THE LIST OF MY REGRETS

chapter 20

"Budem ti platiť nájomné. Koľko chceš? Lebo ja nemám veľa peňazí. Veď si videl ten motel, v ktorom som bývala. V meste bolo mnoho lepších hotelov alebo penziónov, kde by som sa mohla ubytovať, ale na nič z toho som nemala. Pýtali nehorázne peniaze."

   "Už som ti povedal, že mi nemusíš dávať žiadne peniaze. Nepotrebujem to," odvetil chrapľavo, kým sa rozvaľoval na posteli a pomaly zaspával. Snažila som sa tu s ním udržať rozhovor už vyše pol hodinu, a to o úplných kravinách, lebo som nechcela, aby zaspal. Čo by som tu potom asi tak sama robila?

   "Ale ja to potrebujem. Budem sa cítiť lepšie," trvala som na svojom. "Určite u teba nebudem žiť zadarmo. Jesť tvoje jedlo, používať tvoj internet a pozerať tvoju telku–"

   "To máš pravdu, moju telku rozhodne pozerať nebudeš," prerušil ma pobavene. Dúfala som, že ho naša nudná konverzácia aspoň trochu prebúdza. "Nenávidím, keď sa nejaké ženské dotýkajú mojej telky."

   "Nemyslela som. . . ja by som sa nedotýkala tvojej telky. Dotýkala by som sa ovládača. Prečo by som mala záujem o telku, keď môžem prepínať ovládačom?" pokúsila som sa o vtip, hoci som dobre vedela, že moje pokusy bývajú väčšinou trápne. Nebola som ten typ človeka, ktorý je vtipný už len tým, že zakašle.

"Fajn, ja si telku zoberiem do mojej izby a ty sa potom pokojne budeš môcť dotýkať môjho ovládača," mykol ľahostajne plecami a konečne sa otočil na ľavú stranu, takže sme si boli k sebe tvárami.

Aaron sa z ničoho nič rozosmial a ja som rozmýšľala nad tým, že som povedala alebo urobila niečo smiešne. Až po chvíli mi došlo, že naša téma o dotýkaní sa jeho ovládača môže mať viac významov. Bolo to trochu detinské, my dvaja sme už dávno neboli vo veku, kedy sme za všetkým hľadali dvojzmysly, ale toto ma skutočne rozosmialo.

Alebo nie. Možno som sa smiala preto, že sa smial on. Myslela som, že ak sa budem smiať s ním, bude to trvať dlhšie. A ja by som ho tak najradšej vídala stále.

"Takže. . ." začala som opäť, keď po pár minútach spoločného smiechu nastalo ticho a Aaron si opäť zývol. "Povieš mi niečo o tvojich rodičoch? Si si istý, že im nebude vadiť, že budem u vás nejaký čas bývať?"

Iba pokrútil do strán hlavou, čo znamenalo, že im to vadiť nebude. "Nebudem o nich hovoriť. Niečo iné, čo by si chcela vedieť?"

Moment. Nevedela som, že máme chvíľku úprimnosti. Ani ma nenapadlo, že by mi niekedy plánoval odpovedať na moje otázky. V mojej mysli už boli totiž všetky uložené kamsi do veľkej škatuli, na ktorej bolo veľkým písmom napísané Nikdy nezodpovedané. To bola, mimochodom, asi najväčšia škatuľa, ktorá sa v útroby mojej mysle nachádzala.

"Dobre," chápavo som prikývla. Rešpektovala som ho, ak mi niečo povedať nechcel, nemusel. Ale nakoľko budem u neho nejaký čas bývať, muselo mu byť jasné, že jedného dňa o jeho rodičoch niečo zistím tak či tak. V hlave som však mala milión dalších otázok, tak som sa nijako nepozastavovala nad tým, že sa zrovna na toto rozhodol neodpovedať. "Poďme pekne od začiatku. Connor. . . on mi povedal, že ma chceš len pre seba. Že si z neho dostal moje meno. A Blaire zase hovorí, že si ju prinútil povedať ti moju adresu. Prečo?"

Zapozerala som sa priamo pred seba na holú stenu. Nebolo to nič zaujímavé, ale ak by som čo i len trochu pootočila hlavou doprava, stretla by som sa s jeho pohľadom. Doposiaľ mi to dosť vyhovovalo, ale keď mi niekoľko sekúnd neodpovedal, musela som skontrolovať, či ešte žije.

