Fenrirove deti

Lueur Polaire

Ráno vstala niekedy okolo obeda. Pozrela sa cez okno...bola to pravda! Stále bola tma. Vlastne ani nie tma úplne, bolo to ako keby malo slnko ešte len výjsť. Bolo to nádherné, pretože stále mohla vidieť hviezdy a...čo to...na oblohe sa vlnil zelenofialový pás. Vybehla von na verandu, a tam zistila , že je to polárna žiara. ,,Aurora Borealis." Šepla si potichu pre seba a dych sa jej zrazil pred tvárou. Stála tam hodnú chvíľu. Bolo jej jedno že je zima. Len tam tak stála a hľadela na oblohu. Na tú krásu, ktorá bola tu a teraz. Užívala si každú sekundu z toho pohľadu. Nakoniec ju vyrušil až hlas zvnútra. ,,Jenna! Prečo si vonku. Je tam zima a ty budeš zase chorá. Budem musieť vyhadzovať peniaze na tvoje lieky. Vieš vôbec čo to stojí? Nie, ty nemáš prehľad o peniazoch, že sa s tebou vôbec o tom rozprávam. ,,Maširuj dovnútra, okamžite!" Zrúkla po nej mama a jej nezostávalo nič iné, ako poslúchnuť. Aj tak si ale neodpustila posledný pohľad. Až keď vošla dovnútra, uvedomila si, ako sa trasie. Vonku bolo aspoň mínus tridsať a ona bola iba vo svetri. Bláznivé. Mala skrehnuté prsty, a tak si ich hneď išla dať zohriať ku krbu. Takéto niečo v Paríži nemali. Ani nepotrebovali. Mali predsa radiátory. Tu nič také nebolo. Preto horel oheň v krbe celý deň a na noc si nechávali zapnuté ohrievače v izbách.
,,Jenna, kam si sa vybrala?" Zastavil ju známy hlas pár hodín po poludní. Bola už úplne prichystaná. Oblečená, obutá s batohom na chrbte. Stačilo len stlačiť kľúčku. ,,Ja...a Natalie...my ideme von. Chcela mi niečo ukázať." Vysvetľovala Jenna koktavo. ,,No tak to určite. Zase sa von zabávať a vy ostatní tu hnite vnútri, starajte sa o seba a robte všetko za mňa!" Zvýšila hlas mama. ,,Bude to iba na chvíľu. Potom sa hneď vrátim a poupratujem." Vyjednávala. Mama chvíľu zamračene stála. Bola to pomerne vysoká žena štíhlej postavy. Mala blonďavé vlasy a čokoládovo- hnedé oči. Z tých pekných očí ale vyžarovala krutosť, sebavedomosť, cieľavedomosť, nadradenosť a namyslenosť. Usmievala sa len v spoločnosti, aby nepokazila meno firme alebo Jenninmu otcovi. Nakoniec iba prižmúrila oči. ,,Pôjde s tebou otec, zavezie ťa a uistí sa, že si neklamala." Rozhodla. Jenna si spokojne vydýchla. Otec ju teda zaviezol k miestu ich stretávania. Bol to obchodík vedľa ktorého stál aj miestny podnik. Natalie tam už čakala. Keď vystupovala z auta, otec jej povedal, že má zavolať, keď bude chcieť, aby pre ňu prišiel. Súhlasila a on potom odišiel. Veľmi dobre ale vedela, že to tak nebude, lebo sa vyhovorí. Už videla jeho odpoveď: ,,Nemôžem a neprídem pre teba. Nebudem míňať benzín kvôli tebe." Znela by jeho veta. Vedela to rovnako, ako to, že to povedal len kvôli Natalie. Stále sa vyhovárali na jedno - peniaze. Pritom ich mali až priam rozprávkovo veľa. Pred pól rokom vyhadzovala doma starú poštu. Medzi starými listami boli aj výpisy účtov. Len jej otec zarobil v čistom za mesiac štyritisícpäťsto eur. Keď sa ale jednalo o požiadavky a výdavky ich prvorodenej dcéry, radšej na ňu nakričali a poslali k sebe do izby. Bolo to z dôvodu, že sa ani nemala narodiť. Hoci boli obaja jej rodičia vlastní, nemali ju radi. Priplietla sa do ich života nečakane, skoro a keďže jej mame otec odmietol povoliť zákrok, narodila sa. Zatiaľčo ju vychovávali tvrdo so zásadami, jej sestra bola ich miláčikom. Kvôli tomu si nerozumeli. Jej sestra mala radosť z toho, keď bola len ona, a keď Jenne ubližovali.
