Fenrirove deti

caïd

Asi v polovici jazdy autom odbočili z hlavnej cesty na lesnú. ,,Prečo si naňho taký naštvaný? Možno za tie útoky nemôže a nič zlé nespravil..." Načrtla tému Jenna. ,,Lebo tam bol jeho pach. Bol som na tých miestach. Videl som tie mŕtvoly ešte skôr ako samotná polícia. Ako vodca svorky mám pod palcom určité územie, ktoré nám patrí. Bol som ten večer na obhliadke hraníc, keď som narazil na toho mŕtveho soba a muža. Cítil som pach podobný tomu Archieho, no nebol jeho. Navyše, ten bastard vie svoj pach skryť. Po pár metroch som stratil jeho pach a aj jeho stopy proste zmizli. Preto mám iba jediné vysvetlenie, keďže má súrodenca. Musel to byť Lukas. Vytratil sa z domu, neovládol sa a zabil človeka. A nie jedného. Naschvál si vybral čas, kedy som tadiaľ prechádzal. Provokuje. Chce sa stať vodcom. Nie je vo svorke a narušil územie. Za to by som ho mal ako vodca a strážca územia zabiť. Lenže, akosi nemôžem. Je tu sľub, ktorý som dal pred dlhým časom ich nebohému otcovi. Takže ho nemôžem zabiť. Ani Lukasa, ani Archieho...nemôžem však stratiť autoritu, a tak, keď som sa to od teba dozvedel, dal som si všetkých zo svorky zavolať. Jacob s Danielom vinní nie sú, za to Archie bol. Nemohol som to len tak nechať. Nemôžem ich rozmaznávať. Mám ich rád, no som ich vodcom. Som niekto, koho musia rešpektovať a brať vážne. Musel som ho jednoducho potrestať a ukázať mu, že si nemôže robiť čo chce a že si má pamätať, kto preňho som. Tým som dal príklad aj Jacobovi a Danielovi, že ak spravia niečo podobné, skončia rovnako, ak nie horšie. Tak som mu to ukázal a už pár dní sa u nás neukázal ani mi nezavolal. Nič, jednoducho sa odmlčal a to ma štve. Chcem sa s ním porozprávať, lebo som bol možno tvrdší ako som mal byť kvôli hnevu..." Vysvetľoval. ,,Tak sme mohli počkať, možno by sa ukázal." Namietala Jenna. ,,Dnes nie, ponáhľame sa." Pokrútil hlavou. Tým ich konverzácia skončila. Lesnou cestou išli chvíľku a nakoniec zastavili. Boli pri jazere, ktoré jej ukázali pred pár týždňami, iba z druhej strany. ,,Daniel a Jacob prídu o niečo neskôr." Povedal Zenon. ,,To si ich nemohol zobrať so mnou?" Jenna zdvihla obočie. ,,Aj pre teba platí, že hoci ťa mám rád, som tvojím nadriadeným a ty si mi podriadená, čo znamená, že musíš poslúchať moje príkazy." Prudko sa na ňu otočil. ,,Nevrav mi čo mám robiť a ani ako. Som starší ako si myslíš. Mám tisíce rokov. Som mocnejší než akýkoľvek iný vlk na tejto planéte. Takže, vy ste tí poslední čo by mi mali niečo hovoriť." Zavrčal na ňu. ,,Nechcela som, aby to tak vyznelo." Opätovala mu mrazivý pohľad. Nevedela, čo ju k tomu hnalo, no akosi sa nevedela podriadiť tomu, že má poslúchať niekoho ďalšieho. Možno raz stratí aj strach pred rodičmi a nebude na nikom závislá. Nebude poslúchať nikoho než seba. ,,Sú po škole." Dodal a hodil jej nejaké vrecúško. ,,Čo to je?" Spýtala sa, keď otvárala pofiderne vyzerajúce vrecúško. ,,To sú nejaké drogy?" Spýtala sa ešte. Počula ako sa Zenon zasmial. ,,Kdeže, bylinky od Thalie. Máš ich zjesť. Otupia bolesť." Povedal jej. Jenna pokrčila nosom. ,,Voňajú pekne ale ak to bude to, čo minule, tak to vypľujem a viac do seba nedám." Povedala mu. ,,Neboj sa, má to byť lepšie." Presviedčal ju. ,,No, dobre." Povedala Jenna a zjedla bylinky. Ani si to sama neuvedomila ale zase dôverovala. Musela ich požuť a až potom prehltnúť. Našťastie neboli ani horké, ani trpké. ,,Teraz sa premeň." Povedal jej Zenon už vo svojej vlčej podobe. Jenna obdivovala jeho krásnu srsť. Mala farby ako normálny vlk, lenže boli výrazné. Zelené oči mu zostávali, len boli o čosi tmavšie. Dala si