Fenrirove deti

Promettre

Jenna zistila, že majú Natalie s Owenom veľmi dobrý vzťah. Akonáhle vstúpil do domu, hodila sa mu okolo krku. ,,Owen!" Vykríkla. ,,Môj havran!" Objal ju. Jenna sa neubránila nadvihnutiu obočia. ,,Ako sa máš medzi našimi vlkmi?" Spýtal sa jej. ,,Neboj sa, je mi tu úžasne. Poznáš to príslovie, hladný ako vlk? Títo sú hladní stále, a preto je tu dosť jedla." Odpovedala mu. Owen sa zasmial. Mal hlboký a zvučný smiech. Ženy pred ním museli padať na kolená. Nebol totiž vôbec škaredý. To ani náhodou. Vyzeral tak na tridsaťpäť. Mal hnedé vlasy a tmavé oči podobné tým, aké mala Natalie. Tie jeho boli ale skôr do hneda. Mal úzku, no za to symetrickú tvár. ,,Owen, predsa si prišiel." Ozval sa Zenon. ,,Iste, ako by som vás nemohol prísť pozrieť, keď tu máte svoju zverenkyňu?" Spýtal sa ho Owen a podišiel k nemu. ,,Dúfam, že sa jej u nás páči." Povedal Zenon podávajúc si ruku s Owenom. ,,Páči a moooc." Zatiahla Natalie. ,,Ahoj, Owen." pozdravila ho aj Thalia. ,,Och Thalia, nikdy si nenechám ujsť príležitosť ťa vidieť, to predsa vieš." Poznamenal Owen. Thalia sa jeho slovám zvučne zasmiala. ,,Ty lichotník jeden." Objali sa ako starí dobrí priatelia. Jacob s Danielom boli v obývačke a niečo rozoberali s Lukasom. Vyzerala to byť dosť zaujímavá téma, lebo boli do nej tak zažratí, že si ani nevšimli Owena v chodbe. ,,A tu máme mladú vlčicu." Vyhlásil a blížil sa k nej. ,,Ako sa má malá hrdinka?" Spýtal sa Jenny. ,,Prežijem to." Mykla plecom. On ju vzal do medvedieho objatia. ,,Dobre...pusť...ma...neviem...dýchať." Snažila sa z objatia dostať Jenna. ,,Si horší ako Natalie, ktorá ma vie fakt takmer udusiť." Utrúsila neveselo. ,,Och prepáč. Si taká krehká." Povedal pustiac ju. ,,Ha-ha-ha." Sarkasticky sa zasmiala. On jej postrapatil vlasy, na čo po ňom škaredo zazrela.
,,Ahoj, Owen." Pozdravil ho Archie. ,,Zdravím ťa Archie." Odzdravil ho Owen chladne, no nijak sa k nemu nepriblížil. ,,Kde máš svojho bračeka?" Spýtal sa ho. ,,V obývačke ale nemyslím si, že je to pre teba podstatné." Odvetil mu. Jenna potichu sledovala ich vypätý rozhovor. Aj atmosféra akosi zhustla. Jenna ale nerozumela, čo je vo veci, chcela ale nejako zakročiť. Pristúpila k Owenovi. ,,Prečo si vlastne prišiel? Či to bolo len o tom, aby si videl Natalie?" Prerušila ticho. Owen s Archiem k nej upriamili prekvapené pohľady. ,,No, prišiel som z viacerých dôvodov a jedným z nich bolo aj to." Odpovedal jej. ,,Ale prišiel som vás oboznámiť s novými skutočnosťami." Dodal. ,,A tými sú?" Spýtala sa znova Jenna.

