Fenrirove deti

colère des loups

Zenon tresol päsťou do stola. Ten sa vplyvom nadprirodzenej sily zlomil napoli. ,,Zenon! Ten stôl stál niekoľko smaragdov z trezoru! Vieš koľko bude trvať kým urobia nový a koľko bude stáť?!" Spýtala sa Thalia nahnevane. ,,Je mi to jedno!" Skríkol na ňu Zenon. Jacob s Danielom stáli opretí o zárubne vo vchode do kuchyne so založenými rukami a Lukas zase postával o niečo ďalej. Bežal s Jennou celú cestu. Bol vyčerpaný, ale sila sa mu rýchlo vracala. Bol rád, že Jenna žije. Keď k nej konečne pribehol a videl v akom je stave, takmer stratil nervy. Vlastne ich aj stratil. Ale len na malú chvíľu. Bol nahnevaný, chcel zúriť a zabíjať ale spomenul si, že jej musí pomôcť. Ale ten moment...ten moment keď ho chytila okolo krku vedel, že melie z posledného. Cítil ako zomrela. Ako jej srdce prestalo biť. Predtým všetkým ale ešte videl jej spomienky. Videl, aký bol jej život. Jedna ho však zasiahla najviac. Nechápal ako to, že ich vidí a ešte viac nechápal ako môže po takom silnom zážitku byť taká milá, láskava, dobrá, kamarátska a stále sa usmievať. Dokonca vtedy nebola ani na matku nahnevaná. Nie, len sa bála. Mala strach. Pokorne sklonila hlavu a bez jediného slova si vytrpela svoj trest. Obdivoval ju za to. Bola ešte malá. Mohla mať tak jedenásť rokov. Doma boli iba ona, jej mama a sestra. Jenna si v kuchyni za jedálenským stolom kreslila nejaký obrázok. ,,Jenna, poď mi pomôcť nakrájať toto mäso." Povedala jej mama. ,,Hneď mami, len rýchlo dokreslím tento obrázok." Odpovedala jej svojím tenkým hláskom. ,,Nie, Jenna, pôjdeš hneď." Povedala mama nekompromisne. ,,Ale mami, ja si chcem iba dofarbiť tento obrázok a hneď prídem. Mám tu už len dve veci." Tvrdila malá Jenna. ,,Neodvrávaj mi, okamžite poď sem!" Skríkla po nej. ,,Ale mami, prosím..." Bránila sa Jenna. Jej mama naštvane napochodovala k stolu s veľkým nožom a zdrapla Jennu za drobné zápästie. Potiahla Jennu preč od stola. Jenna skoro pri tom pohybe spadla na zem. Jej mama na to nedbala a ťahala ju ďalej za sebou. Jenna sa šmykla a tentoraz spadla. To jej mamu zastavilo. ,,Čo to robíš?!" Pýtala sa jej rozčúlene. ,,Musíš ísť pomalšie, len som sa šmykla." Odpovedala jej Jenna. ,,Ja nič nemusím ty malá mrcha!" Nakričala na ňu. Odrazu jej len dvihla pravú ruku a priložila ho k predlaktiu z vnútornej strany. A potiahla. Od zápästia, kde sa objavovali žily až po vnútornú stranu lakťa. Tak dlhá bola rezná rana. Začala sa z nej rinúť krv. Jenna sa rozplakala ani nie od toľkej bolesti z rany ale od bolesti, ktorá ju zožierala vnútri. Bola to bolesť zo zrady. Zrady, ktorú pociťovala zo strany svojej rodiny. ,,To si zaslúžiš za to, keď mi budeš vravieť čo mám a nemám robiť a za to, keď mi budeš odvrávať! Dúfam, že si to dobre zapamätáš! A teraz si trp!!!" kričala po nej. Jennina krv stekala a kvapkala na mramorovú podlahu spolu s Jenninými slzami bolesti. ,,Prestaň mi tu revať, hneď si ten neporiadok po sebe upraceš!" kričala na ňu namiesto, aby jej pomohla. Jenna nič nenamietala. So sklopenou hlavou plakala ďalej. Druhou rukou si pridržiavala pravú, aby nejak zabránila bolesti. Jej matka si ale až po hodnej chvíli plne uvedomila, čo spravila. Hodila nôž , ktorého čepeľ bola pokrytá Jenninou krvou na linku a vyhrabala zo šuplíka obväzy. Hodila ich k Jenne na zem. Jenna sa však zmohla len na to, aby si kľakla na zem do kaluže zo sĺz a krvi. ,,Čo robíš? Veď si to obviaž!!" Skríkla po nej opakovane mama. Jenna s vypätím všetkých síl vzala obväz a začala si ho omotávať okolo zranenej ruky. Robila čo sa dalo ale krv stále presakovala. Rana sa nechcela hojiť. Matka ju ticho sledovala. ,,Si nemotorná hlupaňa! Nevieš si ani ošetriť zranenie! Ako chceš prežiť!" Vyslovila a nasledoval úder. Facka na ľavé líce, ktoré po rane začalo štípať. ,,Postav sa!" Zrúkla po nej. Jenna sa pomaly a opatrne postavila. Jej matka vzala ďalší kotúč obväzu a silno jej začala sťahovať ruku. ,,To bolí...t-to je moc!" Skríkla Jenna. ,,Je mi jedno či je to moc alebo nie, nebudeš mi tu špiniť celý byt!" Hneď ako to dokončila jej znovu povedala: ,,A teraz si to po sebe upraceš." Prikázala jej a hodila do nej handru. Jenna ju nemotorne chytila a začala s ňou utierať krv zmiešanú so slzami. Potom ju šla opláchnuť do dresu. Všimla si ale, že jej ruka sfialovela. Bolela a pulzovala. Okrem toho jej krv odtiaľ znovu presiakla obväz. Hneď si cvoky na ňom povolila a odviazala. Rana bola škaredá a hlboká. Rinula sa z nej stále novšia a novšia krv. ,,Prečo si si to dala dole?!" Pýtala sa matka keď ju uvidela bez obväzu. Jenna dala ruku pod tečúcu vodu. ,,Nechce sa to zoceliť, stále odtiaľ tečie krv." Vysvetľovala. Jej matka naštvane tresla po kohútiku a voda sa vypla. Jenna sa na matku vystrašene pozrela. ,,Nemíňaj zbytočne vodu!" Povedala jej matka rozhnevane. ,,Ale, mňa to bolí a-" Dostala ďalšiu silnú facku po ktorej sa zrútila na podlahu ako hnilá hruška. Do očí sa jej znova nahrnuli slzy. ,,Teraz zavolám Kate. Takže jej vysvetlíš čo sa stalo, ako si bola hlúpa a spadol ti nôž. Pri tom ale ako ten nôž padal ťa porezal lebo ty si nemožná, rozumela si mi?" Spýtala sa jej mama. Jenna len rýchlo prikývla. ,,Ak nespravíš, ako som ti to povedala, tak si ma neželaj, lebo tie facky neboleli vôbec oproti tomu, čo ti spravím, ak nepočúvneš, jasné?" Znovu len rýchlo prikývla. ,,Povedz že sľubuješ, ty pizda malá!" Kopla do nej. ,,S-s-sľubujem." Koktala vystrašene. Potom mama zavolala jej opatrovateľku a tá prišla. Jenna spravila všetko presne tak, ako jej to matka prikázala. Opatrovateľka sa na nič nepýtala, ošetrila jej ranu a zostala do konca dňa...  Keď sa Jenna prebudí, chcel sa jej na to spýtať. Teraz ho ale väčšmi ovládal hnev a túžil po pomste. Dúfal, že sa tak rozhodne aj Zenon a pôjdu po tých grázloch, ktorí jej to spravili. 

