Nevlastný brat √

||Takže hráme, však ?||

Ráno som vstala skôr. A to len preto, aby moje oči, celé šťastné, mohli vidieť ten skôst na jeho dokonalej hlave.

So Sierrou sme radšej utiekli, zašli rovno do obchodu, kde mi pomohla vybrať prádlo vhodné pre teenegerku, nie babka alebo matku a keď som sa vrátila, úsmev mi trhal celú tvár.

Vidieť jeho auto na príjazdovej ceste bolo ako napiť sa vody po veľmi dlhej dobe. Síce ma mrzelo, že som ho celý čas nevidela v dome, lenže taktiež som vedela, že ráno sa isto bude sprchovať.

Zistila som, že viem byť pekelne naivná. Hneď po tom, čo moje nohy vstúpili do izby a zahliadli čierny materiál mojich nohavičiek na posteli, dych mi vypovedal.

Vykročila som k nej, totálne zmätená. Jasné, vedela som, že len tak ku mne neprišli, že nevedeli, kde je ich majiteľ alebo kto. Vedel som, že to bol Holder. Ale čo som nevedela bolo, kedy stihol prísť do mojej izby a uložiť ich na moju posteľ.

A dopekla, čo to malo znamenať ?

,,Zaslúžiš si ich. Tie ružové vlasy.. Musím uznať, bol to skvelý nápad."

Moje telo stuhlo. Vždy reagovalo na jeho hlas. A sakra, na jeho prítomnosť. Reagovalo úplne na všetko, s čím bol spojený.

Pomaly som sa začala otáčať, pripravená smiať sa hneď, keď ho uvidím. Lenže žiadny smiech neprichádzal.

Stál opretý o rám dverí so založenými rukami, bez trička, s nohavicami na bedrách, takže som mohla vidieť kam až končí jeho pásik jemných chĺpkov.

Hlavu mal zdvihnutú, čím pozeral na mňa spod dlhých mihalníc a jeho prenikavý pohľad ma pálil všade. Totálne všade.

Lenže to všetko sa mohlo schovať, pretože Adonisovi sekli, totálne moc sekli aj ružové vlasy.

Zvýrazňovali jeho šedé oči, čím vyzerali pochmúrnejšie, ale zároveň pekelne živo.

,,Neviem, o čom hovoríš," zašepkala som. Môj krok bol bez vdychu, ústa bez slín a zabudla som dokonca aj na to, kto som ako sa volám a ako vyzerám.

Zasmial sa, slabo sa odrazil od dverí a prístupil ku mne. Na perách mal úsmev. Úprimný, pobavený a jeden kútik, pravý, bol dokonca viac zdvihnutý.

Ježiši, asi zomriem. Seriózne.

Túžba, tá suka, k nemu naťahovala ruky. A tak agresívne a majetne, že keby mala naozaj ruky, čapnem ju po nich.

,,Hrášok.. Ty pekelne sexi klamárka."

Natiahol ruku a palcom mi prešiel po líci. Jemne, ale zároveň drsne, no nie bolestivo, skôr totálne vružujúco.

Musela som zatvoriť oči, zhlboka sa nadýchnuť a vzduch vypustiť. V tej chvíli mi bolo totálne jedno, čo si bude myslieť.

Lenže keď som ich otvorila a naše pohľady sa stretli, na perách mu hral ešte úprimnejší úsmev a jeho očí, oh tie pekelné krásky, žiarili pobavením a niečím, čo som nedokázala identifikovať.

Počkať.. nazval ma sexi ?

Pri mojom pohľade, nech už bol akýkoľvek, sa hlboko, duniaco rozosmial a odstúpil odo mňa.

Nie, nie, kričal naňho môj rozkok.
Len choď, zasraný Boh plodnosti, kričalo moje srdce, ku ktorému som sa prikláňala.
Pretože váš rozkrok vie byť totálny pomäták.

,,Takže hráme, však ? Je to 2:1."

Nechápavo som sa naňho zahľadela. Boh plodnosti nevie počítať ? Spravil si toľko detí, až sa stratil význam počítať ?

Lenže skôr než som mohla čokoľvek odpovedať, svojim dokonalým a dychberúcim zadkom vyšiel z miestnosti. A aj s tými ružovými vlasami, ktoré mu sekli viac ako Sierre.

Krátka a nudná, ale bolo to narýchlo. Chcela som potešiť a zastihnúť tie, ktoré tu ešte sú.

Vaše komentáre na minulej kapitole ma naozaj potešili a je mi ľúto, že na ne momentálne neodpovedám. Nemám náladu, chuť a nechcem pôsobiť negatívne. Ľúbim vás za ne, zlepšili ste mi aspoň trochu pohnojený deň a ste skvelé.