London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Môžeme sa porozprávať?"
Moje srdce sa zastavilo. Nie preto, že som ho určitú dobu vnímala ako svojho kamaráta a on sa ukázal ako hajzel, ktorý ma chcel len dostať do postele. Nie preto, že stál predo mnou, akoby sa vôbec nič nebolo stalo. Nie preto, že by som sa ho bála. Skrátka som nemohla uveriť tomu, že nabral odvahu a postavil sa predo mňa ako frajer. Tak ako vždy. Tak, ako dostáva do kolien mnoho dievčat. Toľko dievčat mu na tento postoj, na túto dokonalú milú tváričku skočia a urobia čokoľvek, čo si zažiada.
"Jasné," pousmiala som sa. Nie preto, že by som sa snažila udržať náš vzťah dobrým. Nie preto, aby som naňho urobila dojem. Nie preto, že by som mala strach, že ak sa zahrám na urazenú, ublížil by mi. Urobila som to len preto, lebo som sa chcela hrať na nedotknuteľnú. Chcela som, aby si myslel, že to čo mi v tú noc urobil, sa ma nijako nedotklo. I keď opak bol pravdou.
"Čo keby som ťa odviezol domov a po ceste by sme sa porozprávali?" spýtal sa, pričom som v jeho hlase spoznala obavy. Myslel si, že s tým nebudem súhlasiť.
"A ako si môžem byť istá tým, že nechceš pokračovať v tom, čo si začal na Aaronovej párty?" pokúsila som sa o vtip, hoci obaja sme dobre vedeli, že som to myslela vážne. Keď sa však na Connorovej tvári zračil smútok a ľútosť, chcela som to všetko vziať späť, i keď si to vlastne ani nezaslúžil. "Len žartujem. Pôjdem s tebou rada."
Ešte nikdy som nepociťovala taký strach ako vo chvíli, keď som vyslovila toto obrovské klamstvo. Ako som sa naňho mohla pozerať a klamať mu priamo do očí? Ako som sa mohla tak jednoducho tváriť, že sa nebojím? Že mi je všetko jedno?
A čo bolo vlastne horšie? Klamať ľuďom okolo alebo klamať sama sebe?
Keď som nastupovala na sedadlo spolujazdca, musela som sa tam pozrieť ešte raz. Aaron sa tváril veľmi vážne, keďže dobre vedel, čo sa v tú noc takmer stalo, vedela som si predstaviť, že musel byť veľmi prekvapený, keď ma videl nasadať do auta Connora Jonesa.
Hneď po tom, čo sme opustili školský areál, mala som potrebu začať kričať. Nie však ten krik, ktorý človek zo seba vypustí po dlhodobo utláčanom strese. Mala som chuť kričať na jeho adresu, že ma sklamal, že je idiot a nenávidím ho. Ale po čom som túžila ešte viac, bolo proste vyskočiť z auta pokojne aj za jazdy.
"London, ja. . . bol som opitý."
Jeho hlas sa triasol. Rukami pevne obopínal volant, akoby mu mal každou chvíľou ujsť. Čeľusť mal napnutú, očami sa ani nedokázal odtrhnúť od cesty. Cítila som, aký bol napätý.
"Blbosť, to ma neospravedlňuje," zasmial sa, ale bol to ten nervózny smiech, nie uvoľnený, nie pobavený. "Bol som idiot. Áno. . . proste. . . bol som idiot."
Tentokrát som sa zasmiala ja. Ale môj smiech znel skutočne, pobavene. "Ani to ťa neospravedlňuje, Connor. Ale veľký pokrok je už len to, že si to dokážeš sám priznať."
