Fenrirove deti

Interview

Jenne sa od prekvapenia skoro podlomili kolená. ,,Ahojte dievčatá." Pozdravila sa im s pobaveným úsmevom na tvári. Bola to tá istá osoba so zelenými očami a blonďavými vlasmi , ktoré sa leskli na poludňajšom slnku ako zlato. ,,Dobrý deň." Odzdravila ju Natalie. ,,D-Dobrý." koktala od prekvapenia Jenna. Slečna Rossová sa len usmievala.,,Tak poďte ďalej." Pozvala ich a zavrela za nimi dvere. ,,Tam vonku je dnes riadna kosa." Skonštatovala Thalia. ,,To veru áno. Ani by ste neverili aké je to strašné. Nenávidím sneh a neznášam zimu." Zapojila sa pohotovo do témy Natalie. Hej, a bývaš na Aljaške. To dá logiku. ,,Prosím tykajte mi obidve a rovnako aj Zenonovi." Povedala im. Obe súhlasne prikývli. ,,Thalia." Natiahla ruku. ,,Natalie." Prijala ju a potriasli si nimi. ,,Takže ty si tá slávna Owenova chránenkyňa." Povedala Thalia. Natalie prikývla a Jenna na ňu pozrela s nadvihnutým obočím. Owen? Chránenkyňa? Sme v stredoveku? Nechápala Jenna. ,,Thalia."Podávala ruku aj Jenne. ,,Jenna." Usmiala sa na ňu. Cudzím síce hneď sprvu vôbec neverila, no nebola odmeraná. Rada sa usmievala hoci aj na cudzích. Veď, nesúď knihu podľa obalu. Vstupná chodba nebola veľká ale postačovala na to, aby sa tam ona aj Natalie vedľa seba zmestili a bola tam aj vešiaková stena, kde si zavesili kabáty a vyzuli čižmy. Oproti dverám bolo na ľavej strane steny schodisko a na pravo dvojo dverí. Tretie boli presne oproti vchodovým dverám. ,,Páni, u vás som ešte nebola." Ozvala sa Natalie. ,,Ale máte to tu krajšie ako Owen...a...čistejšie." Skonštatovala. ,,Owen má rád moderný štýl dnešnej doby. Mne sa ale viac páči tento." Prisvedčila Thalia. ,,Chceš tým povedať, že si tento dom zariaďovala sama?" Spýtala sa Jenna s neskrývaným obdivom v hlase. Thalia prikývla. ,,Nie len tento. Aj ten, v ktorom teraz bývate a dve chatky vedľa." Povedala. Bolo to úžasné. Jenna sa už zamýšľala nad tým, čo by chcela robiť. Bola to dizajnérka ale vedela, že jej to bude na dve veci keďže jej niečo pôjde aj z otcovho majetku. Podpisovala závet pred rokom a pól. A že toho nebolo málo. Na papieri sa tam vtedy vynímala pekne okrúhla suma a k nej aj nejaké dopravné prostriedky. Nuž, veno mala poistené. Teda, aspoň v to dúfala. Prvé dvere viedli do obývačky, druhé do kúpeľne a tretie do kuchyne. Vošli do prvých. Oproti dverám bol veľký krb v ktorom teraz horel oheň. Pred krbom oproti sebe boli dve sedačky s purpurovo- bordovým poťahom a vysokými operadlami. Opierky na ruky po stranách boli z tmavého dreva ako aj vchodové dvere a ďalší nábytok či doplnky. Medzi nimi stál nízky stolík. Napravo od nich bolo ešte veľké okno pri ktorom teraz stál muž. To bola postava, ktorú videla. ,,Vitajte." Privítal ich keď sa otočil. ,,Dobrý deň ." Pozdravila sa slušne znovu ako prvá Natalie. Tak toto bol ten Zenon. Jenne neprišiel ničím výnimočný. Možno tak zvláštnym pohľadom, ktorý bol ako nepreniknuteľná maska. Bol rád? Bol smutný? Bol nahnevaný? Nevedela. Žiadne emócie. Len chlad.Takých ľudí nemala rada, pretože boli nepredvídateľný. A čo bolo nepredvídateľné, to bolo aj nebezpečné. Okrem toho z neho sálal prirodzený rešpekt a autorita. Áno, to bolo to správne slovo. Autorita. Jediné, čím si bola ešte istá bolo, že to bol stredne vysoký muž so širokými plecami, stredného veku, pred štyridsiatkou, mal krátke svetlo- hnedé vlasy, opálenú alebo snedú pokožku, ostré rysy tváre s upraveným krátkym strniskom a smaragdové oči. Tie boli tiež bez akejkoľvek emócie. Jediné čo jej prišlo zvláštne, bolo že jej prišli zvláštne staré. Akoby nepatrili človeku v najlepšom veku ale niečomu prastarému. Keby ho stretla na ulici, ani vo sne by ju nenapadlo, že je niečím viac ako obyčajným človekom. Zenon sa pozrel na ňu a Jenna iba kývla hlavou na pozdrav. ,,Sadnite si ." Vyzvala ich Thalia. Natalie a Jenna si sadli na jednu pohovku a Thalia oproti nim. Zenon zostal stáť pri okne a Jenna vedela, že je to istý prejav nadradenosti. ,,Dáte si čaj?" Núkala ich Thalia. Na nízkom stolíku, ktorý ich