Fenrirove deti

Avant-goût

Prudko do seba vdýchla vzduch. Zalievalo ju teplo ale ochladzovali ho zima a chlad. Zrazu už nestála na zemi ako predtým. Už necítila pevnú pôdu pod nohami. Teplo a chlad ju napĺňali tak, že sa nemohla sústrediť na nič iné. Pozrela hore k nebu- na hviezdy. Dnes je predsalen niečo inak. Mesiac žiaril rovnako, ako aj hviezdy. Prinútila sa aspoň pozrieť dole pod seba na ostatných. To robiť nemala. Bola tri metre nad zemou a...levitovala! Čo ak spadne! Bála sa. Zrazu ju zalial pocit istoty a bezpečia. Nemá sa báť. A ona znovu uverila. Ostatní na ňu hľadeli s pootvoreným papuľami. Jedine Zenon mal strach v očiach. Zdvihla k sebe dlane. Žiarili ako sám Mesiac. A nielen oni. Žiarila celá. Po chvíli, keď už jej táto situácia začala pripadať trápne, sa postupne svetlo z nej vytratilo a ona klesla na zem. Sila z nej vyletela ale niečo z nej vyletelo von a vrátilo sa Jacobovi s Danielom. Klesla na všetky štyri. Cítila sa taká ťažká. Cítila, že jej do tváre stúpa červeň ale nie od hanby. Bolo to od tlaku. Ako keby sa všade zvyšoval. Začala zhlboka dýchať a nasávať vzduch do pľúc.

,,Si v poriadku?" Spýtal sa jej hlas patriaci Thalii. Nezmohla sa ani na slovo. Pokrútila hlavou. Ako rýchlo to na ňu prišlo, tak to zrazu odišlo a ona zdvihla zvesenú hlavu. Všetci na ňu pozerali. Zase. Dočerta! Nech prestanú! Nenávidí to. A oni odvrátili pohľad ako na povel. Pomaly sa postavila. ,,Č-čo to bolo?" Spýtala sa ako prvé. Znovu tie pohľady. ,,Dnes zostaneš doma." Zavelil rázne Zenon. ,,Čože??! Prečo???!" Nechápala Jenna. ,,Lebo som povedal!" Zavrčal na ňu. Jenna sa zľakla toho tónu, no nedala sa. ,,Nie! Idem s vami!" Skríkla naňho. ,,Už som povedal. Nejdeš dnes nikam!" Skríkol po nej tentoraz on. Keby tu bol nejaký človek, asi by to vyzeralo komicky, pretože by ich rozhovor znel ako vrčanie a výstražné šteky. ,,Ale ja s vami chcem ísť!" Namietala Jenna. ,,A ja som tu Alfa a niečo som povedal a to niečo aj platí!" Rozbehol sa po nej. Musela ho poriadne vytočiť. Zľakla sa, pretože na ňu mieril veľký vlk. Inštikt jej navrával: Ruky vpred! A ona to spravila. Zjavil sa pred ňou štít a Zenon len, len že stihol zastaviť.

,,Jenna! Nikam nepôjdeš! Zostaneš doma. Ja tu velím a ty ma poslúchaš, rozumieš? Už si bola dosť utrhnutá z reťaze. Iným toľko nedovolím ale tebe áno. Bola to chyba a teraz budeš poslúchať!" Kričal po nej. Jenne sa do očí nahrnuli slzy. Čo zlé zase spravila? Bude pykať kvôli jeho chybám? Kvôli chybám niekoho iného? Hádala sa ale to len preto, lebo nič jej nie je. Chcela ísť s nimi...nikdy s nimi nebehala. Dočerta! Prečo sa k nej všetci správajú ako k malému dieťaťu? Vie sa o seba postarať! Má vlastný rozum a silu!

,,A kto sa ťa prosilo špeciálne povolenia? Ja som náhodou Fenrirova dcéra a som vyššie postavená, než vy všetci dokopy! A budem si robiť čo ja chcem! Nikto mi nebude rozkazovať a nikomu sa tu nebudem podriaďovať ani klaňať!" Zvrieskla po ňom. Až po chvíli si uvedomila, že má okolo seba horiaci kruh. Má ochranu. Teraz čakala, ako zareaguje. ,,Si schopná ublížiť a ani si to neuvedomiť. Jenna, radšej by si mala dnes večer predsalen zostať doma." Ozval sa Owen a pridal sa tak na stranu Zenona. Jenna na nich zavrčala. Kde sa v nej bral ten vzdor?

