Fenrirove deti

Rencontre avec Natalie

Ďalší deň sa Jenna stretla s Natalie. Išla k nej domov. Natalie bývala takmer v centre mestečka v bielom rodinnom dome so svojou mamou a dvoma mladšími bratmi. Vo dverách spoznala známu osobu. Vysoká štíhla postava, vlasy vo farbe špinavej blond a tmavé oči. Jenna nikdy neprišla na to, čo je to za farbu. Niekedy sa zdala ako sivá, potom to však bola sivá s nádychom do modrej. Niekedy tam dokonca našla zelenú a hnedú. Bola to pre ňu záhada. Hneď Jennu vtiahla do svojho medvedieho objatia, pri ktorom sa vždy skoro udusila. ,,Ahoj, poď sem, tak strašne si mi chýbala." Zdravila ju. ,,A-ahoj." Pozdravila ju pridusene Jenna. Potom ju pozvala dnu. ,,Mama je v robote, preto som nemohla ísť inam." Vysvetľovala Natalie. Jej bratia mali ešte len štyri roky a nebolo by rozumné nechať ich samých doma. ,,Ahoj Jenna!" Privítal ju starší z bratov Adam. ,,Ahoj, kde máš Aurela?" Spýtala sa Jenna. ,,Je v kuchyni." Odpovedal jej s roztomilým úsmevom. ,,Musíš mi pomôcť Jenna. Zase nechcú jesť, takže si prišla v pravú chvíľu." Ozvala sa Natalie a Jenna sa zasmiala. Vošli do veľkej bielo-sivej kuchyne, kde za jedálenským stolom sedel malý chlapec. Adam s Aurelom sa na seba nesmierne podobali. Bodaj by nie, veď boli dvojičky. Mali blond vlasy ako Natalie, no obaja mali na rozdiel od nej modré oči. ,,Aurel, ahoj, pamätáš si ma ešte?" Spýtala sa ho Jenna, keď sa na ňu otočil. Aurel sa hanblivo usmial a potom sa otočil k tanieru. ,,Jenna vás prišla skontrolovať ako papáte." Zahájila psychologické vydieranie Natalie. Jenna sa na ňu pobavene pozrela. Adam sa rozbehol ku stolu a sadol si pred tanier s polievkou. Nemotorne uchopil lyžičku s farebnou rúčkou a začal jesť. Jenna len pokrútila hlavou. Keď to videl Aurel začal robiť to isté. ,,No vidíte aké dobré to je." Skonštatovala Natalie. Po tom, čo sa najedli ich s Natalie uložili do postieľok v ich izbe. Obe skončili na koženej pohovke pred televízorom a rozprávali sa po dlhom čase odlúčenia. Hovorili najmä o novej škole, do ktorej má Jenna nastúpiť hneď po Vianočných prázdninách. ,,Všetci sú vážne v pohode. Sú milí a kamarátsky. Takí ako ja." Vravela Natalie. ,,Budem ti veriť." Pritakala Jenna. ,,Neboj, ty sa im zapáčiš hneď, ako tam vojdeš." Uisťovala ju. Jenne zrazu niečo napadlo. ,,Nespomínala si žiadne zviera, ktoré zabilo tu v meste." Načala tému. ,,Ach, ty myslíš to. Vedela som, že sa to šíri rýchlo ale žeby až tak? No, nepokladala som to za dôležité." Povedala Natalie. ,,A nestalo sa to v meste. Tí ľudia nemali čo robiť v lese uprostred noci." Vravela ďalej. ,,Koľkých ľudí to zviera zabilo?" Spýtala sa zvedavo. ,,Troch." Znela odpoveď. ,,A-ale to už by mali mať povolenie a súdny príkaz, aby sa spustilo pátranie, a tak nebezpečné zviera bolo zabité." Vravela prekvapene Jenna. ,,Vieš, tu na konci sveta sa dejú rôzne veci. Je to tu obklopené divočinou a ľudia si už zvykli na prípadné úmrtia zapríčinené zverou." Vysvetľovala Natalie. ,,Tak ako potom vedeli, že sa jedná o jedno a to isté zviera?" Spýtala sa Jenna. ,,Pretože to zviera