THE LIST OF MY REGRETS

chapter 67

Aaron takmer odpadol, keď sme stáli oproti sebe s čelami opretými o seba. Vďačila som Austinovi, že mi pomohol dostať ho do postele, lebo sama by som to určite nedokázala. Blaire mi zasa pomohla upratať všetky tie porozbíjané veci, ktoré Aaron zničil a medzitým mi vyrozprávala, čo všetko hovoril v záchvate hnevu. Vraj bola väčšina vecí o mne, alebo to skôr znelo akoby si myslel, že hovorí so mnou. Bolo to trochu desivé, ale vedela som, že to jednoducho prehnal s alkoholom. Problém bol len v tom, že som nevedela, čo budem robiť ďalej. Nechám mu ľúbostný list, v ktorom mu napíšem ospravedlnenie a vysvetlenie, prečo odchádzam? A chcem vôbec odísť, alebo počkám, kým sa zobudí a porozprávam sa s ním?

Bála som sa, čo bude, až sa Aaron zobudí a vytriezvie. Bála som sa, že bude nahnevaný, keď ma tu uvidí. A bála som sa, že ma od seba odoženie a ja budem musieť odísť. Lebo ak by ma od seba odohnal, nezostalo by mi nič iné, len sa buď vrátiť domov, alebo sa presťahovať do iného mesta. No to sa mi už znova celé opakovať nechcelo. Po tom, čo som spoznala Aarona, uvedomila som si, že celé to moje hlúpe cestovanie bolo o tom, že som niečo hľadala. Niečo, čo som nedostala od vlastnej rodiny, no našla som to u Aarona. A preto som s ním chcela zostať, nech sa deje čokoľvek.

"Zvládneš to tu sama?" uisťovala sa Blaire, keď sme sa lúčili vo dverách.

"Áno, neboj sa," pousmiala som sa, hoci som si svojím tvrdením nebola až tak istá.

"Ak by sa čokoľvek dialo, volaj. Telefón budem mať pri sebe, dobre?"

Prikývla som.

"A nech ťa láskavo už nikdy nenapadne odísť. A už vôbec nie len tak bez rozlúčenia, rozumieš? Ach, nemôžem uveriť, že si skoro zdrhla bez jediného slova. Si mizerná kamoška, London."

"Som unavená z lúčenia sa," priznala som a rýchlo som sa snažila túto tému zahovoriť. "Mala by si ísť, Austin vyzerá byť netrpezlivý."

   "Nech je," mávla rukou a uškrnula sa. "Mimochodom, ak bol dnes k tebe náhodou hrubý, ospravedlňujem sa zaňho. Ráno sme sa pohádali, potom sme našli Aarona v takomto stave, no a ďalej už vieš. Bol to náročný deň."

   "Priznám sa, sú chvíle, kedy by som Austina najradšej zabila," pousmiala som sa. Blaire sa na mojej poznámke rozosmiala a potom ma pevne objala.

   "Myslím, že Aaron ťa naozaj potrebuje, London. Neopúšťaj ho," zašepkala, tak aby som to počula len ja. Keď sme sa odtiahli, Blaire mi darovala ešte jeden široký a úprimný úsmev, ktorý som jej opätovala. "Tak. . . ja už teda pôjdem. Bosá."

   Pri pohľade na jej zničené lodičky sme sa obe museli zasmiať. Aaron to dnes naozaj pekne prehnal, ale som rada, že sa naňho ani jeden nenahneval a pomohli mi s ním. Ak by len tak odišli, ktovie, čo by som tu sama s tým ožranom robila.

   "Tak sa maj. A ešte raz ďakujem za pomoc."

   Blaire sa pomalými krokmi začala vzďaľovať – dávala pozor, aby nestupila do niečoho ostrého. Austin nie je zrovna džentlmen, takže sa ani neponúkol, žeby jej pomohol dostať sa do auta. Nad tým sme sa tiež s Blaire zvykli zabávať, ale v tejto chvíli by to naozaj padlo vhod.

   "To nestojí za reč," odvetila, otvorila dvere spolujazdca na aute, v ktorom som ešte pred dvoma hodinami sedela ja a s pozdravom doň nastúpila. Počkala som, kým odídu a potom som sa vrátila naspäť do domu.