Archie stál pri okne v obývačke. Bol šokovaný zo zážitku, ktorý sa stal len pred pár hodinami. Keď vyskočil z toho krovia už to akoby nebol on. Nie, nebolo to ako keď sa nevedel ovládať bolo to niečo ako inštinkt, ktorý ho premohol a musel zabíjať. Kvôli tej malej. Mal pocit, že je najvzácnejšia a že ju musí chrániť. Tá guľka, ktorá sa naňho valila. Vedel, že je jeho osudná. Ale potom sa zjavil priehľadný štít a guľka sa oň oškrela. A zmenila smer. Priamo k Jenne. Sledoval auto ešte niekoľko kilometrov, pretože lovec, ktorý strieľal už nemal také náboje. Nad sebou zbadal zvláštneho havrana. Sledovali auto až kým si nebol istý, kam majú namierené, potom zavyl. Všetkých zvolal k Zenonovi domov. Havran s ním letel aj tam, a keď tam prišli havran sa zmenil na dievča. Nepoznal ju, no povedala, že je Jennina kamarátka a on ju pustil dnu. Našiel tam už aj Lukasa, ktorý sa tam dovliekol aj s Jenniným telom. Thalia ju vzala dole, kde mala malú nemocnicu. Nebolo divu mali nato roky postaviť takýto dom. Potom ich vyhnala von a prišiel Zenon, ktorý jej pomáhal. Keď Jennu preniesli do postele hore, havranie dievča si k nej sadlo do kresla a sedela tam ešte doteraz. Prežila akoby zázrakom. Vlastne to bol zázrak, lebo ako Lukas vypovedal, bola mŕtva a zrazu jej telo akoby resetovalo a ona ožila. Bol za to vďačný ale bol nahnevaný. Nahnevaný na tých ľudí, ktorí boli schopní ublížiť malému dievčaťu. Všetci sa ale strhli pri zvuku zničeného stola.

Thalia nemala rada, keď na ňu jej brat zvyšoval hlas. ,,Mal by si sa ovládať!" Kričala naňho Thalia. ,,Ovládať? Toto prekročilo hranice! Uniesli pätnásť - ročné dievča, Thalia, oni nie sú normálny!" Kričal Zenon a otočil sa na Thaliu. ,,Všetci sa o ňu bojíme, tak prestaň!" Snažila sa ho trochu ukľudniť. ,,Nie! Už stačilo. Odteraz ich máte povolenie zabíjať pri akomkoľvek strete." Zavelil Zenon. ,,Sú to ľudia, tak ako ostatní. Majú strach, Zenon." Odhovárala ho. ,,Ale...ublížili jej, čo sú to za ľudia, keď sa neštítia ublížiť malému dievčaťu?" Spýtal sa. Na to Thalia neodpovedala. ,,Ideme!" Zavelil Zenon nekompromisne a nechcel počuť žiadne námietky. ,,Nie!" Opáčila Thalia. Zenon sa však na ňu ani nepozrel a odchádzal. Jacob s Danielom mu hneď ustúpili z cesty. Nikto z nich nechcel mať nič s nahnevaným Zenonom do nepríčetnosti. Teda až na Thaliu. Otvoril dvere a pridržal ich, kým ostatní vyšli von. ,,ZEB STOJ!" Zakričala naňho jeho pravým menom Thalia. Aj keby bol prekvapený, nič na sebe nedal vedieť len sa nachvíľu zastavil vo dverách. To meno nepoužíval často a dlho ho tak nikto nenazval. Thalia ho tak volala len v naozaj nevyhnutných prípadoch. Teraz ju ale nepočúval a tresol za sebou dverami.