla mu to mať za zlé , bol len zvedavý. Prečo by mu to ale nemohla povedať? Nepoznali sa. Tie odpovede mu boli aj tak zbytočné. No opatrnosti predsalen nie je nikdy dosť. ,,Len na chvíľu." Odpovedala znovu stručne. ,,Ako si vravela , že sa to voláš?" Toto bolo moc. Nemohla mu povedať svoje meno. Bol predsa cudzí. Jedna časť velila rozprávať sa sním otvorene a odpovedať mu na všetko, čo sa pýta. Byť k nemu milá. Tá druhá vravela pravý opak. Nedôverovať. Neveriť. Môže to byť nejaký úchylák. Čo ak naozaj je? Mohol by jej ublížiť. Vravela, nech nevraví nič alebo pri najhoršom odpovedať veľmi zdráhavo a stručne. Tej druhej verila viac a riadila sa ňou už roky. A preto ju zvolila. ,,Thalia." Odpovedala mu prvé čo jej napadlo. ,,A druhým?"

,,To nie je podstatné." Odvetila. Muž zostal mlčať a nič sa nepýtal po zvyšok cesty. Odviezol ju k odbočke. Vystúpila na začiatku lesnej cesty k domčeku. ,,Ďakujem." Vravela, keď vystúpila. ,,Nie je začo. Aj nabudúce. A prepáč za to vypytovanie." Povedal. Jenna kývla hlavou. ,,Dávaj si pozor, započul som niečo o divom zvierati, ktoré trhá ľudí na kusy." Varoval ju. ,,Budem v bezpečí." Uistila ho. Bolo milé, že sa staral. ,,Rád som ťa spoznal, Thalia." ,,Aj ja vás." Na to zabuchla dvere a vydala sa po ceste k domčeku, kde nevedela kto alebo čo nové ju tam čaká. Prišla k dverám a chcela zaklopať, no dvere otvoril niekto iný - chalan o niekoľko rokov starší ako ona. Mal tmavé popolové vlasy a hnedé oči. Vyšší o skoro dve hlavy. Cítila sa ako trpaslík. Od ľavej strany brady , cez kľúčnu kosť až niekam pod tričko sa mu tiahla jazva ako po noži. Poznala tie oči. Najskôr vyzeral vážne až nahnevane ale potom mu rysy zmäkli a usmial sa na ňu. Kývol hlavou nech ide dovnútra. Zavrel dvere a predstavil sa jej: ,,Som Archie."

,,Ahoj, ja som Je-"
,,Jenna, viem." Skočil jej do reči. Prikývla. ,,Prepáč za to, že som ťa bodla tým nožom a za ten sprej."Ospravedlnila sa. ,,Zažil som aj horšie." Mykol plecom a prstom ukázal na jazvu. Vyhrnula si rukáv na pravej ruke a ukázala mu svoje predlaktie z vnútornej strany. Tiahla sa jej tam jazva od lakťovej priehlbinky až po miesto na zápästí , kde jej bolo vidno modré žily. ,,Súcitím." Povedala. Prekvapene vyvalil oči. ,,Dýka."Povedal. ,,Kuchynský nôž na sekanie mäsa." Odvetila. ,,Dvadsať centimetrov." Pokračoval.

,,Dvadsaťpäť."

,,Pomstychtivý lovec." Vravel. ,,Naštvaná mama." Nedala sa. Zapískal. ,,Nechcel by som." Uškrnula sa naňho. ,,Žijem."

,,Myslím, že si budeme rozumieť." Ustúpil. ,,To uvidíme." Odpovedala mu. ,,Ako si to vedela?"Spýtal sa jej ešte. Vedela, čo tým myslí. ,,Tvoje oči...aj keď majú inú farbu sú...podobné. A aj vlasy máš podobné tej zvláštnej sivej srsti." Vysvetlila a on sa znovu iba usmial. Mal krásny úsmev a na kráse mu určite neuberala ani jazva. Robila z neho chodiacu krásu , ktorá však niesla smrť. A tá sa mu aj odrážala v očiach. Ich očný kontakt však prerušil buchot.