   V kuchyni som špinavý riad naložila do umývačky a rozhodla som sa, že si niečo uvarím. Umierala som od hladu, dnes som vlastne vôbec nič nejedla, no zvláštne je, že som to pocítila až teraz. Možno od toho stresu a nervov som úplne zabudla, že treba aj jesť.

   Nabrala som vodu do hrnca a položila ho na zapnutý sporák. Len trochu som ju osolila a čakala, kým zovrie. Medzitým som vytiahla cestoviny, šampiňóny, rôzne druhý syra, ktoré som v chladničke našla a smotanu. Voda ešte stále nevrela, tak som sa vybrala do Aaronovej izby ho skontrolovať. Potichu som vošla dnu a postavila sa pri jeho posteľ. Dala som si záležať na tom, aby som nevydala ani hlások. Nechcela som ho zobudiť. Vtom sa však prehodil na druhú stranu a po chvíli pomaly otváral oči. Spanikárila som, automaticky som sa otočila s cieľom odísť, no jeho hlas ma zastavil.

   "London?"

   Privrela som oči a povzdychla som si. Po chvíli váhania som sa k nemu naspäť otočila.

   "Uhm. . . už si hore? Myslela som, že spíš."

   Na jeho perách sa rozhostil širokánsky úsmev. Ten najkrajší, aký som kedy v živote videla. "Som rád, že si tu."

   Uh, tak takúto reakciu som naozaj nečakala.

   "Vážne?" vypadlo zo mňa šokovane.

   "Poď ku mne," povedal sladko.

   Ten chlapec je buď na drogách, alebo ešte stále príliš opitý na to, aby si uvedomoval, čo rozpráva. Veď ma neznáša. Teda aspoň tak sa ku mne správal naposledy.

   "Aaron, si opitý," pripomenula som mu naoko naštvane. Nemôžem uveriť tomu, že sa so mnou takto hrá. Ani netuší, čo mi tým spôsobuje.

   "Som opitý, áno. Ale chcem, aby si si ľahla ku mne. A myslím to smrtelne vážne."

   Zacúvala som. "Varím večeru, potom prídem a porozprávame sa. Zatiaľ si oddýchni, dobre? Spal si len krátko."

   "Nechcem oddychovať, London," povedal rázne, takmer až nahnevane. "Chcem byť konečne s tebou. Už ti nikdy nedovolím odo mňa odísť. To, čo som povedal dnes, bola najhoršia vec, čo som kedy vypustil z úst. Potrebujem ťa."

   Slzy sa mi vtisli do očí.

   Bože, som tak citlivá.

   Potriasla som hlavou. "Porozprávame sa potom, teraz sa musím vrátiť do kuchyne."

   Utiekla som z jeho izby ako zbabelec. Zabuchla som za sebou dvere a schody som zletela bleskovou rýchlosťou. Uvedomila som si, že na tento rozhovor vôbec nie som pripravená. Radšej som si do uší strčila sluchátka a zapla si hudbu, zatiaľ čo som pripravovala večeru.

   Keď už bolo všetko takmer hotové a jedlo naložené v dvoch tanieroch, vyložila som čistý riad z umývačky a naložila ten, ktorý som pri varení využila. Vtom sa mi okolo pása objavili pevné mužské ruky a na chrbte som pocítila Aaronovu nahú hruď. Privrela som oči a nasucho som preglgla. Bolo od neho sebecké prísť sem bez trička a objať ma zozadu bez toho, aby som na to bola pripravená.

   Aaron mi vytiahol jedno sluchátko z ucha a následne ma naň začal bozkávať. Odtiaľ pomaly prešiel k môjmu krku a z nežných bozkov sa odrazu stali hryzance, ktoré boleli, ale šteklili zároveň. Z mojich úst sa vydral hlasný vzdych, kým jeho ruky putovali z mojich bokov až po spodný lem mojej sukne, za ktorý nepatrne zaťahal. Už som to nevydržala, otočila som sa tvárou k nemu a spojila naše pery v jedno. Chýbalo mi to. Tak moc mi chýbali jeho horúce dotyky a bozky. Keď tu boli jeho rodičia, museli sme sa krotiť.

   "Poďme hore," povedala som, len čo sa naše ústa oddelili. Musela som znieť ako nadržaná pubertiačka, čo v podstate aj som, ale koho to v tejto chvíli zaujíma? Ak sa so mnou Aaron nevyspí teraz, tak pravdepodobne už nikdy.