Fenrirove deti

Entouré

Tak tomuto Jenna naozaj nerozumela, no než by o niečom začala vôbec premýšľať, niekde za ňou praskol konárik. Vtedy zbadala niekoľko svietiacich párov očí pozerajúcich priamo na ňu. Potom sa začali hýbať smerom k nej! To ju vyplašilo a začala cúvať, lenže zrazu niekto za ňou zavrčal. Jenna si uvedomila, že je obkľúčená zo štyroch strán a z noci sa vynorili vlci, ktorí sa k nej približovali. Obkľúčili ju a vytvorili kruh. Boli presne štyria. Bol tam vlk s pieskovou srsťou a očami ako tekuté zlato. Ďalším bol sivý vlk. Nie však obyčajne sivý. Bola to tmavá sivá, ktorá pripomínala modrú. Mal hnedé oči ako dva gaštany. Na tvári nekompromisný výraz bez akýchkoľvek citov. Napravo od nej stál zase biely. Ten vlk mal tak bielu srsť, že splýval so snehom. Oči mal nebesky modré. Vedľa neho, teda zaňou stál zase čierny vlk. So srsťou čiernou ako okolitá tma. Ledva ho bolo vidieť. Bol ako prízrak alebo tieň. A jeho oči...tie boli sýto červené ako čerstvá krv. Naháňal hrôzu už len z diaľky. Keď stál asi meter od nej, všimla si v nich oranžové fliačiky pripomínajúce iskry z ohňa. Všimla si aj istej podobnosti medzi čiernym a bielym vlkom. Biely vlk mal na čele znak a rovnako tak aj čierny. Biely mal modrý polkruh s bodkou v strede modrej farby ako jeho oči. Čierny vlk mal zase červený celý kruh s bodkou v strede ako jeho krvavé oči. S vyplašeným pohľadom sa pozrela na Natalie. ,,Pomôž mi!" Zakričala na ňu, no tá tam iba postávala a dívala sa bez pohnutia. Jenna nechápala čo sa deje a prečo to Natalie nerieši, jedno ale vedela určite- je obkľúčená svorkou vlkov, ktorí ju chcú roztrhať...ale ona nebola pripravená zomrieť, a preto sa chcela aspoň posnažiť a bojovať o svoj život. Určite nezomrie takto nezmyselne. Pomaly si dala dolu batoh. Mala tam slzotvorný sprej a vytiahlamalý vreckový nožík od svojho otca, ktorý jej dal na trináste narodeniny. Niktonikdy nevie, aké nebezpečenstvo sa bude skrývať na ulici, nieto v lese. Vďaka Bohu, že ho nosila vždy do lesa so sebou. Batoh pustila na zem, už ho nepotrebuje. V rukách jej teda zostal len nožík a sprej. Toto bol boj o život. Srdce jej splašene tĺklo až kdesi v hrdle. V krvi jej prúdil adrenalín ako ešte nikdy predtým. Ruky a nohy sa jej triasli. Premýšľala. Keby na ňu aj zaútočil jeden z vlkov, ostatní by sa na ňu vrhli tiež, a preto musela zaútočiť prvá ona. Domov by sa dostala smerom na juh a juh je...tým smerom! V ceste jej stál sivý vlk s hnedými očami- ten, čo na ňu vrčal. Dobre, vrčíš ty, budem aj ja. Pozrela sa na iného vlka. Toho čo mal zlaté oči a aj keď na ňu nevrčal, vyzeral ostražito. Ten pohľad poznala...tajuplný, hlboký, láskavý a vševediaci... aj keď nevedela kde ani ako. Odpútala pozornosť. Musela zahrať klamný útok. Vysunula čepeľ nožu. Aj keby sa vlk zľakol alebo zneistel, nedal to nijak najavo. Pozbierala všetkú roztrúsenú odvahu. V sekunde sa otočila doľava a vyštartovala smerom k sivému vlkovi. Vyzeral prekvapene ale zostal nepohnuto na mieste a zahradil jej cestu. Jenna sa napriahla a z celej sily, ktorá jej v tej situácii zostala, sa zahnala. Bodla nožom do vlkovho chrbta. Počula varovné šteknutie. Cítila ako nôž