Nevlastný brat √

Epilóg

Sama seba sa občas pýtam, prečo naše túžby, želania a priana nie sú vypočuté. Má toho Boh veľa a uznal, že je čas, aby sme si počkali, možno si zaslúžime niečo lepšie alebo nás niečo lepšie čaká a my sami zistíme, kedy ten moment prišiel ?

Neberiem každé ráno ako začiatok pre nový deň, ako vďaku alebo neverím na lepšie zajtrajšky. Nemôžem ďakovať za niečo, čo robím každý deň po dobu sedemnástich rokoch. Nemôžem ďakovať za každennú rutinu, ktorá spočíva v tom, že ráno vstanem, umyjem si zuby, najem sa a odchádzam do školy. Nemôžem ďakovať za všetky zrady, bolesti, ohováranie a všetky zlé veci, ktoré sa v mojom živote dejú.

Do školy, kde vôbec netúžim byť, kde sa necítim šťastná. Neberiem život ako vďaku, pretože je to len ďalšia etapa ako každá iná a úprimne si myslím, že vôbec nemusíme byť. Pretože, povedzme si úprimne, zamyslíme sa, na čo ? Nebolo by nám lepšie, ak by sme jednoducho neboli ?

Holder, už aj tak ráno, ktoré som neznášala, zničil ešte viac. Odišiel. Svinsky odišiel a nezobral si so sebou len veci zo skrine, ale aj moje srdce, panenstvo a kúsok zo mňa.

Svinsky odišiel a nechal ma tak, vediac, že len tak, zo dňa na deň, nebudem fajn. Nebolo útechou ani to, že je na tom rovnako, pretože prostredníctvom nášho spojenia som presne vedela, čo ku mne cíti.

Nebolo to preňho ľahké a ja som presne nevedela, či ho pre to milovať ešte viac alebo ho ešte viac nenávidieť. Pretože odísť od človeka, ktorého skutočne milujete, je, dopekla, niečo.

Mal silu a ja som naňho pyšná a zároveň mám chuť ho kopnúť medzi nohy a rozdrviť mu gule.

Milujem ho, ale zároveň pekelne nenávidím, pretože je to sebec, ktorý nemyslel na mňa, ale zároveň myslel za nás oboch, za čo ho zase milujem, ale odišiel, preto ho znova neznášam.

Som stratená v akomsi prekliatom kruhu. A možno tam, niekde v paralelnom svete, prežívame to isté, len mám na sebe iné oblečenie, on vyzerá trochu menej ako Holder a obaja plačeme ešte viac, ak je vôbec možné.

Vďaka nemu som pochopila, že aj príbeh, ktorý ma priebeh a dej, sa môže kedykoľvek skončiť. Je jedno, ako sa vyvíjal, čo všetko ste mali v hlave na zlepšenie alebo na a vyvíjanie ďalšieho priebehu.

Dostaneme stop a koniec. Nikdy nevieme, kedy príde, ale pocítime, kedy prišiel a možno už ani nepocítame, kedy odíde.

Je to ako smrť. Náhla, prutká a bolestivá. Všetko nemusí mať koniec len preto, pretože ho tak nazveme.

Ľudia vymýšľajú neustále mnohé technológie, oblečenie, kozmetiku a topánky. Kolobeh života sa neustále mení a naša generácia napreduje. Tým celým chcem povedať.. prečo, ak toto existuje a vytvoríme to my ľudia, musíme veriť, že koniec je, skutočne znamená koniec ? Jednoduchá bodka, keď v knihách za bodkami ďalej príbeh pokračuje ?

S Holderom náš priebeh mohol pokračovať. Určite by sa našli veci, ktoré by sme spolu mohli postvárať, narobiť kopec problémov, hádať sa a zároveň milovať, ale veci sa nedejú tak ako chceme.

Je jedno, čo všetko sme mali v pláne alebo máme. Všetko sa mení. Rovnako, ako sa mení ročné obdobie, ľudia, zmysel života, sám život.

Holder odchod mi niečo dal a niečo vzal. Ale presne to ľudia robia ? Rovnako ako vás dokážu vytiahnuť hore alebo naopak, dokážu úplne stiahnuť na dno.

Zasekla som sa niekde medzi a netuším, či niekedy budem môcť reagovať na jeho prítomnosť a na všetko ostatné, čo je s ním spojené.

Neviem o ňom nič. Naša konverzácia bola na bode mrazu, mali sme pred sebou toho ešte veľa, ale obaja sme vedeli, že sme stvorení jeden pre druhého.

Nemusel mi povedať, že ma miluje. Vedela som to. Už len kvôli tomu, že stváral hlúposti, vyvolával bitky, bol to výtržník a to všetko len preto, aby sa dostal k mojej blízkosti.

Človek to proste cíti. A na city vždy treba dať, pretože nás chránia, varujú a vždy vedia viac ako my alebo akákoľvek veštica.

Náš prebieh, príbeh, dostal bodku. Možno je to záchrana, možno totálne zúfalstvo.

Nič však nekončí večne. Príbehy so šťastným koncom nám dávajú nádej. Nádej zalúbiť sa a veriť, že dobro a nekonečno skutočne existuje.

Šťastné konce nám dávajú dôvod žiť, myslieť si, že tam, niekde za múrmi nášho príbytku, existuje niečo skutočne vhodné pre nás.

Ovplyvňuje náš to dostatočne na to, aby sme tomu verili a sme naivní. Vkladáme do života príliš veľa a nedostávame nič. Len kruté podpásovky, po ktorých nie sme ani silný, len si myslíme, že sme, pretože sme sa postavili a začneme kráčať ďalej.

Môj príbeh sa mohol skončiť skončiť ako kniha. A možno je to, ale kniha so smutným koncom, čo beriem ako skutočnú knihu.

Holdera milujem a zároveň nenávidím.
Náš príbeh mohol pokračovať, ale zastavil sa.
Nikdy nevieme, kedy sa veci prestanú vyvíjať.
Nič nevyzerá tak, ako je.
Je jedno, koľko toho máme pred sebou, koľko premyslených vecí. Všetko aj tak skončí na sračky.
Možno urobil dobre, možno nie.
Človek nikdy nevie.

Koniec

K príbehu sa vyjadrovať nebudem. V epilogu máte všetko, čo som chcela povedať a ja len dúfam, že tú myšlienku a koniec pochopíte.
Mala som toho v hlave strašne veľa. V anotacií je niečo iné a v obsahu niečo iné. Skoro v každom mojom príbehu. To preto, pretože je jedno, koľko toho v hlave mám, je jedno, že som sa chcela držať plánu, vždy to skončí tak ako ja chcem a nikdy neviem ako to skončí.
Písala som v ozname, že to bude nadlho, ale nie, ospravedlňujem sa.
Nikdy nevieme nič vopred. Skutočne nie.
Možno som to celým týmto pokazila, ale úprimne, je mi to jedno. V tomto prípade ide čisto o mňa a možno príbeh nemá ani zmysel, ale to mi jedno tiež.
Ospravedlňujem sa za sklamanie.