A ten idiot spal.

Otrávene som si povzdychla prevracajúc očami – samozrejme, že zaspí, keď sa ho pýtam na niečo, čo je pre mňa dôležité. Zákon schválnosti, že?

Myšlienkami som sa teda znova ubrala niekam inam. Rozmýšľala som nad tým, komu asi patrí táto jachta. Pri Aaronovi by mi vôbec nepripadalo čudné, ak by vošiel na hocijakú cudziu loď, ale niekde v hĺbke duši som verila, že nie je taký idiot za akého ho každý považuje. Možno bola jeho rodičov, ktovie. Možno patrila niekomu, koho poznal.

   Snažila som sa nebyť nespravodlivá a už vôbec som ho nechcela súdiť na základe niečoho, čo som o ňom počula. Taká som ja nebývala a úprimne som neznášala, ak bol niekto taký ku mne. Zatiaľ tu však nebolo nič, čím by mi dokázal presný opak. Zatiaľ som s ním neviedla ani normálny plnohodnotný rozhovor. A to ma, z neznámych dôvodov, dosť rozčuľovalo. Potrebovala som to zmeniť. Túžila som ho spoznať, vedieť o ňom i to, čo nevie nikto iný. Lenže to bolo v tejto chvíli viac ako nemožné. Tento chlapec ma chce dostať len do postele, prečo by mi hovoril niečo osobné?

   A je to tu zas. . . odsudzovanie.

   Prečo musím byť taká ako všetci ostatní? Prečo nie som ničím výnimočná? Aspoň o niečo rozumnejšia a lepšia? Už od detstva som sa snažila byť ako moja matka. Dokonalá. Dobrá. Úspešná. No keď sa nad tým všetkým tak zamyslím, nie som o nič lepšia od ostatných.

Rozhliadla som sa okolo seba. Nechcela som sa prehrabávať medzi cudzími vecami, ale keď som si všimla jednu zo zásuviek pootvorenú, mala som chuť zistiť, čo sa v nej skrýva. Naozaj som nechcela byť nezdvorilá a verte mi, že som sa snažila svoju túžbu prekonať, ale po dlhom zvažovaní, som aj tak podišla ku komode a zásuvku otvorila.

V prvom okamihu mnou prebehla vlna prekvapenia a dvojnásobnej zvedavosti, keď som spoznala predmet, ktorý tam ležal. Bol to zlatý rámik s fotkou, no ležal naopak. Akoby jej majiteľ nechcel, aby ju ktokoľvek uvidel.

   Sklo bolo na viacerých miestach prasknuté.

Po prvýkrát som sa zapozerala na fotku a ľudí na nej. Vtedy moje prekvapenie úplne zmizlo, omámil ma zvláštny pocit, ktorý som nevedela identifikovať. No moja zvedavosť stále zotrvávala, bola dokonca väčšia a väčšia.

Prešla som prstom po vysmiatej tvári Aarona Crimsona, vedľa ktorého stálo mladé dievča. Vyzerala len o pár rokov mladšia od neho, s istotou som mohla povedať, že to bola jeho sestra. Mali rovnako krásny, široký úsmev, ktorý im vytváral jemné vrásky. To dievča malo tmavšie oči, o dosť, ale všetky tie črty stále všetko prezrádzali. Jej vlasy boli blond, vlastne skoro biele, takže skôr prefarbené ako prirodzené.

   Vedľa Aarona stála akási žena a vedľa toho dievčaťa muž. Bola som presvedčená, že to je jeho rodina – jeho rodičia a jeho sestra. Všetci vyzerali takmer rovnako. Aaron bol definitívne krásny po jeho matke. I keď aj po otcovi zdedil isté črty, bez ktorých by Aaron Crimson nebol Aaronom Crimsonom.

   Po pár minútach som tú fotku vrátila na pôvodné miesto a zásuvku som úplne zatvorila. Aaron ešte spal, ale bol otočený na druhú stranu. Sadla som si na kraj postele a rozmýšľala, že by som si mohla ľahnúť vedľa neho, no nemala som odvahu byť v takej blízkosti vedľa kohokoľvek mužského pohlavia a už vôbec nie, ak mal ten ktokoľvek meno Aaron Crimson.

   Dokázala by som vedľa neho vôbec zaspať?

   A ak aj áno, dokázala by som po tom ešte myslieť na niečo iné ako na neho?