spôsobilo určitý typ zranení. Akoby vedelo kde zasadiť niekoľko smrtiacich úderov. Navyše, mŕtvoly vyzerali rovnako. Prvým bol muž, ktorý má kúsok od mesta farmu so sobmi. Jeden mu pred asi dvoma mesiacmi večer zmizol a on si nemohol dovoliť, aby oň prišiel. Išiel ho hľadať. Sám. Nechápem prečo išiel sám ale, vraví sa, že nikoho v tú noc neposlúchal a nedal na rady svojej rodiny. Telo sa našlo ráno blízko cesty. Našiel ho vodič kamiónu, ktorý šiel okolo. Mal rozorvaný krk so zlomenými väzmi a..." Nahlas prehltla. ,,...a rozpárané brucho. Vraj tam všade bola krv. Ten sob ležal pár metrov od neho s odtrhnutou hlavou." Jenne pri tom rozprávaní behali zimomriavky po celom tele. ,,Vedia, že je to zviera veľké asi ako lev, možno väčšie. Neútočilo pazúrmi, takže nejde ani o pumu. Našli sa skôr odtlačky zubov. Stopy sa podobali tým psím, no po chvíľke sa jednoducho stratili. Akoby ani žiadne zviera nebolo. Skúšali ho stopovať aj s loveckými psami, no zdá sa, že ide o veľmi inteligentný druh, ktorý vie zamaskovať svoj pach." Vravela ďalej Natalie. ,,A čo ďalšie dve obete?" Spýtala sa Jenna. ,,Bol to nejaký mladý párik. Vraj mali obaja tak sedemnásť rokov. Mali zlomené väzy, rozpárané bruchá a roztrhnuté hrdlá na cimpr-campr." Povedala Natalie. Jenna vypleštila oči. ,,Ten Sob. Vravela si, že mal odtrhnutú hlavu, je tak?" Spýtala sa Jenna. Natalie prikývla. ,,A bolo z neho aspoň niečo zožraté?" Natalie len pokrútila hlavou. ,,Až na hlavu, nedotknutý." Povedala. A vtedy Jenna pochopila, že to zviera nezabíja z hladu. To zviera zabíja z radosti a potešenia. Bolo nebezpečné a na jeho hlavný chod sa dostali aj ľudia. Bolo nutné zabiť ho. Také zviera mohlo ohroziť aj ľudí priamo v meste. Mali by ho zabiť a to skôr, ako zabije niekoho ďalšieho. ,,Mimochodom, kedy ste včera prišli?" Spýtala sa Natalie a tým ukončila rozhovor na tému "záhadné zviera".
                          ☆☆☆
Jenna odišla až večer, no dohodli sa hneď na stretnutí, ktoré sa bude konať zajtra. Pôjde s Natalie aj keby jej to rodičia zakázali. Nemienila ich počúvať na slovo ešte aj tu. Veď sa s Natalie nevideli sto rokov! Natalie si nechala miesto, kam pôjdu pre seba a Jenna jej to nezazlievala. Mala rada prekvapenia. Najviac sa ale tešila na nadchádzajúce ráno. Zajtra je totižto dvadsiaty prvý december. Všade vo svete normálny deň, kedy sa rodiny pripravujú na veľký sviatok. No tu, na Aljaške je to deň, kedy je tma. Je polárna noc. To znamená, že bude tma prakticky celý deň. Jenna sa na to veľmi tešila a bola nedočkavá. Natalie jej to už párkrát opisovala a fotila, no teraz to bude naživo.
Zvyšok dňa prebehol rýchlo a Jenna si užívala posledné lúče slnka. Hoci bolo chladno a zima, príroda má svoje čaro aj vtedy. Všetko je zakryté bielym snehom, ktorý sa na slnku leskne, ako kryštáliky soli. Stromy sú zamrznuté až do poslednej malej vetvičky či konárika. A všetko je úžasne biele akoby sa z farebného sveta plného najrôznejších farieb a odtieňov zrazu stal fádny, biely, no zároveň magický svet z rozprávky. Preto bola zima jej najobľúbenejším ročným obdobím.