Nevlastný brat √

||Švihni tým super zadkom, hrášok.||

,,Otvor, meškám !" Skríkla som a následne zabuchala na dvere. Ruka ma už bolela od toho, ako silno moje päste do nich vrážali a ako dlho to už robili.

Nevedomky zo mňa vyšlo zamrnčanie. Mala som chuť sa rozplakať. Včera mi nevychádzali veci tak, ako mali a dúfala som, že ráno bude iné.

Namiesto toho moje telo stálo už vyše hodiny pri dverách a moja ruka klopala. V pyžame, strapatá, so slzami v očiach. A Russell so Sierrou má vôbec nepočkali a je možné, že sú už dávno v škole.

,,Holder.. máš vlastnú kúpeľňu," zamrnčala som unavene a s plačom. Hlavu oprela o dvere a cítila ako plecia klesajú.

V kúpeľni, v ktorej sa nachádza, patrí teraz mne. Dostal moju izbu aj s kúpeľňou a mne nezostávalo nič iné, len sa premiestniť do druhej a zmieriť sa s tým, že prídem aj o vlastnú kúpeľňu, po ktorej som tak veľmi túžila.

Už keď som sa zmieriala s tým, že nikam nepôjdem, dvere sa začali pomaly otvárať. Musel vedieť, že sa o ne opieram.

Zdvihla som hlavu k nemu. Stál oproti upravený a už oblečený. Šedá košeľa mala rovnaký odtieň ako farba jeho očí a na hlave mal zase posadenú šiltovku. Z očí mi vyšla slza. Bolo až zarážajúce, aký krásny je.

Pohľad mu ešte viac znežnel, bol jemný a oľutoval, že nepoužil svoju kúpeľňu. Myslel si, že ma vytočí, ale nepodarilo sa mu to. Vybral si zlý deň.

,,O desať minút pri aute. Odvezieme ťa do školy."

S plačom som prikývla a čo najrýchlejšie, aby si to nerozmyslel, som vletela do kúpeľne a začala sa pripravovať.

Nakoniec mi to trvalo dlhšie ako desať minút. Zamerala som sa hlavne na vrchnú časť a na pyžamove nohavice navliekla čiernu mikinu.

Akonáhle som ho uvidela stáť pri dverách auta, moje oči sa zavreli. Už bolo dosť pozerania a bolo dosť šteklenia v žalúdku.

Zdvihol ku mne hlavu. Slabo sa usmial a v tom momente ma úplne zradilo srdce, telo a všetko vo vnútri. Bolo šialené, ako vyzerá. Nemôže predsa vyzerať drsne a hneď, ako si dá na hlavu čapicu so šiltom vzad, roztomilo a chlapčensky.

,,Švihni tým super zadkom, hrášok. Meškáme."

Naozaj som ním švihla. Fakt, čo povedal o mojom zadku, ma skutočne potešil, ale nazval ma hráškom. Nenávidí hrášok. A čím skôr si nastúpim, tým skôr budeme od seba čo najďalej.

Nasadla som na miesto spolujazdca akonáhle sa zapásovala, zatlačila svoje telo hlbšie do sedačky.

Hodil to svoje do druhej a bez toho, aby na mňa pozrel, naštartoval. On sa na mňa nemohol ani pozrieť, zatiaľčo ja som sa nemohla vynadívať. Ak by som vedela maľovať, nezachytila by som, ako skutočne vyzerá. Teraz by som len urazila akékoľvek maliara, ktorý by zo šoku vstal z mŕtvych.

,,Mala by si vedieť, že to pyžamo ti naozaj sekne."

Keďže to nemyslel zle, skutočne ma potešilo, že si ma možno všíma viac ako si sama myslím.

Zdvihla som k nemu hlavu. Pozeral sa dopredu, ale na perách mal jemný úsmev, ktorý sa vôbec nesnažil skrývať.

Možno len chcel odľahčiť situáciu. Plakala som kvôli nemu. Muži neznášajú, ak vďaka nim ženy plaču.

,,Je mi to ľúto. Naozaj nechcem, aby si plakala. Rob čokoľvek, naozaj čokoľvek, len neplač. A ser na iných mužov."