Fenrirove deti

Le pire, c'est d'être avec des personnes que vous vous sentez seules.

Natalie letela ponad spleť stôp v snehu. Mala v hlave čisto a jasno. Vedela, čo chce a išla si tvrdo za tým, tak ako vždy. Dúfala ale, že nebudú ďaleko. Mala šťastie a rýchlo ich našla. Klusali k severu do mesta. Zniesla sa dole a doskočila ako človek. ,,Stop!" Skríkla na nich a postavila sa im priamo do cesty. ,,Nie je za potrebia kričať, havranie dievča. Sluch máme ešte všetci dobrý." Ozval sa rázne Zenon. Natalie si len založila ruky na hrudi. Vedela o jeho vynikajúcom sluchu. ,,Musíte sa vrátiť." Povedala jednoducho. ,,A to už prečo?" Spýtal sa Archie. ,,Lebo." Odvrkla mu. ,,Nemám náladu na takéto dohadovanie. Ideme." Zavelil Zenon a obchádzal Natalie. Tá sa mu ale znovu postavila do cesty. ,,Vidím, že si rovnako tvrdohlavá ako Jenna. Potom na to aj doplatila." Vyhlásil neoblomne. Lukas zozadu potichu zavrčal. ,,Zvláštne, že to hovoríš práve ty." Odsekla mu. Tentoraz zavrčal Zenon na ňu. Jeho vrčania sa báli všetci a nikto sa mu nestaval do cesty. Zdalo sa, že po toľkých rokoch našiel ale odpor a vzoprenie vo viacerých osobách. ,,Musíte sa vrátiť." Zopakovala svoje slová. ,,Nie je rozumné sa za nimi hnať..." Pokračovala. Prebrala sa snáď?  Zaznelo zozadu. Počula to len ona. Lukasov hlas. ,,Pôjdete za nimi neskôr. Teraz sa vráťte, Jenna vás potrebuje." Vravela presvedčivo. ,,A áno, prebudila sa." Dodala a pozrela sa priamo na Lukasa. Nevedela ako, ale počula niektoré jeho myšlienky. Bolo to odkedy sa z Lukasa stal normálny vlk. Z čoho usudzovala, že to bude jeho schopnosť. Lukas zostal zarazene stáť. ,,Vraciam sa." Povedal nahlas a otáčal sa. ,,Lukas!" Zavrčal naňho Zenon. Lukas sa neobzrel. Len začal bežať späť. Následky svojho činu si bude odpikávať neskôr. Zenon porazenecky sklonil hlavu a z jeho papule vyšlo len hlboké: ,,Ach." Chvíľu bolo ticho a všetci ostatní zostávali na svojich pozíciách, aj napriek tomu, že sa chceli ísť pozrieť na Jennu. Ich inštinkt – poslúchať vodcu ich premáhal. Zenon nakoniec povolil a otočil sa späť. Všetci sa tak vydali do domu. Natalie si vydýchla, až keď stáli pred dverami a vstupovali dovnútra. Thalia sedela v kresle. Pravou rukou si podopierala hlavu a spala. Zenon ju šiel hneď zobudiť. ,,Choď si ľahnúť do postele." Povedal jej so starostlivosťou v hlase ako to len brat k sestre môže. Pomaly a rozospato otvorila oči. ,,Vrátil si sa." Povedala. ,,Vy všetci." Pozrela sa k dverám, kde čakali ostatní. Thalia sa ešte raz potichu pozrela na spiacu Jennu. ,,Postrážia ju, ty choď." Povedal a Thalia odišla. Zenon šiel s ňou. Natalie sa už stihla uhniezdiť pri Jenniných nohách. S veľkým prekvapením všetkých, ktorí boli v miestnosti sa Jenna opäť zobudila. Poobzerala si ich všetkých. ,,Do kelu prečo sa na mňa tak divne pozeráte?" Spýtala sa rozospato. Niektorí sa iba pousmiali no iní sa zachechtali. ,,Báli sme sa o teba." Priznal Daniel. ,,A to už prečo?" Spýtala sa ho. V malom dave ale zostalo ticho. Jenna sa pozrela na Natalie. ,,Čo ti povedali moji rodičia?" Spýtala sa. ,,Umrela si a ty sa pýtaš na rodičov...niekedy mám fakt pocit, že si nevážiš svoj život." Povedala Natalie. ,,Ale neboj sa, nejaký extra strach o teba nemali. Skôr sa báli toho, aby si im neušla z domu k niekomu inému." Dodala ešte. ,,Samozrejme....bolo by im to jedno, keby nemá otec takú silnú reputáciu." Povedala si Jenna skôr sama pre seba. ,,Aj keď je pravda, že u niekoho iného