Pozdravila Natalie a tá sa na pozdrav usmiala. ,,Pripravená na dobrodružstvo?" Spýtala sa s neskrývanou radosťou v hlase. ,,Jasan." Odpovedala jej Jenna.
                           ☆☆☆
Spolu sa potom vydali do blízkeho lesa. Aspoň mala Natalie baterku inak by nevideli ani na krok. ,,Mám dve otázky..." Začala Jenna. ,,Za prvé, nie je to tu nebezpečné, keď sa tu potuluje to zviera? A za druhé prečo vlastne sem?" Spýtala sa Jenna. ,,No, za prvé, ideme na sever a zviera útočilo na juhu. Svoje lovisko tak skoro určite meniť nebude. A za druhé, ak by si chcela mohli by sme ísť aj do mesta ale...tam toho teraz moc nenarobíme." Povedala jej Natalie. ,,Vlastne áno. Zabudla som." Súhlasila so smútkom v hlase. ,,To nič, zvykneš si. Na Aljaške je najkrajšia príroda a preto ťa sem beriem. A... vravela si, že máš rada prírodu, no nie?" Spýtala sa ,,To áno, mám." Odpovedala jej Jenna.
,,No, takže máš určite rada les. A čo je lepšie než les v noci pri splne mesiaca na Aljaške keď je polárna noc? Myslím, že nič." Vychrlila na ňu tak rýchlo, že to ledva stihla spracovať. S istotou ale súhlasila. Chvíľu ešte kráčali lesom. Počas toho sa terén na niektorých úsekoch zvyšoval do strmín, a keď kráčali, museli dávať pozor, aby nestúpili na ľad. Síce bol mesiac v splne ale na cestu im príliš nesvietil. Zahaľovali ho totiž mraky a len niekedy sa cez nich predral. Po poslednej strmine sa ocitli na špicatom výbežku skál, odkiaľ bol nádherný výhľad na okolie aj napriek tomu, že bola tma. Tam, kde sa výbežok končil, začínala hlboká roklina. ,,Krása, nie?" Ozvala sa po chvíli Natalie. Jenna musela uznať, že je tu viac krásy než obáv z pádu. Mesiac svietil a z lesa bolo občas počuť aj nejaké to húkanie sov. Natalie jej ukazovala hory a ich názvy. Boli obrovské a biele vďaka snehu. Po chvíli sa Natalie pozrela na hodinky tak, aby si to Jenna nevšimla. Jenna si však už od mala všímala drobnosti. Bola pozorná a nič jej jastrabiemu zraku neuniklo. Naďalej sa ale tvárila, akoby nič . Znova sa ozvala: ,,Ešte je jedno miesto, ktoré by som ti rada ukázala."
,,Tak prečo tu ešte stojíme?" Odpovedala jej na to s úsmevom Jenna, a tak sa znova vydali do tmavého lesa. Teraz kráčali aspoň desať minút, kým sa pred nimi nezjavila čistinka. Tam boli rozmiestnené obrovské kamene v tvare obdĺžnikov. Mohli mať aj tri metre na dĺžku a približne jeden a pól na šírku. ,,Páni!" Vykríkla Jenna. ,,Ako to, že toto miesto nie je známe po celom svete?" Spýtala sa. ,,Lebo ho vidia iba tí, ktorí majú na to oprávnenie." Povedala Natalie. Jenna sa na ňu nechápavo pozrela. Čo to zase melie? Boli v tmavom lese, samé dve, potom tie hodinky a teraz toto? Jenna začínala mať podozrenie. Nevedela kam ho ale zaradiť. Keď prišla bližšie ku kameňom videla, že na každom je vyrytý iný znak. Na jednom našla dokonca znak podobný trojzubcu. Inde kruh a v ňom štyri čiary. Boli tam dokonca aj znaky podobné tým, ktoré označujú Venušu a Mars. Jenne to však nedalo, bola príliš zvedavá, a preto sa spýtala: ,,Čo sú to za znaky? Čo je toto za miesto? A prečo si ma sem priviedla?"
Natalie však len ticho stála a hľadela na ňu. Po chvíli však sklonila hlavu a niečo zamrmlala. Jenna nepočula takmer nič iba: ,,...snáď...nebolieť... " Tak toto sa jej prestalo páčiť úplne. Čo s tou Natalie dnes je? Chová sa ako šialenec, ktorý ušiel z blázinca. ,,Čože?" Spýtala sa v nádeji, že sa niečo dozvie. Natalie tam len ticho stála, a keď sa pozrela na ňu s ospravedlňujúcim pohľadom hlesla: ,,Prepáč."