Nevlastný brat √

||Našiel||

V podstate sme súrodenci.
Priznám sa, horšiu myšlienku môj mozog vyprodukovať snáď nedokázal. Nemyslím vo všeobecnosti, ale teraz, tento večer. A možno snáď aj posledné roky.

Tento holý fakt ma donútil cítiť všetko. To známe šteklenie v žalúdku, andrenalín pri myšlienke a zvláštny cit, ktorý k nemu prechovávam. Uvedomujem si, že je mojím nevlastným súrodencom a to ma vzrušuje. Pekelne vzrušuje.

Nedokážem myslieť na nič iné len na to ako ho chcem v sebe cítiť. Môžem cítiť ako ma celú zaplňuje a nedáva mi priestor na nádychy.

A nedokážem sa naňho prestať dívať. Nie je na tom nič zvláštne, že šoféruje, sleduje cestu a pevne drží volant. Nie je nič zvláštne na tom, že môžem vidieť hodinky, ktoré dominujú na veľkej ruke posiatej chĺpkami. A už vôbec nie nič zvláštne na tom, že z neho vyžaruje mužnosť, ktorá ma zvnútra zabíja.

Ale to všetko je pre mňa silné. Také silné, až mám chuť zakričať. Tak žensky a zúfalo. A zároveň naňho chcem byť nahnevaná. Pretože to, čo o nemu cítim, je zabijúce. Skutočne ma to zvnútra pochováva zaživa a skôr či neskôr to vybuchne.

Bum.
Presne to urobí.

V hlave a okolo srdca mi tikajú hodiny. Neviem, čo presne to znamená, ale nech to znamená čokoľvek, nemám z toho dobrý pocit.

,,Ak sa na mňa neprestaneš dívať, donútim ťa, aby si sa dotkla mojej tvrdosti. Tej hajzel to nezvláda tak ako si myslíš. O to horšie sa cíti, ak si to vôbec neuvedomuješ," ozve sa s tým hlasom, pre ktorý mám chuť zabíjať.

Nie je legálne, aby na nás ľudia mali silný vplyv. A čoraz viac si začínam uvedomovať, že prechovávam rešpekt pred vecami, nad ktorými nemôžem držať ruku alebo nad ktorými nemôžem prevziať kontrolu.

Je to ako potápanie sa. V mori a čoraz hlbšie. Niečo vás sťahuje dole, chytá vás panika, nemáte sa o čo zachytiť. Dochádza vám kyslík a viete, že zomriete.

A popravde, to, čo cítim, keď som s ním.. dáva mi to vedieť, že žijem. Tým spôsobom života, že je to niečo krásne. Ako dúha alebo zviera, ktoré sa narodí. Môžme tieto pocity nenávidieť, ale je to somarina. Nevedomky ich milujeme.

,,Prepáč. Ja len.. každou sekundou mám pocit, že explodujem. Každý tvoj nádych, pohyb bokmi, každá sekunda. Privádza ma to zúfalstva."

Slabo sa pousmeje nad mojimi slovami a ja si zrazu nedokážem predstaviť, že muž vedľa mňa bude patriť niekomu inému.

Nájde sa žena, ktorá sa ráno prebudí a uvidí jeho tvár. Usmeje sa na ňu, pohladí jej tvár a potom si ju k sebe privinie. Večer sa navečerajú, porozprávajú sa a jeden k druhému budú cítiť lásku. Bude ju ochraňovať ako ženu a síce ju nebude často počúvať, ona bude vedieť, že na ňu nedá dopustiť.

Bude ich hriať pocit, že majú jeden druhého a ona bude bolestivo cítiť a uvedomovať si, koho má. Bude sa na ňu dívať s láskou a ten pohľad ničím nezamaskuje.

Bola som natoľko ovplyvnená bolesťou a ťažkým dýchaním.. hrča v krku pálila a žalúdok bol ťažký ako ešte nikdy. Ani po tom, čo odišiel, moja zúfalosť a bolesť nebola taká silná. Vedela som, že vo svojom živote ešte uvidím. Máme spoločnú rodinu, súrodenca..

Bola som tým natoľko ovplyvnená, až si moja mizerná existencia neuvedomovala, že zastavil. Až potom, keď môj zadok sedel na niečom pevnom, ale zároveň tvrdom. A až potom, čo moju tvár držalo niečo teplé a veľké.

,,Pokoj, láska. Dýchaj."

Pozriem mu do očí a stisne sa mi srdce. Presne takto, takto, sa bude dívať na svoje dievča. Tým pohľadom. Teplým, dôvernym, starostlivosťou a ustarostenosťou.

,,Neviem, čo sa deje v tvojej hlave, ale čokoľvek tam je, prestaň, prosím."

Cítim ako mi oči behajú po jeho tvári a nedokážem potlačiť fakt, že ma bolí pohľad naňho a ani tú bolesť, ktorá ma teraz zožiera.

,,Nechcem, aby si našiel dievča, do ktorého sa zamiluješ," šepnem potichu a zacítim slzy. Prekliate slzy, ktoré dávajú vedieť, že ma niečo bolí.

Jeho pohľad sa zmení. Zjemní. Následne si potichu vzdychne, skloní hlavu a keď ju ku mne zdvihne a naše pohľady sa stretnú, viem, že už také dievča našiel.

V tom momente vypuknem do plaču. A hneď po tom, čo vydám zvláštny zvuk potujúci z môjho bolestivého krku, môj plač sa zostupní.

Chcem ísť preč, ale zároveň chcem zostať tu, na jeho nohách a jediné čo chcem, je cítiť jeho vôňu a mužnosť, ktorou mi dáva vedieť, že ním skutočne je.

Môže sa to zdá ako nerozhodnosť, ale nie je to. Pretože viac ako utiecť je pocit, ktorý mi dáva. A to je silnejšie.

,,Tak ma to mrzí.."

Ozvem sa, ústa plné sĺz a cítim mokrosť. A on sedí, prestal ma držať a díva sa na mňa tým zasrato teplým pohľadom.

,,Čo ťa mrzí, poklad ?"

Chcem mlčať a povedať si, že je to fuk. Že na tom nezáleží a povedať mu, aby ma odviezol domov.

Ale je čas povedať mu to, čo som mala povedať dávno. Stratili to význam vtedy a teraz, keď nemám čo stratiť, pretože už dávno nemá ďalší, nemá zmysel to potláčať.

,,Prvý deň.. od prvého momentu, čo si vkročil do nášho domu.. všetko bolo iné. A časom.. nič sa nezmenilo. Dával si mi vedieť.. po celý ten čas.. tvoja prítomnosť mi dáva vedieť, že si tam, cítila som ťa všade a moje telo na teba reagovalo. Nie tým sexuálnym významom. Cítila som mužskú prítomnosť a potrebu ťa vidieť a tráviť s tebou dni. Ja musím.."

Na jednej strane som bola vďačná, že ma stopol prstom, ktorý mi priložil na ústa. Slová zo mňa išli veľmi ťažko a hľadala tie správne slová. Nie preto, pretože som nemala čo povedať. Bolo toho príliš veľa. A na druhej strane. Bola som nahnevaná.

,,Tiež ťa milujem, hrášok."