THE LIST OF MY REGRETS

chapter 2

Noc som strávila v nejakom pofidérnom moteli. Úprimne, moc sa mi to tam nepáčilo, už len ten zamestnanec na mňa pôsobil veľmi nepríjemne a to ešte nehovorím o bande motorkárov, ktorí tam boli ubytovaní. Dá sa povedať, že táto noc bola jedna z najhorších, nakoľko som takmer nezažmúrila oka a to som mala v pláne spať dvojnásobne viac než obvykle. To ale nebolo to, čo ma až tak trápilo, horšia bola predstava, že ďalšiu noc budem bohužiaľ tráviť na tom istom mieste. Z tej predstavy sa mi chcelo zvracať. Bohužiaľ som však nemala toľko peňazí, aby som si dovolila niečo lepšie.

   Zaklopala som na dvere riaditeľne a čakala. Čakala. A čakala. Nikto mi neotváral a to som tam stála už dobrých desať minút. Medzitým som zaklopala niekoľkokrát, no po dalších minútach ničoho som sa rozhodla, že sa naňho niekoho spýtam. Ja predsa neviem ako vyzerá, ale ľudia v tejto škole určite áno. Aj keď som bola hanblivá a za iných okolností by som nikdy nenabrala odvahu sa niekomu sama od seba prihovoriť, po včerajšom dni plnom smoly som sa definitívne rozhodla, že nič nenechám na náhodu. V preklade – mala som chvíľku odvahy a plánovala som ju využiť skôr, ako navždy opustí moje telo. Vedela som, že to nebude trvať dlho, pretože na to som až príliš hanblivá.

   Podišla som k skupinke nejakých dievčat. Vtedy sa ma zmocnili obavy a moje staré ja sa akoby zázrakom vrátilo, ibaže teraz už nebolo cesty späť, lebo si ma všimli a zvedavo ma okukovali. Ľutovala som, že som si z toľkých študentov na chodbe vybrala zrovna ich, úprimne, nevyzerali nejaké priateľské. Ale ako sa hovorí – nesúď knihu podľa obalu. Možno neboli až také hrozné.

   "Ahojte, uhm, prepáčte," začala som nervózne. Mala som pocit, že sa na mne zabávajú, ale keď som sa na ne pozrela, nesmiali sa. "Neviete náhodou, kde by mohol byť riditeľ? Ja som, uhm, nová študentka a potrebujem–"

   "Možno bude na ihrisku, chalani tam trénujú na zápas," povedala jedna z nich otrávene. Hoci sa snažila znieť milo, bolo až do očí bijúce, ako ju otravovalo mi odpovedať.

   Nepozastavovala som sa nad tým, len som potichu poďakovala a radšej ihneď zmizla. Počula som za sebou, ako sa začali smiať. Netušila som, čo im prišlo vtipné, ale spôsobilo to, že som sa cítila veľmi neistá. Možno som mala niečo na tvári, možno na chrbte, sakra.

   Len čo som zbadala záchody, neváhala som a moja cesta bola istá. Našťastie boli prázdne, takže som sa nemusela báť ďalšieho výsmechu. Avšak v zrkadle som sa uistila iba v tom, že moja tvár vyzerala presne tak isto ako ráno, čo síce nebola žiadna sláva, ale rozhodne to nebolo nič k smiechu. Skôr do plaču, povedala by som.

   Ktosi zrazu spláchol záchod. Až vtedy som si uvedomila, že tu celý čas bol niekto so mnou. Nedala som to na sebe nijako poznať, radšej som pohľad presunula na vodovodný kohútik, ktorým som zapla vodu. Strčila som ruky pod prúd tečúcej vody a v odraze zrkadla som si všimla vysokú blondínu, ktorá vyšla z jednej z kabín.

   "Nemáš jeden tampón, prosím ťa?" ozvalo sa spoza mňa. Dívala som sa na ňu v zrkadle, ktoré ukazovalo, že sa aj ona pozerá na mňa.

   To hovorila mne?

   Otočila som sa na ňu, aby som si overila, že zrkadlo neklame. Naozaj sa pozerala priamo na mňa, čo muselo znamenať, že aj tá otázka patrila mne. Dostalo ma to. To dievča sa práve pýtalo iného úplne cudzieho dievčaťa, či nemá tampón. V podstate je to normálna vec, ale. . . panebože, prečo nemôžem mať jej odvahu? Ja by som sa také niečo nikdy nespýtala. Povedzme si úprimne, takéto otázky nepočuješ každý deň.

   Sakra, veď ja by som nemala ani na to, opýtať sa, či nemá požičať pero, nie to ešte tampón!

   Pozrela som do kabelky, kde väčšinou mávam moje ženské potreby a dúfala som, že nejaký nájdem. Mohol to byť začiatok nového priateľstva alebo aspoň dobrého vzťahu, čo som nemala v pláne len tak zahodiť. Preto som sa nadšene zaškerila, keď som ho vytiahla z kabelky a podala jej ho.

   Nechápavo zvraštila obočie a prezrela si ho zblízka. Obávala som sa toho, že myslela nejaký iný tampón, ale nepoznala som žiadny iný predmet, ktorý by niesol rovnaký názov. Bože, snáď to nie je nejaký miestny slang, to by bol vážny trapas.

   "Chceš mi povedať, že toto," strčila mi môj tampón popod nos, akoby som nevedela, načo naráža. "Ti tam normálne drží? Nevypadáva to? Veď je to vo veľkosti lega!"

   Huh? Čože?

   "No nevadí, lepšie ako nič. Ďakujem," s týmito slovami zmizla v tej istej kabíne, z ktorej pred malou chvíľou vyšla. Vrátila som sa späť ku svojej kabelke, ktorú som musela dať trochu do poriadku, po tom dlhom pátraní po tampóne. Nakoniec som si ešte upravovala vlasy, keď vtom sa ozval jej hlas. "Ty si ešte stále tu?"

   "Uhm, áno," odvetila som neisto.

   "Dúfam že nečakáš, že ti ten tampón vrátim."

   Preboha.

   Vďaka zrkadlu som videla, ako som vypúlila oči. Radšej som si hneď zobrala všetky veci a trielila zo záchodov preč. Bez odpovede.

   To dievča bolo dosť divné.