Fenrirove deti

Thérapie

Livigne sa otočila na havrana. Owen na ňu pozeral tmavými očami. Po chvíli vzlietol. Otočila sa na svoju rodinu. V tom pohybe však periferne zachytila niečí pohľad. Obzrela sa tam- do lesa. Zazrela tam dva páry očí. Každé bolo však iné. Jedno bolo červené a druhé modré. Nič viac ale nezbadala. Zažmurkala a pokrútila hlavou. Keď sa tam znovu pozrela, už tam nikto ani nič nebolo. Musela blúzniť po prebdenej noci.

Otočila sa teda konečne k ostatným. Daniel s Jacobom k nej boli najbližšie a pomaly k nej pristúpili. Akoby sa báli jej reakcie. Prvý pristúpil Jacob. Pozrel sa jej do očí, ale sklopil zrak. Sklonil hlavu, a keď ju zase zdvihol, oblízol jej ňufák. Fuj. To si ešte odskáče. Potom prišiel Daniel. Poklonil sa jej a dal tak najavo svoju podriadenosť. Pristúpil k nej aj Archie a spravil to isté, čo Jacob, až na oblíznutie ňufáka. Po ňom pristúpil Lukas. Poklonil sa ako ostatní, ale nesklopil zrak. A ona ho nechala. Ešte skloneného mu oblízla hlavu a kútiky jej ťahalo hore. Prekvapene sa pozeral, ale nakoniec pustil Zenona k nej. Za to Zenon k nej prišiel a vzal ju ako seberovnú. Vyložil si na jej chrbát pravú labu. Vyzeralo to, akoby ju objímal. Zavrela oči a pritisla sa k nemu. Možno si po čase predsalen nájdu k sebe cestu a bude ho brať ako otca, ktorého nikdy nemala. Na to bol ale potrebný čas. Čas, ktorý všetko zahojí.

Jedným si ale bola istá. Boli už na tej ceste. Zrazu ju pošteklili slnečné lúče na tvári a vietor jej rozčesal vlasy. Otvorila oči. Boli so Zenonom v objatí, ale už nie ako vlci, ale ako ľudia.

Neuvedomila si, že je už ráno. Ani si nevšimla rúžovejúcu oblohu, až doteraz. Zenon ju pustil z objatia a pozreli si do očí. Nakoniec sa odtiahol a Livigne chcela vidieť ešte jednu osobu, o ktorú mala starosť.

Z bezpečia konárov sa zniesli havrany a pristáli za ňou. Pozrela sa ku stromu, kde nechala ležať zlatú vlčicu. Teraz tam ležala žena, ktorá vyzerala na tridsať, ale v skutočnosti bola stará tisícky rokov.

Rýchlym krokom k nej pristúpila a kľakla si. Dúfala, že ešte žije a nie je neskoro. Thalia však našťastie pootvorila oči. Livigne sa na ňu usmiala. ,,Je-" Vedela, čo chce povedať, ale zastavila ju. ,,Livigne Northon, tak sa teraz volám." To meno si vybrala sama. Vždy sa jej páčili mená na "L" a vždy milovala horské krajiny. A podľa toho vzniklo aj toto jej meno. Jej nové meno. Jej vlastné pravé meno.

Na niektorých miestach Thaliinho oblečenia presakovala krv. Budú jej musieť vytiahnuť guľky a tiež aj ostatným, keďže dostali aj oni. ,,Budeš v poriadku." Povedala jej. Thalia sa len usmiala. Potom sa otočila k ostatným.

Zenon sa rozprával s Owenom a ostatní boli zabraní do rozhovoru s havraními ľuďmi. Pozreli sa ale na ňu a Zenon prikývol. Bol čas ísť domov. Už tam na ňu určite netrpezlivo čaká jej kamarátka s novým členom svorky. Ešte bude čo vysvetľovať. Zatiaľ ale pomohla Thalii vstať a všetci sa v objatí dotrepali domov. Zanechávajúc spustnutý les a mŕtvoly za sebou. Bola rada, že nikto z nich neležal medzi nimi. Bolo to šťastie. Bude to treba ešte vyspať. Celú dnešnú noc. A ešte dlhšie sa z nej budú vôbec všetci spamätávať a liečiť.

Všetci vstúpili do domu až o hodinu, nakoľko šli veľmi pomaly. Natalie ju hneď objala. ,,Kde je?" Spýtala sa jej. ,,Spí na gauči. Bola to preňho ťažká noc." Odpovedala Natalie. ,,Pre nás všetkých bola." Zamrmlala. ,,Kto?" Nechápal Jacob. Livigne sa nestarala o vysvetľovanie. ,,Všetci čo majú v sebe broky a guľky sa do piatich minút dostavia dole." Zavelila.

Thaliu zaniesla dole, kde sa dalo ošetrovať. Zišli tam po úzkom schodisku. Dole bol malý priestor asi meter krát dva a oproti schodom ďalšie dvere. Za nimi bola ošetrovacia miestnosť. Steny boli biele a podlaha z veľkých bielych kachlí. Presne ako v nemocniciach. Tá miestnosť bola o niečo väčšia ako jej izba. V pravom rohu bola vyvýšená posteľ. Po ľavej strane sa tiahli biele skrine a skrinky so šuplíkmi.