,,Mali by sme si všetci sadnúť." Ozval sa Zenon a kráčal do kuchyne k stolu, ktorý bol rozložený a predĺžený ešte od obeda. Bol to rozkladací stôl, čiže keď prišlo viac ľudí, vďaka jednej doske sa z malého stola pre štyroch stal stôl pre ôsmych. ,,Sadnite si." Pokynul Zenon. ,,Lukas, Jacob, Daniel, poďte sem! Týka sa to aj vás!" Zakričal Zenon. ,,Už!" Kričal naspäť Daniel. Všetci traja vpochodovali do kuchyne a sadli si. Jenna sedela na svojom mieste za vrchom stola a ruky mala položené na stehnách. Natalie sedela znovu napravo od nej a Daniel naľavo. Jacob sedel vedľa Daniela a Thalia vedľa Natalie. Owen zase na Zenonovom mieste oproti. Zenon zostal stáť, ako jediný a opieral sa o stenu vedľa dverí so založenými rukami. Chvíľu bolo ticho, ale Owen predsalen začal. ,,No, takže začnime tým, čo sa stalo v uplynulých dňoch. Po tom, čo si ušla, po tebe pátrajú." Jenna si stískala dlaň. ,,Jediné šťastie je, že nevedia, ako ostatní vyzerajú. Tá horšia správa je, že vedia aké auto ju vzalo..." Toto sa uberalo zlým smerom, dosť zlým. Pomyslela si Jenna. ,,Do pátrania zapojili ďalších lovcov. Predbežným odhadom je dokopy tak päťdesiat lovcov. Prevažne muži. Dopočul som sa, že k pátraniou sa zapojili aj..." Vetu nedokončil a odmlčal sa. ,,K pátraniu sa zapojili aj....?" Zopakovala Jenna. Owen na ňu smutne pozrel, ale potom sklopil zrak. ,,Aj tvoji rodičia." Dopovedal. Jenna si preplietla prsty a chytila si koreň nosa. Úprimne, toto čakala. Vedela, čoho sú jej rodičia schopní a čo by vedeli urobiť. Nechcené dieťa, ktoré sa stále nechcelo vzdať svojho života a bolo im na krku, ako kliešť. Nemohli sa ho ale zbaviť, lebo im za pätami stáli nadriadení. Teraz to ale bola výborná príležitosť. Mohli ujsť do inej krajiny, kde sa stretli s ďalším lovcom a dohodli sobáš. Predali ju a mali by z toho nielen peniaze, ale aj ju z krku. ,,Fajn, čo ďalej." Pozrela sa naňho. Vyzeral zarazene. ,,No, ďalej mi moji špehovia doniesli, že sa rozhodli rozdeliť sa a postupne prečesať mesto od juhu až po sever. Rozložia sa a prejdú všetko. Mesto aj les v okolí desiatich kilometrov." Povedal. ,,Dobre a čo plán?" Spýtala sa znova Jenna. Owen sa otočil na Zenona. ,,Stále si tu vodca ty, alebo je to už to dievča?" Spýtal sa ho. Zenon sa potichu zasmial. ,,Čo ty vieš, možno to raz skončí tak, že keď zomriem, ona bude vodcom." Odpovedal mu s úsmevom. Jenna prevrátila očami. Čo zase spravila? Veď sa len pýta. ,,Takže, čo ten plán?" Spýtala sa znovu. ,,Plán sme už viacmenej prebrali. Zavedieme ich do lesa. Bude to pasca, a hoci to nerád hovorím a ešte menej rád urobím, budeme sa musieť rozdeliť. Každý zavedie skupinku svojim smerom. Tak sa to bude javiť, potom sa ale stočíme a stretneme sa na jednom mieste." Povedal Zenon. ,,A neprekuknú to?" Ozval sa Jacob. ,,Hej, je to možné. Ale skôr ako sa spamätajú a niečo narýchlo vymyslia, bude už neskoro." Povedala Thalia so zamysleným pohľadom zapichnutým do stola. ,,Dobre a kedy to chceme uskutočniť?" Spýtal sa tentoraz Archie. ,,Budeme musieť čo najskôr. Lebo ak nás objavia tu, tak je koniec." Odpovedal mu Zenon. ,,Tak začneme zajtra s prípravou a uvidíme, ako to vyjde. Dajme to predbežne na...pondelok alebo nedeľu, keďže je dnes streda." Zahlásil Zenon. Všetci len mlčky prikývli. ,,Pôjdeme už. Owen...chceš...chceš hodiť do mesta?" Spýtal sa ho Archie, a hoci mal na tvári úsmev jeho oči boli chladné. Faloš. Toto sa Jenne protivilo. Čo sa to tu medzi nimi deje? Nemala rada takých ľudí. Owen mu falošný úsmev opätoval. ,,Nie, vďaka Archie. Uprednostňujem leteckú dopravu nad tou cestnou." Povedal mu. ,,Dobre, aspoň nebudem musieť zachádzať." Zašomral si potichu. Ostatní to nepočuli, ale Jenna áno. Zamračila sa. ,,Vypadnite už, lebo ma z vás porazí." Povedala Jenna a vstala od stola. Všetci na ňu vyjavene pozerali. ,,Čo zas?" Spýtala sa nechápavo. ,,Nič, len by bolo fajn, keby si nevravela veci moc priamo." Vysvetlil Zenon. Jenna mykla plecom. ,,Nebudem sa meniť kvôli iným ľuďom. Buď ma prijmú takú, aká som, alebo majú smolu." Odvetila mu a s tým aj odišla.