som." Ironicky sa pousmiala. Zrazu sa ozvala Natalie: ,,Dobre, dobre, môžete už ísť." Vyháňala ich vzápätí Natalie. Všetci sa ale na ňu nahnevane pozreli. ,,Zavolala si nás sem a teraz nás vyháňaš?...Pf." Ozval sa Archie. ,,Ale už ste ju videli, teraz jej môžete dať pokoj." Povedala Natalie vyrovnaným tónom. Archie sa na ňu zlovestne pozrel , ale neuhla pohľadom. Archie pokrčil ramenami. ,,Dobre teda." Povedal a odišiel. ,,Ségra, poď sem." Zahlásil Daniel a blížil sa k posteli. Natalie ako raketa vystrelila. ,,Stop!" Skríkla naňho. Daniel sa na ňu spýtavo pozrel. ,,Pýtať, by so sa mala ja, nemyslíš?" Spýtala sa Natalie. Daniel zostal len s pokojným výrazom. Natalie nadvihla obočie najprv k nemu a potom aj k Jenne. ,,Je to môj brat, Natalie." Povedala jednoducho. Natalie stále nechápala. Jenna sa jej ani nedivila. ,,Nepozeraj sa tak. Sama tomu až tak dobre nerozumiem. Sme Fenrirove deti. A tak sme súrodencami." Povedala Jenna a Nataliin výraz bol o niečo chápavejší. ,,Daniel, poď prídeme neskôr." Povedal Jacob. Daniel ho poslúchol a spolu odišli. V izbe tak zostali iba traja spolužiaci. ,,Potrebuješ niečo?" Spýtala sa Jenna Lukasa. Lukas pomaly prikývol. ,,Tak vrav." Vyzvala ho. On sa však pozrel na Natalie. Natalie prevrátila očami. ,,Okej, idem." Povedala a odišla z miestnosti so zavretím dverí. Lukas si šiel sadnúť do kresla. Jenna sa naňho pozrela. Jej pohľad ale nič neprezrádzal. Lukas si odkašľal. ,,Keď som prišiel a ty si...," Začal ,,... umierala, objala si ma. Pamätáš?" Spýtal sa. Jenna len prikývla a zostávala ticho. ,,Videl som...videl som tvoje spomienky." Povedal opatrne. Jenna sa tvárila prekvapene a zarazene zároveň, lebo si najprv nespomínala, no potom sa jej to všetko v pamäti vrátilo. Ale on videl ten malý záblesk, len na moment, na malý moment, ktorý ukazoval strach. ,,A? Čo si videl?" Spýtala sa ho. Oprel sa dozadu a zavrel oči. ,,Bývala si v Paríži, je tak?" Spýtal sa. ,,Áno." Potvrdila Jenna. ,,Bývali ste vo veľkom byte." Povedal s istotou v hlase. ,,A krásnym výhľadom." Vravel ďalej. Jenna si už začínala myslieť, že to nebude vážna spomienka, keď povedal: ,,Ona ťa bila. Ubližovala ti. Ona aj ostatní. Videl som tú spomienku s nožom. Musela ti zostať jazva." Zrak uprel na predlaktie jej pravej ruky akoby videl pod sveter, ktorý mala na sebe. Odvrátila pohľad k svojím rukám položeným v lone. Cítila, že sa na ňu skúmavo pozerá. ,,Ako?" Spýtal sa jej. Jenna sa naňho odvážila pozrieť. ,,Ako ich môžeš mať stále rada? A ako môžeš mať vôbec niekoho rada?" Spýtal sa. Pokrčila plecami. ,,Sama neviem." Odpovedala mu. ,,Bola to moja jediná rodina. Nikoho iného som nemala." Vravela mu. ,,Ale nič si jej nepovedala. Bola si ticho aj keď to robila z dôvodu, ktorý nebol podstatný...keď si nič také zlé nespravila. Bila ťa a ubližovala ti bez dôvodu, z vlastne škodoradosti. A ty si sa nebránila, nič nepovedala." Povedal a ona bola stále ticho. Nemyslela si, že tie spomienky naňho naozaj presunie. ,,Ako je možné, že si ich videl? Že si videl spomienky, ktoré sa mi vtedy odohrávali pred očami? Chcela som, aby si ich videl ale..." Pokrútil hlavou. ,,Neviem. Začínam vidieť spomienky každého, kto sa ma dotkne. Viem sa rozprávať cez myšlienky tak, aby to niekto počul ale aj nie...ale to je teraz jedno. Čo tvoji kamaráti? V Paríži býva veľa ľudí a na také dievča z bohatej rodiny sa museli lepiť všetci." Povedal. Jenna sa pousmiala. ,,To si len myslíš." Povedala. ,,Nevrav, že nie."

