Fenrirove deti

Jamais

Domov prišla niečo po siedmej. ,,Že sa ti aj uráčilo prísť." Komentovala jej príchod mama. ,,Ale samozrejme, ty nie si na nič iné len zábavu, však? Na to, aby si sa ma spýtala či mi netreba s niečím pomôcť tak to nie." Margot stále sedela na veľkom koženom gauči béžovej farby. Ležala s hlavou opretou o vankúš a ťukala do mobilu. Otec sa díval na zápas, ktorý dávali v televízii. Tá plazmovka na stene bola viac ako luxusná. Pomyslela si Jenna. Vlastne všetko tu bolo luxusné. Iba bolo schválne ladené do retro štýlu. ,,Vnímaš ma?!" Zhúkla po nej mama a vylepila jej facku. Tým ju aj vytrhla z premýšľania. Jenna zamrkala očami a chytila si pravé líce. Bude tam mať odtlačok ešte dobrú hodinu ak nie viac. ,,A-áno." Prisvedčila. Do očí sa jej nahrnuli slzy a sklopila zrak. Nedá mame tú príležitosť na radosť z bolesti a strachu, ktoré spôsobila. ,,Tak sa tak tupo nepozeraj na televíziu!" Kričala mama. ,,Mohli by ste si to vyriešiť niekde hore miláčik? Niektorí tu chcú aj sledovať televíziu!" Zakričal otec od televízie. ,,Iste Roel. Hneď ako sa tuto mladá vopchá do kože!" Zakričala mu späť. ,,Ale rýchlo teda." Povedal o niečo tichšie. ,,Ospravedlň sa." Otočila na ňu mama svoj ľadový pohľad. ,,Za čo?" Nechápala Jenna. Nerozumela v čom pochybila. Áno, bola pravda, že sa nachvíľu zamyslela ale preto nie je dôvod sa ospravedlňovať. Aspoň nebol podľa nej. Podľa jej mamy áno, lebo dostala ďalšiu facku. Zase na to isté miesto. To bolelo už dosť. Do šľaka tak to bolelo. Hoci na to bola zvyknutá od svojich dvoch či troch rokov, bolelo to. Vždy to bolelo. A nielen fyzicky. Bolelo to aj psychicky. Jej mama rozčúlene zavrčala cez zaťaté zuby. ,,Nemienim s tebou strácať čo i len ďalšiu sekundu. Vypadni hore a neukazuj sa do zajtra!" Zrúkla po nej. Jenna ju poslušne obišla s pravou rukou stále na boľavom líci. Neutekala, šla pomaly. Vedela, že ju mama pozoruje a prepaľuje pohľadom. Ona sa ale nedala. Jednu ruku na líci, v očiach slzy, a predsa šla s vystretým chrbtom. Nie z namyslenosti, nie zo strachu pred ďalším úderom, ale kvôli sebe. Nikdy nezutekala pred bitkou. Nikdy sa nerozplakala nahlas pred mamou alebo otcom. Nikdy nedovolila, aby ju to položilo. Bolelo to, ale nenechala sa. Vždy bude ona. Vždy bude svojská. Vždy bude sama sebou. Nikdy sa im nepodarí ju zlomiť. Nikdy. Bol to druhý sľub, ktorý si dala už ako malá. Vyšla po schodoch a ako správna naštvaná pubertiačka tresla dverami z celej sily. Sadla si na posteľ, spustila slzy po tvárí a neskôr zaspala.