Bola naštvaná, prečo sa tí dvaja nemajú radi? A prečo všetkým ľuďom vadí, že vraví veci úprimne? Ach! Tresla dverami a vyšla von z domu. Zostala stáť pred dverami. Ísť von v krátkom rukáve asi nebol moc dobrý nápad. Fúkal ostrý vietor. Bola tma a nikde ani nohy. Nebola vonku niekoľko dní. Les jej šepkal. Volal ju. Chcelo sa jej bežať. Bežať ďaleko a nikdy neprestať. Ďaleko od všetkých tých problémov. Čo také by sa mohlo stať? Našli by ju lovci, chytili a zabili? Nie, už nie. A navyše...prečo by sa promenádovali po lese v noci? Odpoveď lesu bola jasná. Premenila sa a skočila dole zo schodov. Bežala lesom. Bol tmavý, a predsa svojim ostrým zrakom videla jasne. Stromy sa mihali ako tiene, keď medzi nimi kľučkovala. Dych sa jej zrážal so studeným vzduchom a menil na paru. Nevedela, kam ide, jednoducho len bežala. Nohy mala pružné a ľahké. Niesli ju, ako vietor pierko. Ten jej do nosa vháňal rôzne pachy. Zvieratá ale aj ľudia boli v jej blízkosti. Boli medzi nimi aj tie známe, ktoré by už nechcela nikdy cítiť a ani ich majiteľov vidieť. Mesiac naberal na veľkosti.
Ešte pár dní a bude spln. Nečudovala by sa, ak by to vyšlo na deň boja. Zastavila sa až na strmom zráze. Bol tam krásny výhľad. Pod ňou boli skaly a nižšie stromy. V diaľke sa črtali vysoké hory a štíty. Vietor spieval pieseň slobody.
Mesiac žiaril a zrazu nevedela prečo, no mala chuť zavyť. Tak aj spravila. V jej vytí ale nebolo nič na rozoznanie. Bolo to skôr spontánne. Jednoducho ale chcela zo seba vydať ten hnev a smútok, ktoré dusila tak dlho. Chcela ukázať svoju slobodu a nezávislosť. Chcela ukázať, že pred svetom nemá strach. Chcela ukázať, že sa nikoho nebojí. Chcela ukázať, že sa už nebude skrývať a báť. Chcela ukázať svoj hnev celému svetu. Chcela ukázať, že ak sa k nej niekto priblíži, ak ju bude chcieť zabiť, zabije ona jeho. Prestala, až keď vyčerpala aj posledné zásoby kyslíka vo svojich pľúcach. Sadla si ale na skalu a zostala hľadieť na tú krásu počúvajúc zvuky lesa a prírody v okolí. Bolo ticho, až priam hrobové. Nevedela ako dlho tam sedela, keď k nej prišiel vlk. Nehlo ňou, ani keď počula zavýjanie v diaľke. Takmer by si ani nevšimla, že sa vedľa nej zjavil. Sadol si po jej pravej strane a sledoval krajinu s ňou. „Hľadáme ťa už takmer hodinu." Povedal jej hlas v hlave. Nič mu na to neodpovedala. Slastne privrela oči a nechala vietor hrať sa s jej vlasmi, pričom mala ruky pod stehnami a nohy spustené a hompáľala nimi hore dole. Nebola jej vôbec zima. ,,Báli sme sa o teba." Ozval sa po chvíli znovu. Bolo jej to jedno. Po hodnej dobe k nej otočil hlavu a upriamil na ňu svoje tmavé oči. Ona sa otočila a pozrela naňho svojimi purpurovými. ,,Tak im povedz, kde som." Povedala Jenna nahlas. Vlk na ňu len pozeral a premeriaval si ju. ,,Nespravím to, ak nechceš." Ozval sahlas. To ju prekvapilo. ,,P-prečo?" Vykoktala nahlas. Vlk pozrel do diaľk ya stavila by sa, že mykol plecami. ,,Nikomu by to nebolo príjemné, ani