,,Nevravím. Lenže ja nestojím o kamarátstvo kvôli peniazom." Povedala. Lukas pochopil. ,,Ale...to si potom bola sama." Povedal. ,,Sama?" Spýtala sa. Lukas prikývol. Jenna sa zase usmiala. ,,Niekedy je lepšie byť sám, ako s niekým, kto si ani len nezaslúži tvoju pozornosť. Aj ja som si myslela, že najhoršie je byť sám. Ale nie je. Najhoršie je byť s ľuďmi, pri ktorých sa cítiš sám. Alebo veriť ľuďom, spoliehať sa na nich ale oni ťa zradia." Povedala pokojne akoby to vedela od narodenia. Lukas prikývol. ,,Stále nerozumiem, ako je možné, že máš stále takú chuť do života a že stále dokážeš mať rada ľudí, aj napriek tomu čo ti robili od narodenia." Povedal. Pozrela sa naňho. ,,Lebo aj napriek tomu, že mám niekedy chuť zomrieť...zakopať sa na mieste...život stojí za okamihy ako bol napríklad deň, keď si ma zachránil pred tým autom. Za okamihy ako keď sme boli s ostatnými pri jazere a boli sme šťastní. Za nových ľudí a priateľov, ktorých spoznáš. Za to život stojí. Preto som nad samovraždou nikdy nepremýšľala. Chcem zistiť aký je zmysel môjho života. Lebo každý ho má. Nech je akokoľvek presvedčený, že nie a nech je akokoľvek ten zmysel nezmyselný. Všetci ho máme. Všetci sme tu z nejakého dôvodu. A ja spravím všetko preto, aby som ho našla." Povedala, usmiala sa a zadívala sa naňho hlbokým pohľadom, ktorý nič neprezrádzal, no zároveň vyzeral starší a múdrejší ako ľudstvo samo. ,,Ďakujem." Povedala mu. ,,Ďakujem, že som ťa mohla spoznať a že si ma zachránil." Povedala mu. Usmial sa. ,,Už si mi poďakovala."

,,Ale na to nikdy nebude stačiť jedno slovo." Povedala mu. ,,Ak tým chceš povedať, že mi to musíš splatiť, už sa stalo. Vtedy v noci. Už nie je zo mňa tá obluda, ktorá chcela všetko zabíjať. To ja ti ďakujem." Povedal jej. Jenna prikývla. Usmial sa na ňu a ona na neho. Potom sklopil zrak. ,,Už by som ťa mal nechať. Mala by si ešte spať." Povedal a vstával. ,,Počkaj." Zastavila ho. ,,Mohol by si tu zostať ak chceš. Zaspím rýchlejšie, keď mi niekto niečo rozpráva." Povedala. Vrhol pohľad k dverám a sadol si naspäť. ,,O čom chceš, aby som rozprával?" Spýtal sa. Jenna sa zamyslela a potom s úškrnom povedala: ,,O Vanesse."