,,To máte všetci takýto názor?" Spýtala sa ich. Každého si pozorne prezrela. Všetci sklopili oči, okrem Lukasa. Ten na ňu zostal hľadieť. ,,Chcem aby si šla s nami. Neviem prečo to Zenon robí. Ale na druhej strane chcem, aby si bola v bezpečí. Všetci to chceme. Nechceme ti zle, len dobre. Tak radšej zostaň dnes v dome. Pôjdeš s nami nabudúce. Dnes sa aspoň nemusíš vystaviť nebezpečenstvu." Povedal jej hlas. Bol to Lukas. Pozrela mu priamo do očí. ,,Ako môžem byť v bezpečí bez vás...a kto ochráni vás? Vy v bezpečí určite nebudete. Všetci sme do toho išli a vedeli, že to je risk. Tak mi dovoľte s vami ísť. Ochránim seba aj vás." Vravela. Lukas pokrútil vlčou hlavou. ,,Nevieš čo dokážeš. Si tu najmocnejšia a nevieš to ešte ovládať. Keď sa to spolu naučíme..." Dal dôraz na slovo spolu. ,,...pôjdeš s nami, sľubujem. Spolu zmeníme svet, pamätáš?" Vravel jej v mysli. Porazenecky sklonila hlavu. Mal pravdu. To musela uznať. Nevie, čo všetko dokáže. Zrazu počula trepanie krídlami. Cez ohnivý kruh preletel havran s bielymi znakmi. Natalie doskočila a vrhla sa jej okolo krku tak, že skoro spadla. ,,Zostanem tu s tebou." Povedala jej. ,,Nie, len choď. Ja tu počkám." Krútila hlavou. ,,A čo by som tam robila bez teba? Nudila sa. Možnože na lovcov ani nenarazia, lebo to vzdali." Vravela. ,,Tak ako chceš." Natalie sa žiarivo usmiala a v jej tmavých očiach sa objavili iskričky. ,,Zostaneme v dome!" Vykríkla na nich Natalie. Jenna namierila dlaň k ohňu, nech nad ním nejako prevezme vládu. Keď cítila silu v dlani, švihla rukou dole. Oheň zhasol a kruh zmizol. Zostal len popol.

Na nikoho sa ani len nepozrela, keď odkráčala k domu s Natalie v pätách. Kto vymyslel ten hlúpy rituál? Bez neho by bolo všetko v poriadku. Musela sa zmieriť s tým, že dnes v noci zostane doma a oni si poradia bez nej. Nerátala s tým, čo povedala Natalie. Oni svoje pátranie nikdy nevzdajú. Sú ako štvaná zver. Malo by to byť naopak. Jej svorka by mala byť predátor loviaci korisť. Nie štvanou zverou. Čo si o sebe lovci vlastne myslia? Veď nikomu neubližujú, tak prečo po nich prahnú ako po vode na púšti? Má to pre nich nejaké uspokojenie? Potom sú to magory. Blázni a sú zrelí tak na psychiatriu.

Zvalila sa na gauč, prsty si preplietla a položila na brucho. Čo iné jej zostáva? Spať ísť nemohla. Nezaspala by, a preto sa rozhodla počkať na nich, kým neprídu. Mohli byť vonku akokoľvek dlho. Možno aj do rána. Nikto to nevedel. Museli nájsť lovcov. To bol bod číslo jedna. A bol aj náročný, nakoľko nikto ani len netušil, kde vlastne sú a či sú vôbec v lese.

Napriek všetkým okolnostiam sa stále nevedela zbaviť pocitu, že sa niečo stane. Táto noc bude ešte dlhá. Pomyslela si. Natalie bola zvalená oproti. Hlavu mala zaborenú do vankúšou. Narozdiel od Jenny, ktorá tupo hľadela do stropu. ,,Cítiš to aj ty, však?" Ozvala sa po niekoľkých minútach ticha Natalie a prehodila sa na chrbát. ,,Áno." Hneď odpovedala. ,,Čo cítiš?" Spýtala sa Natalie. ,,Neviem. Niečo sa stane." Odpovedala jej. Natalie zostala ticho. ,,Ja cítim smrť. Je to tak už hodnú chvíľu. Tú schopnosť mám odkedy si..." Vetu nedokončila, akoby si nebola istá, či to má povedať. ,,Zomrela?" Skúsila Jenna. ,,Hej...teoreticky. Je to ako keď cítiš, že sa niečo stane ale...toto má iný podtón. Cítim strach, bolesť a slabosť. A do toho cítim aj taký zvláštny pach...je to ako...ako...ako zdochlina ale v pokročilom štádiu." Vysvetľovala Natalie. Jenna potiahla nosom. Nič necítila ale pri tej predstave mŕtvej rozkladajúcej sa zdochliny pokrčila nosom. Chúďa Natalie. Takú predtuchu by mať nechcela. ,,Hej, je to hnusné, že? Najhoršie je, že tomu nemôžem zabrániť. Nejde to. Nejde o to, že tam nie som s nimi ale o to, že jednoducho..." Nevedela dokončiť myšlienku. ,,Čo sa má stať, stane sa. Je to osud. Nezmeníš ho. Môžeš bojovať akokoľvek dlho, akokoľvek tvrdo, nezmeníš ho." Dokončila za ňu Jenna. ,,Presne." Šepla.

,,Niektorí si však vedia vytvoriť vlastný osud. Neriadia sa ním. To oni riadia jeho. To by som chcela vedieť." Povedala Natalie. ,,To veľa ľudí." Odvetila Jenna. Zavrela oči a najradšej by sa nechala unášať spánkom, no vďakabohu Natalie zazvonil mobil. Rozlepila ťažké viečka. Natalie akurát zamračene poťahovala prstom po displeji mobilu. ,,Prosím?" Ozvala sa. Jenna počúvala, aj keď nechcela. Výhoda ostrého sluchu. ,,Čo si si o sebe myslel? Si podvodník a zradca! Také niečo sa trestá smrťou, zabudol si?!" Kričal niekto z mobilu. Jenna stŕpla. Ten hlas poznala až príliš dobre- Samov otec.