mne." Odpovedal. ,,Chápem, že chceš byť sama...musí to byť ťažké...celá táto situácia je ťažká... pre nás všetkých je." Vravel. ,,Len som potrebovala na vzduch, to je celé." Pozrela sa na hory ako on. ,,To prospieva." Odpovedal Lukas. Prikývla. ,,Takže, máš zvláštne schopnosti, Lukas." Začala Jenna. Uchechtol sa. ,,Sú aj také schopnosti, čo zvláštne nie sú?" Spýtal sa a znovu sa na ňu pozrel. ,,Je zvláštne ako sa všetko môže zmeniť za tak krátky čas...stačí minúta či sekunda a všetko, čo si mal v živote rád, je preč." Povedala. Prikývol hlavou. ,,Poznám to až príliš dobre." Sklonil hlavu. Potichu sa zasmiala. ,,Ale tvoje schopnosti nie sú na zahodenie." Uznala mu Jenna. ,,Ani tie tvoje." Oplatil jej. Chvíľu sa na seba iba pozerali a odhadovali jeden druhého, potom spravil Lukas niečo, čo by Jenna nikdy nečakala. Nie od neho. Zdvihol sa a prišiel k nej. Ľahol si a svoju hlavu jej položil do lona. Chvíľu nevedela, čo má robiť a len sa naňho zarazene pozerala. Nakoniec zdvihla jednu ruku a škrbkala ho medzi ušami. Lukas spokojne privrel oči a bolo vidno, že si to užíva. ,,Čo si zatiaľ zistil o svojej schopnosti?" Spýtala sa ho. ,,Keď ti to poviem, povieš mi ty o tej tvojej?" Bol to návrh na dohodu. Jednoduchý, a predsa niečo skrývajúci. Zvedavosť? Nie, zvedavosť až tak nie. Jeden o druhom sa chceli dozvedieť viac. Lákalo ich to. Chceli spoznať jeden druhého. ,,Poviem." Súhlasila. ,,Ale musíš začať ty." Usmiala sa. Zdvihol k nej zrak. ,,Hm, kde začať?" Pýtal sa skôr seba, než jej. ,,Hlavne začni, trvá ti to ako..." Vetu radšej nedokončila. ,,Vieš čo." Povedala miesto toho. Zasmial sa. ,,Aká slušná." Poznamenal. ,,No fajn, odkedy si skoro prišla o život, zistil som, že dokážem iným vliesť do hlavy. Viem, čo si myslia, počujem ich myšlienky, viem sa s nimi rozprávať vo vlčej podobe, môžem sa s nimi rozprávať cez myšlienky takto ako s tebou, sám, ale viem sa rozprávať aj tak, aby to počuli aj iní, ako nahlas....a keď sa niekoho dotknem, môžem vidieť, čo zažil. Ale myslím, že som toho ešte veľa neobjavil, že viem toho omnoho viac. Keď sa niekomu pozriem do hlavy, do jeho sveta, vidím rôzne veci. Záleží to od človeka. Každý tam má svoj vlastný svet. Ten svet je ale prekrytý niekoľkými časťami. Tie časti sú ako záclony, plášte. Je ťažké to vysvetliť, ale dá sa nimi ľahko prejsť až do samej podstaty. Do samého stredu. Vnútra. Každý ich má rôzne veľa. Niekto má len jeden, ďalší má tri, iný môže mať aj šesť. Keď sa na nejakého človeka zameriam, prejdem najprv len prvým plášťom, to sú myšlienky a slová, ktoré ide povedať. Keď prejdem hlbšie, vidím a počujem to, nad čím uvažuje, nad čím premýšľa. A ďalej...