Nevlastný brat √

||Pripojíš sa ?||

Akonáhle som otvorila dvere a vošla do obývačky a uvidela rozvaleného chlapca na gauči, poskočil mi žalúdok.

Bol natiahnutý po celej dĺžke gauča len v čierných, voľných teplákoch. Nohy mal bosé, vlasy strapaté a smial sa na niečom, čo bolo v telke.

Ten zvuk, ktorý z neho vychádzal, mi hádam pohládzal aj korienky na vlasoch. Ale akonáhle som si uvedomila, kto to je, pochytil ma amok.

Nemá právo sa rozvalovať na našom gauči a už vôbec nemá právo chovať sa akoby mu patril alebo skutočne býval v našom dome rovnako dlho ako ja.

Zdvihol ku mne hlavu. Šedé oči mu žiarili pobavením a úsmev mal taký široký, až sa mi stislo srdce a mala chuť rozpalakať sa.

,,Pripojíš sa ?"

Aj cez to, že jeho hlas bol hlboký a mužný, povedal to jemne, nežne a hádam aj s nádejou.

Viem, že som povedala, že nemá právo správať sa ako doma. A taktiež nemá právo rozvalovať sa na gauči, akoby mu patrilo a mala by som ho vyhodiť, ale akonáhle sa ma to spýtal, prikývla som a hodila tašku na zem.

A mala som pocit, akoby on bol domáci a ja návšteva, ktorá prišla na rok, aby si skludnila hormóny a bola pod dohľadom svojho otca.

Keďže bol rozvalený po celej dĺžke veľkého gauča a nebol priestor pre mňa a môj zadok, musel na zem.

Snažila som sa potlačiť fakt, že ja, domáca, musím sedieť na zemi ako pes, ale akonáhle bol môj zadok už skoro na zemi, jeho veľké ruky sa okolo mňa obkrútili.

Potlačila som výkrik aj vzdych, pretože pravdepodobne by zo mňa vyšlo to druhé a snažila sa nenadýchnuť. Ak by tu bol Russell, aj on by ho zadržal a veľmi by si prial, aby bol na mojom mieste.

,,Nechcem, aby si sedela na zemi," zešepkal mi do ucha a ja som, dopekla, musela privrieť oči. Nie len z jeho blízkosti. Jeho hruď sa tlačila na môj chrbát a ruky mal tesne pod mojimi prsiami. Bolo to tým hlasom.

Nech som mohla čokoľvek povedať, vlastne nebolo ani čo a slová sa úplne stratili, položil ma na sedačku vedľa seba.

Červeň na tvári ma pálila a zrazu som mala pocit, akoby môj zadok znova sedel na záchode a on čakal, kým z neho vyliezie.

Odsunul sa odo mňa, čo nemusel vôbec robiť, ale nemohla som byť radšej. Pretože až keď to urobil, konečne som mohla dýchať. Ak by bol vedľa mňa aj naďalej, umrela by som na nedostatok kyslíka. Prisahámvačku.

Znova sa zasmial. Tak, až privrel oči , slabo sklonil hlavu a zvuk z neho vychádzal tak, až mu vnili svaly.

Potláčala som ston a keď sa ku mne otočil, žmurkol a natiahol ruku, aby mi mohol prstom pohľadkať líce. Až vtedy som si uvedomovala, že mi totálne horia. Preto to urobil. Akoby sa to snažil zotrieť. Akoby vedel, že horia iba kvôli nemu.

,,Hádam tu nie je také teplo," ozval sa, držal v sebe smiech, ale jeho oči boli vážne a skúmal moju tvár. Dala by som ruku do ohňa za to, že sa mu to pekelne páčilo.

A v momente, kedy sa nám spojili oči a ja som cítila, že moje nohavičky začínajú klesať a môj hrudník prestáva dýchať, schmatla som tašku a utiekla skôr ako sa mi mohla spustiť slina alebo by som skočila po svojom novom, nevlastnom bratovi.