Fenrirove deti

âme

,,Kde si bola?" Pýtala sa jej mama, keď prišla. ,,Veď...s Natalie." Vysvetľovala jej Jenna. ,,Tri hodiny? Čo ste takého robili? A ako si si dovolila vytratiť sa z domu bez toho, aby som o tom vedela?!"Mama už zvýšila hlas. Týmto tónom sa ale predsa rozprávali stále. ,,Ty ma klameš, že je to tak Jenna Marais? Niečo mi tajíš! Máš niekoho- je za tým nejaký chalan, však?" Kričala na ňu s podráždeným tónom. ,,Čože?Nie!Nie je!!" Kričala už aj Jenna. Nenávidela, keď ju osočovala za niečo, čo ani nebola pravda. Nenávidela klamstvo, hoci sama klamala stále. ,,Ale áno, sme v meste tri dni a ty máš chalana!" Kričala aj mama. ,,Nie, nie, nie!" Snažila sa ju prerušiť Jenna ,,Nezvyšuj na mňa hlas!" Kričala na ňu mama. ,,Tak ty nehovor niečo, čo nie je pravda! Nemáš ani dôkaz!" Vravela jej. Zrazu však začínala vidieť ostro...zavrela oči, aby si nič nevšimla našťastie mama povedala: ,,Choď do izby, okamžite! Skôr ako ťa zmlátim tak, že budeš rada, keď budeš vedieť niečo povedať!"
,,Dobre , veľmi rada!" Neovládala sa. Nedokázala sa ovládať.
Keď bežala hore po schodoch ešte jej stihla povedať. ,,Kľudne zavolaj jej mame. Keď mi neveríš."
Keď vošla Jenna do izby rýchlo napísala Natalie:
KEĎ BUDE VOLAŤ MOJA MAMA POVEDZ JEJ, ŽE SME BOLI SPOLU V MESTE ,V OBCHODOCH.PROSÍM!
Pri čakaní na odpoveď Jenna tŕpla od strachu ani nie z odpovede ale toho, že sa nebude vedieť premeniť späť na človeka. Našťastie o dve minúty prišla správa: DOBRE-PRÁVE VOLÁ S MOJOU MAMOU A IDE HORE DO IZBY.
Jenna si čiastočne vydýchla. ĎAKUJEM. Napísala odpoveď. Ešte sa premeniť na človeka. V ústach cítila ostré zuby. Na rukách mala dlhé pazúry. Program, ktorý bežal dole v televízii počula akoby bola televízia zapnutá v jej izbe. Ako sa to robí? Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Snažila sa upokojiť svoj tep a znížiť adrenalín v krvi. Chytila si uši , aby nepočula zvuky tak nahlas, lebo mala pocit, že jej z toho praskne hlava. Keď sa ani po chvíli nič nedialo, zaborila si hlavu do perín a zakričala. Tá bolesť bola neznesiteľná. Slzy bolesti sa je rinuli ako potokom dole lícami. Čo mám robiť? Pýtala sa zúfalo. Odpoveď, ako inak, neprišla. Koľko toho bude ešte musieť znášať? Už stačilo. Nevládala. Nemala sa čoho v živote chytiť. Topila sa. A bola na to sama. Nikde nebol breh, na ktorý by doplávala. Bola vyčerpaná a nebol zmysel sa dlhšie držať nad vodou. Prestala bojovať a radšej sa nechala pohltiť tichou vodou. Klesala na dno. Stále nižšie a nižšie. Dole do temných, čiernych hlbín. Svetlo nad hladinou sa strácalo až úplne zmizlo. Zrazu bola len ona a voda. Dunivé ticho, ktoré sa okolo nej rozhostilo, neveštilo nič dobré. Čo mám robiť? Spýtala sa znovu. Chcelo sa jej plakať, ale nemohla. Nemohla, lebo bola pod vodou. Necítila nič, okrem tlaku na jej hrudník. Ešte chvíľu a dôjde jej vzduch. Zrazu, ako jasný blesk z neba, zaznela odpoveď taká jasná, ako samotný blesk z neba, ktorý udrel s mocou tak obrovskou, že mu nebolo rovného protivníka. Prichádzala od všadiaľ a zároveň odnikiaľ.

Dýchaj.

Bola tá odpoveď. A ona, sama nevedela prečo, sa bez zistenia toho, kto to povedal, nadýchla. Nabrala vzduch do pľúc a nebolo nič oslobodzujúcejšie v jej živote ako vzduch v nich. Odvážila sa poobzerať v tej tme a ničote. Kto vyslovil to slovo? Kto jej dal odpoveď? Znovu nevedela. Možno keby aspoň niečo videla, tak by to zistila.