čím ďalej a hlbšie idem, tým viac o človeku zisťujem...sú tam spomienky a je ich nekonečne veľa. Je to tak obrovský priestor, že mi trvá veľmi dlho preskúmať ho celý. Ale to je tiež rozdielne. Každý má myseľ inak veľkú. Niektorí ju majú menšiu, iní väčšiu. Keď chcem niečo u niekoho nájsť, stačí, keď sa dostanem do stredu a vyslovím to, čo chcem vedieť. Akú spomienku, či vec chcem zistiť. A ona sa mi ukáže. Ale je ťažké dostať sa až do stredu, pri niektorých. Ich plášte sú občas silnejšie a môžu vytvoriť steny. Cez tie sa dostáva ťažšie a je ťažie sa potom sústrediť, aby som pokračoval a nevrátil sa do reality. Občas to bolí- pri starších ľuďoch, ľuďoch so silnou vôľou, ľuďoch s nadprirodzenými schopnosťami alebo pri ľuďoch s veľkou mocou. Bolí to, keď sa snažíš dostať dnu, cez plášte. Myslím si, že tie plášte sú pred stredom, aby ho chránili. Stred je veľmi krehký...niekedy mám pocit, že by som ho pri niektorých mohol zničiť. Veľmi ľahko a jednoducho. A ten niekto...ten niekto by potom prišiel o zdravý rozum. Nepamätal by si nič z minulosti. Bol by prázdnou schránkou. Bol by bez života. Len chodiacim telom bez mysle a schopnosti rozmýšľať. Zbláznil by sa. A mne by k tomu stačilo len veľmi málo. V tom svete myslí a vlastných svetov...vyzerám inak. Som tam netvorom. Netvorom, čo sa skrýva v tieňoch. Má dlhé pazúry, rohy, tesáky, dokonca aj krídla a chvost. Tá bytosť je celá čierna, ako tieň. Je to chodiaca nočná mora. A som to ja. Ja tak vyzerám. Je to horšie ako znetvorený vlk, ktorý behal tu po zemi...Jenna, ja som netvor aj vnútri." Vravel jej. Pri jeho opise netvora jej behali zimomriavky po chrbte. ,,Tie vraždy, čo sa tu stali predtým, než som prišla...bol si to ty? Ty si zabil tých ľudí?" Spýtala sa ho. ,,Neviem...neviem či som to bol ja alebo nie...neviem to úplne iste...pamätám si len útržky. Ty vieš aké je to, keď ťa ovládne vlk...keď sa môžeš len bezmocne pozerať na to, ako tvoje telo ovláda niekto iný. Ako tvoje svaly počúvajú príkazy a nariadenia niekoho iného. Niečoho iného. A ty sa zatiaľ môžeš len bezmocne prizerať. Môžeš sa len pozerať cez vlastné oči. Si jeho väzňom. Väzňom vlastného tela. Neviem, či to robil aj tvoj vlk, ale ten môj sa mi vysmieval. Ukazoval mi všetko čo chcel...ukazoval mi, čo si robí s mojim telom a posmieval sa mi. Ale neukazoval mi všetko, nie, nedoprial mi vidieť úplne všetko. V tú noc...keď sa stala prvá vražda...si pamätám len malé útržky, keď som sa snažil dostať sa spod jeho nadvlády...bojoval som. Pamätám si len, ako som bežal po snehu v lese...potom som videl...soba...soba v lese...potom ma znovu premohol vlk a ja som nič nevidel...ďalej si spomínam, že som videl vlka. Bol to len obrys ale...nemal svorku...nikde okolo neho nebola svorka...a na niečo akoby číhal. Lovil...viem, že si ma všimol...a potom som sa dostal k sebe, až keď som videl postavu muža...niečo hľadal...a potom...potom som už bol len v strede toho celého...videl som mŕtveho soba a...to znetvorené ľudské telo." Zakňučal. ,,Je mi to ľúto Jenna...nechcel som...nebolo to zámerne..." Jeho oči boli poznačené smútkom. ,,Nemôžeš za to...nebol si to ty." Tíšila ho. ,,Ale keby...keby som bol len trochu silnejší...a premohol vlka...mohol ešte žiť..." Mal trasľavý hlas, ľutoval to. Už len to