Nevlastný brat √

||Opitá noc 2||

Ospravedlňujem sa, ale nezačnem hneď s kapitolou. Chcem poďakovať za vaše komentáre a správy. Rada by som odpovedala, skutočne áno, zaslúžite si to. Ukázali ste, aké skvelé ste, ako veľmi ma máte radi a ako úžasno dobrosrdečne ste. Každá jedna ste ma chytili za srdce. Je pravda, že som sa cítila ešte horšie, ale to len preto, pretože niektoré z vás zažívajú niečo také stále alebo zažili. Chcem sa strašne poďakovať každej jednej z vás a je mi ľúto, že vám neodpoviem, ale to preto, pretože sa k tomu nechcem vraciať, čítať si to z znova a cítiť sa potom mizerne. A idem aj k babke a nechcem jej zničiť víkend.
Strašne ma to mrzí, strašne moc. Skutočne si to zaslúžite.
RchelZorvanov tebe však musím odpísať.. tvoj komentár ma rozplakal. Nie v zlom zmysle. V tom najlepšom, akým len ten zmysel môže byť. Som šťastná, že si tu, že som ťa mohla spoznať kvôli tejto aplikácií a som nesmierne vďačná za niekoho, kto má v sebe takého ducha a boha ako ty. Si skvelá a ja ťa bezhranične milujem.
Ste skvelé, kočky. Neskutočne bolestivo moc.
Ešte niečo. Chcem sa poďakovať aj tým, hlavne tým, ktoré si robili starosti a chceli, aby sa som im zdôverila. Každej jednej ďakujem.
Adeli125 tebe obzvlášť. Tvoj komentár nemal chybu a milujem tvoju osobnosť.
Mrzí ma, že som vás nepooznačovala všetky. Aj na vás príde, určite áno. A taktiež ma mrzí, že nemôžem urobiť niečo, čím dokážem, ako veľmi pre mňa znamenáte.
Mám tie najlepšie čítateľky s tou najlepšou dušou.

,,Nemôžeš odísť," zašepkala som potichu a s boľavým, stiahnutým krkom a rozpálenou tvárou. Tvár mi horela tak moc, až mi bolo zle. Spodná pera sa mi triasla, chystala sa na plač.

,,Holder, ty nemôžeš odísť."
Hlasno, zo zeme sa zasmial. Schuti, ironicky. Bolo príšerne to počúvať. Nebol to ten typ smiechu, ktorý milujem.

Spodná pera sa prestala triasť, ale to iba preto, aby sa mi z oči mohli pustiť slzy.

,,Prestaň revať, Maxine. Stačí, že jedno emotívne hovno leží na zemi."

Chytil si boľavý bok, znova zavrčal od bolesti ale nedovolil, aby som sa k nemu priblížila a pozrela sa naň alebo sa ho dotknúť. Presne tak, ako to chcel v aute.

Bolesť bolo ťažké potlačiť. Bola príliš silná, pretože sa bila s predstavou. Ako odchádza, ako ho už viac neuvidím. Ako odíde s taškou, ani sa neotočí. A ja budem znova sama v celom dome.

Ako budem cítiť ťažobu celého tela, ako duch bude silný, ale telo prísliš slabé. Budem prázdna ako čierna schránka a neustále budem uvažovať nad tým, kde je a s kým. A hlavne, neivne si budem myslieť, že sa vráti a budem sa tým kŕmiť tak dlho, až ho znenávidím, pretože to nikdy neurobí.

,,Nechcem, aby si odišiel."

Chvíľu mlčal, rukou si utieral oči a hrudník sa mu zdvíhal. Rovnako ako mne. Ibaže ja som sa neznažila prestať plakať.

,,Dopekla, Maxine, nerob mi to ešte tahšie," zatiahol bolestivo, zároveň zúfalo a plačlivo. Tislo sa mi srdce. Úsmev a plač u chlapov zbožňujem a považujem za niečo nádherné. Niečo, čo vymyslel slávny návrhár alebo sa maliar pohral s farbami.

Muži majú v sebe skrytého chlapčeka, ktorý túži iba po láske, ale chlap je príliš silný priznať si to. Čaká, kým príde tá, ktorá ho vypočuje, posťažuje si, povie pár slov a bude spokojný. Chlapček sa len chlapčensky usmieva, je hravý, podpichovačný a užíva si život.

Sú ako schizofrénici. A najlepšie na tom je, že aj chlapček aj muž chcú len jedno. Lásku.

,, Prosím, sľub, že neodídeš."

Mlčal, zatiaľ čo ja som plakala a objímala si telo rukami. Vykašľala som sa na fakt, že sme sa prísliš nerozprávali, neviem o čom nič a neboli často spolu. Pretože nemá zmysel uvažovať.

Človeka sa spoznávaš celý život. Celý život sa mení a ty potichu kráčaš vedľa neho a zakaždým sa dozvieš nové a nové veci a tie staré strácajú význam.

Je úplne jedno, kedy začneme s dotyčným niečo riešiť, pretože nikdy ho nebudeme poznať dostatočne, čím sme neustále na štarte, úplne na začiatku.

Každý krok vpred, znamená krok vzad. Je to všetko princíp, v ktorom si myslíme, že napredujeme. Ale fakt je úplne niekde inde. Je to mylná predstava nás ľudí.

Ak vás to k nemu ťahá, živočíšne moc, slová sa stratia a nahrádzajú to činy. Nie tie veľké, kde vás obdarí diamantom, hodinkami alebo kvôli vám niekoho nazabije.

Upečieme vám koláč, robí vám zle len preto, aby ste si dotyčného všimli a robí všetko preto, aby ste boli v jeho blízkosti.

Ak s niekým máme byť, cítime to a nemusíš človeka spoznať len preto, aby si s ním mohla byť. Chceme spoznať takých, ktorí nám nie sú súdení.

,,Choď hore, Maxine. Zajtra sa o tom porozprávame."

Pokrútila som hlavou a zacítila slzu, ktorá mi vbehla do úst. Na krátky moment som sa cítila ako v mori, v čase, kedy s nami ešte žil otec. Alebo to bol možno len akýsi sen, žiadna skutočnosť.

,,Nie. Nemôžem. Vykašleš sa na mňa a odídeš. Nerozlúčiš sa."

Cez zatvorené oči si vzdychol a prešiel si rukou po tvári. Cítil sa byť unavený a najradšej by išiel spať.

Lenže teraz nie je čas na spánok. Nie, keď to znamená, že ho už viac neuvidím.

,,Nemám srdce opustiť ťa bez rozlúčenia. Utekaj, prosím a zamkni za sebou dvere, aby som za tebou neprišiel. Ver na zajtrajšky."

Potiahla som nosom, dívala sa naňho. Hodnú chvíľu, ale nakoniec som poslúchla. Moje nohy za rozutekali hore, ale ruka nezamkla dvere. Verila som mu.