dole teplú, zimnú bundu a hodila ju do auta, lebo nejak tušila že jej zima nebude. Chladivý vánok prišiel aj odišiel a Jenna po dlhej dobe videla aj cítila ako vlk. Hoci nevyzerala ako Zenon, nebola vlkom ako on, lebo stála na dvoch, bola strojom zrodeným pre rýchly beh a zabíjanie s ľudským rozumom. V ústach cítila predĺžené očné zuby. Svaly mala ohybnejšie a v nohách cítila silu takú, že by ju isto niesli kilometre a kilometre dlhého behu. Kožu mala jemne pokrytú bielou srsťou a dlhé pazúry zakončovali jej prsty. ,,Mala by som si ich začať pilníkovať." Žartovala Jenna. ,,Ešte som nevidela ako vyzerám." Priznala. Zenon kývol hlavou a ona sa išla pozrieť k jazeru. Videla svoj odraz. Mala svoju bledú tvár, svoje blonďavé vlasy, ktoré miestami prechádzali do snehovo- bielej, ale jej uši vychádzali spomedzi vlasov na hlave a jej oči, jej krásne tmavomodré oči farby búrkových mračien, mali farbu purpuru. Rozčerila ľadovú vodu rukou a zavrela oči pri vstávaní. Otvorila ich a zadívala sa na druhý koniec jazera. Zamrznuté stromy, sneh všade naokolo, biele mraky. Nehostinná krajina snehu a ľadu, na prvý pohľad bez života. Keď ste sa ale pozreli bližšie mohli ste vidieť, že nie je bez života. Žilo tu veľa zvierat a rástlo veľa rastlín i napriek zime. Príroda si našla cestu aj sem. Život sa predral aj sem. Tak ako sa predral k nej a nechal ju žiť v pekle. Povzdychla si a otočila sa k Zenonovi. Teda asi do polovice otáčky, keď sa na ňu zrazu vrhol vlk. Skočil na ňu a zhodil ju na zem. Skoro spadla do vody. Zvalil ju na zem a vyceril ostré tesáky pri hrozivom zavrčaní. Jenna sa prirodzene zľakla a ani nevedela ako, len sa jej svaly napli, pohli a Zenon už letel vzduchom, keď ho vykopla hore. Dopadol na zem ale na všetky štyri. Vyzeral prekvapene, ale hneď sa proti nej rozbehol. Jenna sa snažila pripraviť, no nakoľko bol sneh šmykľavý nemala sa o čo zaprieť. Preto sa mu do strany vyhla a rozbehla sa smerom k autu, kde bolo viac stromov. Ani neverila vlastným očiam ako rýchlo bežala. Napriek tomu, štyry nohy sú predsa viac než dve a Zenon ju rýchlo dobiehal. A aj dobehol a zhodil na zem. V stotine sa prevrátila, tak ako to bolo v tú noc. Ale tentoraz obeťou nebola ona. Vtedy sa jej niečo stalo. Už sa to nezopakuje. Akoby to zrazu nebola ona, kto ovládal jej telo. Skočila po Zenonovi a začala trhať a škriabať. Zahryzla sa mu do boku a cítila ako sa jej tesáky dostali pod kožu až do mäsa. Dlhé pazúry zaryla do srsti ešte hlbšie. Zenon ale nezakňučal ani neustúpil. Bol prevrátený na boku, čiže sa príliš nemohol brániť ani hýbať. V očiach mal miesto očakávaného strachu a prekvapenia pokoj a rozvahu. No on otočil hlavu k nej do boku a zubami sa zachytil o jej tričko. Píííf. Zaznelo odrazu vzduchom. Bol to prenikavo dlhý zvuk výstrelu, pri ktorom guľka minula cieľ a zavŕtala sa do kmeňa stromu. Než sa Zenon stačil vymotať z toho šialenstva, na zemi sa váľalo niekoľko gučí jeho srsti. Zaznel ďalší výstrel ale tentokrát guľka trafila cieľ. Zenon si odniesol aj pár škaredých škrabancov, no to všetko nebolo nič oproti obrovskej rane od guľky v ramene. Jenna sa snažila získať prevahu a znovu mať pod kontrolou svoje telo. Nakoniec si ho vybojovala. Keď Zenon od nej ustúpil bola už našťastie pri zmysloch, čiže naňho neútočila a prišla bolesť. Byliny prestali účinkovať a ona sa začala zvíjať v kŕčoch. ,,Prepáč!" Skríkla ešte, kým ju nezachvátil ďalší kŕč. ,,Jenna, zjedz to." Prikázal jej Zenon. Jenna ale nemohla nič robiť. Kŕč bol tak obrovský a silný, že už ani nevidela, keď k nim prišli Daniel a Jacob. Zahalila ju temnota, keď stratila vedomie.