Fenrirove deti

La vie dans la peur

,,Teraz pôjdeme na západ k rieke. Tam býva Zenon aj so svojou sestrou Thaliou. Majú dom trochu hlbšie v lese, ale vedie tam udržiavaná lesná cesta. Pôjdeme po tejto rovno, okolo jednej z mnohých vodných nádrží v okolí, potom znovu ešte rovno, kým sa cesta nebude ťahať okolo rieky a tam odbočime doprava." Vysvetlovala jej Natalie na druhý deň popoludní keď sa stretli. Jenna sa z domu vytratila ako tichá myška. Inak by ju nepustili. Ona ale musela. Potrebovala odpovede na svoje otázky. ,,Zenon? Jeho sestra?" Spýtala sa Jenna. ,,Vodca svorky...ten čo ťa...uhryzol." Vysvetlila Natalie.
,,Aha" Povedala naoko nezaujato. ,,Mimochodom, nie je až taká zima. Tú šatku si môžeš dať dole." Povedala Natalie. Nebola zima. Svietilo slnko a bolo pomerne teplo. Natalie bola príliš všímavá. Šatku si ale nedala dole. Na pravom líci mala modrinu zo včera. Nechcela, aby to niekto videl. Snažila sa ju zakryť, no nepodarilo sa. Stále tam mala fialový fľak. ,,Mne zima je. Nie som zvyknutá na tak chladné počasie." Snažila sa to zahrať. Z časti to pravda predsa len bola. Zatiaľ čo ona si hovela v Paríži na juhu, Natalie žila od mala v tejto chladnej a nehostinnej krajine. Natalie zostala ticho. Po chvíli sa ale ozvala: ,,Zase ťa zbili?" Spýtala sa. Jenna len sklopila zrak. ,,Nemusíš mi klamať ani nič zatajovať, na to pamätaj. Ja ti neublížim." Vravela ďalej ale Jenna zostávala ticho.
Išli niekoľko kilometrov popri ceste a Jenne sa to zdalo ako nekonečnosť. Nielenže bol sneh vysoký po kolená ale oni sa brodili ešte aj v kaši, ktorá bola pekne rozmixovaná od okoloidúcich áut. Keď už toho mala naozaj dosť, vzdychla si. Na to Natalie pohotovo reagovala: ,,Už tam budeme, len približne jeden kilometer. Boli by sme už tam, keby sme leteli."
,,Lenže ja lietať ešte neviem a myslím, že sa o to ani nebudem pokúšať." Odpovedala jej na to Jenna.
,,Prirodzene, že nevieš lietať. Bolo to povedané len metaforicky."
,,Úprimne dúfam, že naspäť pôjdeme aspoň autobusom."
,,No...úprimne...plánovala som, že by si späť išla sama... bezo mňa." Vravela Natalie. ,,... , pretože sa nechcem miešať do vašich vlčích záležitostí...lenže na druhej strane nenechám ťa ísť naspäť samú keď to tu ešte tak nepoznáš." Dokončila Natalie ,,A nechať ma medzi nimi samú taktiež." Dodala ešte Jenna. Natalie prikývla. ,,Neviem čo s tebou teraz budú robiť ale možno ťa budú skúšať a asi aj cvičiť." Povedala ešte Natalie.,,Cvičiť?" Zopakovala jej posledné slovo Jenna. ,,Áno...čo ak ťa niekto naštve a ty ho z hnevu zabiješ?"
,,Nie som predsa vrah, aby som zabíjala ľudí!" Ohradila sa Jenna. ,,Nevravím, že si ale ja som videla všeličo a to najmä rozhnevaného vlka." Povedala jej Natalie. Práve vtedy v jej očiach zbadala spomienky na minulosť a jej tvár zovrela úzkosť. ,,Vieš, ja...ja som nechcela aby si bola vlk...nezaslúžiš si tak žiť." Jenna mlčala a pozorne poslúchala. ,,Nemyslím to, že si nezaslúžiš mať moc alebo podobne, ale nezaslúžiš si...život v strachu z toho že sa prezradíš pred ostatnými. Je to ťažký život a viem to podľa seba." Pokračovala Natalie. ,,Je to podľa mňa nefér a nespravodlivé voči takému človeku ako si ty. Za nič nemôžeš. Si normálna, fajn, super a úžasná baba. A oni ti zničia život týmto spôsobom." Vyčítala svorke Natalie. ,,Uvidíme, čo sa dá robiť. Aj tak sa onedlho vraciame naspäť do Paríža. Život nie je fér. Na to som si už zvykla." Povedala skepticky Jenna a mykla plecami. Onedlho prišli k rieke, kde bol blízko aj les. ,,Zenon so sestrou bývajú v domčeku v tom lese." Ukázala prstom Natalie. K domu sa dostali pomocou pomerne širokej a udržiavanej lesnej cesty. Dom bol ohraničený nízkym kamenným múrom. Kde tu sa na ňom vyskytli aj mach či nejaký ten modrý lišajník. Samotný dom bol zo sivého kameňa, no jeho strecha zase z pálenej škridle. Okná mali čierne alebo tmavé rámy. Dovnútra vidno nebolo kvôli bielym záclonám. Až na jedno okno na prízemí najbližšie k vchodovým dverám. Tam stála postava. Nevidela jej do tváre, iba vedela, že tam je a že sa pozerá na nich. Dom bol celkom veľký. Pôsobil ako z anglického vidieku. Pred domom bola krátka predzahrádka a pozemok bol ohraničený skôr do ľavej strany od hlavnej cesty ako dozadu za dom. Napriek zime tu v lete istotne rástli kvety. Do domu viedli schody. Jenna ich narátala sedem. Vchodové dvere boli jedny z najkrajších aké videla- veľké dvojdvere z tmavého dubu alebo mahagonu a po bokoch maľované sklá vo farbách žltej, oranžovej a červenej vytvárajúce mozaiku. Natalie zaklopala na dvere pomocou ťažkého železného klopadla, ktoré držala v zuboch hlava vlka. Aké tematické. Pomyslela si Jenna. Dvere otvorila, na Jennino obrovské prekvapenie , známa osoba. ,,Slečna Rossová!" Vykríkla Jenna.