Zasvieť.

Ozval sa ten istý hlas nikomu určitému. A okolo nej, sa v kruhu , rozžiarili svetielka. Bola uprostred a len tam stála a dívala sa. Neklesala, bola na dne.

Pozri.

Bol ďalší príkaz. Teraz vedela jasne identifikovať , že šiel spoza nej, a tak sa otočila. Na kraji kruhu zo svetielok, ktoré vyžarovali teplé svetlo, stálo zrkadlo. štyri metre vysoké a dva metre široké zrkadlo. Malo masívny, na zlato zdobený rám. Pozrela sa na svoj odraz. Bola tam ona. Pätnásť-ročné dievča, vysoké sto-šesťdesiat centimetrov, chudej postavy, s blonďavými vlasmi, ktoré boli na niektorých miestach až biele a modré oči svietili aj v tom prítmí ako dva lapisy. Chcela sa pohnúť k zrkadlu, pričom sa pohybovala pomaly, lebo bola stále pod vodou, a vtedy sa už v zrkadle nevidela ako človek, ale ako zviera. Ustrnula na mieste. Z odrazu sa na ňu díval vlk s bielou srsťou a miesto dvoch lapisov žiarili z odrazu dva fialové ametysty. Pozrela sa na svoje ruky. Stále bola človek , no ten odraz vravel niečo iné. Čo je to? Čo to znamená? Prečo nie je jej odraz ľudský?

Ukazuje dušu.

Vravel hlas ako zamat. Dušu?Prečo dušu? Ja nie som zviera! Kričala po ňom Jenna. Som človek! Kričala znovu.

Každý človek má dušu zvieraťa. Lebo každý je svojim spôsobom zviera. To zrkadlo ukazuje tvoju tvár. Tvoju pravú tvár. Taká aká si naozaj. Pozri sa bližšie. Je človek niečo viac ako zviera? Aj ľudia sa riadia inštinktmi. Aj zvieratá vedia komunikovať. Dokonca tak, že im ľudia nerozumejú. Je skutočne úplne iný ako ty? Je to naozaj také podradné ako si myslíš?

Pýtal sa hlas. Bol pokojný a múdry. Jenna ho poslúchla. Pristúpila bližšie k zrkadlu a svojmu odrazu. Ako sa pohybovala ona, tak sa pohyboval aj vlk. Ladne a neochvejne. Laba za labou. Istý sám sebou a s múdrosťou, ktorú nebolo treba povedať slovami, ale vyžarovala z jeho očí. Zastavila až tesne pred zrkadlom. Vlk si sadol a huňatý chvost obtočil okolo predných nôh ako mačka. Zdvihol hlavu a zahľadel sa jej do očí. Hľadel jej do očí a čakal. Na čo čaká? Spýtala sa.

Aby si ho prijala. Prijmi ho a prijmeš samú seba.

Odpovedal hlas. Ako? Pýtala sa znovu. Vlk naklonil hlavu.

Načiahni sa poň.

Chce prijať samú seba? Chce sa so sebou zmieriť? Určite áno. Ale takto? Hrýzli ju pochybnosti.

Chceš bojovať alebo sa vzdať? Je na tebe ako sa rozhodneš. Len sa rozhodni správne.

Odpovedal na jej pochybnosti hlas. Mier. Chcem mier. Vravela mu.

Potom vieš čo robiť.

Vtedy siahla k odrazu zrkadla, kde by ju mala zastaviť pevná látka, no nezastavila ju. Ruka prešla skrz ako cez hladinu vody. Niečo ju sotilo vpred a ona prešla zrkadlom k vlkovi. Skoro spadla ale ustála to na nohách. Vlk stále sedel pred ňou. Vypnutá hruď hrdosti a pýchy. S očami múdrosti prilepenými na tých jej.

Vybrala si si správne.

Povedal zamatový hlas, ani starý ani mladý a teraz vedela komu patril. To vlk s ňou celý čas hovoril, len ona si to nevšímala, lebo neverila, že by vlk vedel hovoriť. Padla na kolená k nemu a znovu sa jej chcelo plakať.

Neplač. Už nikdy nevyroň ani len slzu. Postav sa a pred nikým si nekľakaj. Ty nie si tá, čo pokľakne.

Boli to slová múdrych očí pred ňou. Prikývla a postavila sa. S ňou sa postavil aj vlk.

Teraz choď a pamätaj čo som ti povedal.

S tými slovami jej zmizol a ona sa prebrala z toho sna, ktorý snom nebol.