delil od Thalie, bola pripravená tácka s porcelánovou sadou na čaj. Štyri biele šálky so vzorom červených a modrých ruží, čajník, cukornička a podnos. ,,Áno, prosím." Poprosila ju Natalie. ,,A ty?" Pozrela sa na Jennu. ,,Rada." Odvetila nakoniec. ,,Takže..." začal Zenon ,,... musím sa priznať, že táto situácia mi nie je dvakrát príjemná..."Jenna sa nad tým pousmiala. ,,To asi nikomu z nás." Komentovala. Nevedela či to Zenona pobavilo, alebo nahnevalo ale videla, že sa mu zdvihli kútiky úst. ,,A...ako ma plánujete dostať naspäť do normálneho života človeka?" Spýtala sa Jenna. Vedela, že je naivné a hlúpe pýtať sa to, no predsa sa spýtala kvôli svojej malej dušičke. Tentokrát sa Zenon zasmial a bolo to aj počuť. ,,Nijako." Povedal stručne. ,,Čože? " Spýtala sa Jenna len, aby jej lepšie došiel význam jeho slov. ,,Nijako...nedá sa premeniť ťa naspäť na normálneho človeka." Vysvetlil jej. Všimla si ako sa Thalia díva na Natalie. Ten pohľad vravel: ,,Buď ticho a nič sa nestane." To ju trochu zarazilo ale nechala to tak. Teraz mala dôležitejšie veci na premýšľanie. ,,Takže..." Začala Jenna skľúčene. ,,Neexistuje spôsob ako by si mohla byť znovu normálnym človekom." Dokončil za ňu Zenon. Jenne poklesla dobrá nálada veľmi hlboko. ,,Každopádne, musíš začať s tréningom." Oznámil jej Zenon. Jennu to neprekvapilo. Natalie jej to povedala cestou. ,,Kedy?" Spýtala sa. Aj keby vyzeral Zenon prekvapene, že o tom vie, skryl to za svoju chladnú, nič nehovoriacu masku. Neveril im. Neveril nikomu. Ako ona. ,,Cukor?" Spýtala sa jej Thalia. Jenna prikývla. ,,Čím skôr tým lepšie." Odpovedal Zenon. ,,Mám ešte jednu otázku." Začala Jenna keď si Zenon sadal vedľa Thalie. Zenon ju vyzval aby pokračovala. ,,Prečo ja? Prečo nie moja sestra alebo hocikto iný z tohto sveta?" Spýtala sa. ,,Pretože si bola zvolená." Povedal jej na to. ,,Ale kým?" Spýtala sa znovu . ,,To je druhá otázka." Usmial sa na ňu. Prvý náznak nejakej emócie odkedy prišli. ,,To neviem." Povedala tentokrát Thalia. ,,Snívalo sa mi o tebe." Povedala jej. Jenna sa chcela znovu niečo spýtať, kvôli svojej neutíchajúcej zvedavosti, ale Thalia ju predbehla. ,,Dobre, dosť tejto témy. Kde bývate?" Spýtala sa otázku mierenú na Natalie. ,,V meste. Takmer v centre." Povedala jej Natalie. ,,Máte nejakých súrodencov?" Spýtal sa Zenon. ,,Teda nejakých iných, o ktorých som nepočul. Ako napríklad tvojej sestre." Pozrel sa na Jennu a tá smutne pokrútila hlavou ,,Vďakabohu iba jednu mladšiu a nanešťastie práve ju." Povedala mu Jenna. ,,No o mladších súrodencoch viem svoje. " povedal Zenon, položil si členok na koleno druhej nohy a oprel sa dozadu s rukami za hlavou. Thalia ho pichla lakťom do boku. Zenon sa na tom len zachechtol. Thalia s nádejou v láskyplných očiach, ktoré ju odlišovali od jej brata, pozrela na Natalie. ,,Ja mám tiež dvoch mladších bratov." Pripojila sa Natalie. ,,Ale no ták...to nemyslíte vážne. Nie je tu nikto kto by mi rozumel." Ohradila sa na nich Thalia. Zenon sa znovu potichu zasmial a Thalia naňho vrhla pohľad po ktorom rýchlo zmĺkol. ,,A tomuto sa hovorí tyrania od mladšieho súrodenca." Zašepkal sprisahanecky Zenon. Zdalo sa jej to alebo sa im začal trochu otvárať? Jenna sa usmiala a Natalie tiež- poznali to obe. ,,A čo robia vaši rodičia?" Spýtala sa Thalia. ,,Moja mama robí v obchode hneď vedľa hlavnej." Ujala sa hneď slova Natalie. ,,Ach áno to je predsa Emily." Vyhŕkla Thalia nadšene. ,,Vieš koho myslím, však?" Otočila sa na Zenona. Ten iba zdvihol jedno obočie. Thalia prekrútila očami. ,,Veď Emily...Emily Evansová." Vysvetľovala Thalia. Chvíľu Zenon vyzeral že nechápe ale potom sa mu rozjasnila tvár. ,,No jasné, už viem." Prehlásil. ,,Nevedela som, že je to tvoja mama. Nikdy som ťa tam nevidela." Vravela Thalia k Natalie. ,,Nechodím za ňou príliš často." Priznala Natalie. ,,Keď nie je doma, musím sa starať o bratov ja." Argumentovala. ,,Otec zomrel už dávno." Dodala nakoniec. ,,To mi je ľúto." Povedala Thalia. Natalie mykla plecom. ,,Ako som povedala  je to už dávno."