prešiel cez kožu a zastavil sa niekoľko centimetrov pod ňou, vedľa lopatky. Trochu zaskučal, no prekvapivo sa nedal na ústup. Dobre, plán B- sprej. Strekla mu ho do tváre a to mu vadilo tak nesmierne, že uskočil preč. Jenna to využila a dala sa na útek. Utekala o život, a keď sa pozrela za seba videla, že za ňou trieli celá svorka a rýchlo sa približovala! Vedela že im neujde...Vlci predsa nevedia liezť! Jasné to je ono! Vylezie na nejaký strom! Lenže v okolí boli len brezy s vysokým kmeňom a jej dochádzali sily. Samozrejme, kondička na nič. Kondička vie zabiť. Už nevládala ale prekonala sa a aj keď spomalila nevzdávala to, bežala ďalej. Hrdlo ju pálilo, nohy boleli, pľúca vypovedávali službu, čižmy sa jej zabárali do hlbokého snehu. Aj tak bežala. Bude bežať dovtedy, kým neumrie. Aspoň to si myslela, lebo to tak vyzeralo. Lenže vtedy ju niekto z boku sotil. Preletela pár pekných metrov a potom sa ešte šmykla po snehu. Nechala za sebou hlbokú stopu. Rýchlo sa prevrátila na chrbát. Chcela zistiť kto ten skutok vykonal. Oči jej ale skoro vypadli z jamiek. Bol to obrovský vlk s výraznými farbami srsti a smaragdovými očami- väčší než ostatní a čo Jennu prekvapilo najviac bolo, že si na jeho ušiach všimla zvláštne na zeleno svietiace špirálové vzory. Pozeral sa jej priamo do očí. Jeho pohľad bol rozvážny, pevný a odhodlaný. Odkiaľ to dočerta vie? Má až také vnímavé schopnosti? Ale kým by Jenna niečo stihla urobiť na svoju obranu, vlk otvoril papuľu plnú ostrých tesákov a surovo ju uhryzol kúsok nad členok. Jenna skríkla od bolesti. Nie...to nebolo skríknutie, to bolo zrevanie od bolesti. Nie však tej, ktorá vychádzala z jej uhryznutej nohy, ale tej, ktorá jej prechádzala po celom tele. Bolo to akoby nejaký tlak pôsobil na každú jej kosť a celým telom jej zároveň prechádzal kŕč. Zaťala zuby, aby tak nekričala ale stále sa musela zmietať na zemi s napnutými svalmi v kŕči. Bolesť ustúpila o malý stupeň. Keď otvorila na niekoľko sekúnd oči videla, že veľký vlk stále stojí pár metrov od nej a pozerá sa na ňu so svojim pevným výrazom. Všimla si tiež, že ostatní vlci sú tam tiež, aj keď nie tak blízko. Videla aj pohľad vlka so zlatými očami. Bol utrápený, a keď zbadal, že sa naňho díva, odvrátil zrak. Potom si všimla svoje ruky boli by v poriadku až na...dlhé pazúry zarývajúce sa do snehu. Bolesť sa ale vrátila na pôvodnú úroveň. Keď znovu zavrela oči, bolesť už netrvala dlho. Zostala ležať na ľadovom snehu, schúlená v klbku a vedela, že je niečo inak. Cítila že sú tu vlci...cítila že sú piati a každí z nich má iný pach. Jeden bol ako horský vietor. Ďalší ako dym z ohňa. Tretím bola vôňa prímorského vzduchu. Potom tam bola vôňa ihličia. A štvrtým bola vôňa pripomínajúca hojivé bylinky. Dokonca počula zreteľnejšie húkať sovu, ako keby bola hneď pri nej. Uvedomila si, že môže hýbať ušami do strán. To preto, lebo boli na hlave! Niečo šuchlo tak blízko za ňou, že sa zľakla a otvorila oči. Videla inak- ostro a pohyby vlkov, ktorí odchádzali boli pomalé. Cítila, že na niečom sedí. Vyplašene si uvedomila, že to niečo je biele a cíti to. Bol to chvost! Jej chvost! Čo sa to deje???! Pýtala sa vydesene sama seba.