bol znak toho, že nie je netvorom. ,,Nie si zodpovedný za to, čo spravil vlk v tebe. Nemôžeš za to, čo spravil niekto iný, aj keď to bolo cez teba. Nemohol si spraviť nič. Vtedy si spravil všetko, čo si mohol. Nemôžeš...nemôžeš za to, že mu už nešlo pomôcť. Ty nie si netvor, Lukas...netvorovi, by nevadilo, že zabil. Lenže tebe to ľúto je, ty to ľutuješ. A už len to je známkou toho, že nie si netvorom. A ak by si ním aj bol...nemusíš páchať zverstvá. Nemusíš robiť zlé veci. Nie všetky netvory musia robiť zverstvá...môžu byť dobrými netvormi. Môžu zmeniť svet. Zmeň svet Lukas. Zmeň netvorov na dobrých a zmeníš svet. A začni od seba. Začni od svojho netvora." Vravela mu. V hlave však stále premýšľala na cudzieho vlka. Bol to cudzí vlk alebo len niekto z ich svorky? Lukas vravel, že bol bez svorky...nemohol to byť ani jeden z nich. Čo ak práve tento vlk mohol za tie vraždy a nie Lukas...lenže Lukas videl mŕtveho muža...bol na tom mieste. ,,Máš pravdu, ale ako presvedčím iných?" Spýtal sa. ,,Zapamätaj si jedno. Nemôžeš presvedčiť všetkých. Nie všetci pôjdu za tebou. Nie všetci ťa pochopia a budú sa chcieť zmeniť. Ale ty v tom musíš vytrvať. Musíš ísť ďalej a dúfať, že uspeješ aspoň u niektorých a nikdy sa nevzdať. Aj v tých najhorších chvíľach, keď si budeš myslieť, že si sám. Sám proti celému svetu." Odpovedala mu. ,,Ďakujem ti..." Povedal potichu. ,,Poď do toho tiež. Poď do toho so mnou. Poďme zmeniť svet spoločne, Jenna Marais. Poďme ukázať všetkým, akí môžu byť- že nemusia byť zlými. Poďme zmeniť svet k lepšiemu. Urobme svet lepším." Šepol do toho ticha, ktoré ich obklopovalo. Jenna odtrhla zrak od hôr pred sebou. ,,Spoločne?" Spýtala sa. ,,Spoločne." Potvrdil. Nikdy ju nikto o niečo také nepožiadal. ,,Sme len deti." Namietla. ,,Deti, vhodené do sveta dospelých." Upresnil jej slová.
Mal pravdu. Žili život snáď ako dospelí. Riešili problémy, ktoré riešili dospelí. A hrali ich hry, kráčajúc po tenkom ľade. Hrali divadielko. Boli hercami, ktorí hrali obyčajných ľudí, zatiaľčo pod maskami skrývali to, kým skutočne boli. Dokedy to tak ale bude? Čo keď si jedného dňa niekto povie dosť? A nadprirodzeno sa postaví proti ľuďom. ,,Dobre, Lukas Reed. Budeme samy proti celému svetu. A zlepšíme ho." Usmiala sa naňho. ,,Aj by som ti podal malíček na sľub, keby som mohol." Na to sa obaja zasmiali. On sa však po chvíli postavil a zdvihol pravú labu. Ona mu ju svojou pravou rukou s dlhými pazúrmi stisla. Dvaja mocní tvorovia, ktorí nevedeli o tom, aká veľká ich moc vôbec je a kam siaha, uzavreli v tú noc vzájomný sľub. Znovu si ľahol s hlavou položenou v jej lone a spokojne dýchal. ,,Niekedy mi povieš celý svoj príbeh." Povedala mu. ,,Veľmi rád, ale čo ty, Jenna?  Čo si zač? Čo za silu a moc sa ukrýva v tele pätnásť-ročného dievčaťa?" Spýtal sa. Jenna mykla plecami. ,,To je na dlho." Odpovedala. ,,Ja mám čas." Namietol Lukas. A tak, po chvíli premýšľania, začala rozprávať. Začala rozprávať celý svoj príbeh.