,,Moja mama robí v nemocnici lekárku a otec pracuje ako manažér v jednej z tunajších firiem." Povedala Jenna. Thalia pokývala hlavou, keď si odchlipla z čaja. ,,Počula som o tej firme. Myslím že sa volá Turner? Obchodujú s kožušinami zvierat. Predávajú ich módnym veľmociam. Musí mať dobrý zárobok." Vravela Thalia. Jenna pokývala hlavou. ,,Áno, ale nikdy sa o tom doma nerozpráva." Povedala Jenna. ,,Odkiaľ ste sa sem prisťahovali Jenna? Z Nemecka?" Hádal Zenon. ,,Nie, nie bývali sme v Paríži. Len mama chcela nemecké meno aj keď dieťa nijak neplánovali." Vysvetľovala Jenna. ,,Ale moji starí rodičia pochádzali odtiaľ." Zenon znova pokýval hlavou. ,,Vraj nie som hodná volať sa francúzskym menom." Priznala smutne. Rozhostilo sa ticho. Všetci mlčali.Thalia neprítomne hľadela do čaju a Natalie prišiel odrazu zaujímavý jej prsteň. Zenon vraštil obočie k sebe. Buď nepochopením alebo hnevom. Nakoniec tobol on kto prerušil ticho. ,,Ak chcete zaveziem vás potom domov." Ponúkol im lákavo. ,,To by bolo fajn." Zasmiala sa Natalie. ,,Ale nemusíš sa obťažovať zvládli by sme to aj samy." Pozrela sa Jenna na Natalie. ,,A mali by sme aj ísť." Dodala ešte nakoniec. Natalie prikývla. ,,Je to vporiadku on sa rád vozí autom." Vravela im Thalia. Zenon prikývol, a tak súhlasili obe. ,,Majte sa pekne, ďakujeme, že ste prišli a môžte prísť kedykoľvek sa vám bude chcieť." Lúčila sa s nimi Thalia. ,, Aj my ďakujeme." Ďakovala jej Jenna a usmiala sa na ňu. Títo ľudia sa jej páčili. Boli síce zahalený rúškom tajomstva, ale zjavne radi komunikovali. Boli milí, dobrosrdeční a...šťastní? Dlho nezažila aké to je cítiť sa šťastná. No z týchto ľudí sálalo šťastie všade navôkol. A ešte aj niečo viac. No nevedela to identifikovať. Nikdy ten pocit nezažila. Bola to láska? Cítila sa milovaná? Nie, boli to cudzí ľudia. Nemohla byť milovaná cudzími. Na to nepotrebovala poznať aké to je. Natalie poďakovala a všetci traja odišli. ,,Nastúpte." Prikázal im Zenon a ony si obe sadli na zadné sedadlá veľkého terénneho jeepu čiernej farby. Jenna by doňho najradšej nesadla ale nemala inú možnosť. To auto je prišlo zastrašujúce. Natalie vystupovala ako prvá. ,,Vďaka za odvoz! Ahojte!" Zdravila ich na rozlúčku, keď vystupovala. ,,V poriadku, ahoj." Pozdravil ju Zenon. Jenna na ňu kývla hlavou a dvere sa zavreli. ,,Jenna, prosím ťa, príď ešte k nám...musím ťa zoznámiť s ostatnými." Začal Zenon po chvíli ticha. Jenna prikývla: ,,Dobre, prídem ale až po Novom roku." Vyjednávala, a keď kývol hlavou na súhlas, vzala to ako vybavenú vec. Zenon ju potom zaviezol na začiatok lesnej cesty. ,,Tu to stačí, vďaka." Poďakovala mu a vystúpila. ,,Znelo to akoby si nechcela ísť ani len domov." Povedal. Smutne sa naňho usmiala a on ju zase obdaril tým povzbudzujúcim úsmevom. Možno nie je taký chladný ako si najprv myslela. K chate išla niekoľko minút, pričom jej pod nohami vŕzgal sneh a pred tvárou sa je zrážal teplý dych. Nikam sa neponáhľala.