London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Z POHĽADU AARONA
To dievča bolo skrátka úžasné.
Spôsob, akým sa dívala na veci, ktoré ju fascinovali. Spôsob, akým sa smiala, keď jej niečo prišlo zábavné. Spôsob, akým sa jej rozžiarili oči, keď videla niečo, čo sa jej páčilo. Spôsob, akým sa usmievala, keď bola šťastná. Spôsob, akým mi opisovala veci, ktoré mala rada. A potom tu boli tie ostatné veci, ktoré robila len pri mne – ako si nervózne hrýzla do pery, keď som sa jej hral s vlasmi, alebo ako sa červenala, keď som jej udelil nejaký kompliment. Miloval som, aká bola v prirodzenom prostredí, ale obzvlášť som miloval to, aká bola so mnou. Ako na mňa reagovala. A časom som si dokonca zvykol aj na to, aký som s ňou bol ja.
Často som premýšľal nad tým, kam zmizol ten Aaron Crimson, ktorý si nevedel predstaviť mať vzťah, alebo celkovo viazať sa k niečomu, čo by malo ovplyvniť jeho život. Kam ten človek šiel? Čo sa mu stalo? Je šťastný tam, kde teraz je? Zmizol len z povrchu zemského a niekde sa tajne ukrýva, alebo sa nenávratne vyparil v momente, čo do jeho života prišla nízka zvedavá brunetka, ktorú neznášal, ale z nejakého neznámeho dôvodu ju nedokázal dostať z hlavy?
Nech to bolo akokoľvek, tento môj nový spôsob života som si užíval. Bol to zvláštny pocit, ale príjemný. Vstávať ráno s úsmevom na tvári, lebo viem, že môžem vstávať pre niekoho. Tráviť veľa času doma, pretože tam už nie som sám. Hovoriť čokoľvek, čo mi napadne, pretože viem, že to niekoho zaujíma. Podeliť sa o svoje problémy, lebo viem, že je tu niekto, komu na mne záleží.
A samozrejme, tak to bolo aj opačne. London vedela byť pekne ukecaná, ale nikdy som sa nemusel tváriť, že ju počúvam, pretože všetko hovorila s takým nadšením, že počúvať ju, bola tá najzaujímavejšia činnosť na svete. A keď mala nejaký problém, neváhala a všetko mi povedala. Snažil som sa jej pomôcť a byť tu pre ňu, lebo to je momentálne mojou prioritou.
Byť jej oporou. A ona zase tou mojou.
"Videla som delfíny!" vypískol jej hlas, ktorý prišiel spolu s jej dupotom nôh, kým nadšene skákala dolu schodmi do podpalubia našej jachty. "Aaron! Videla som delfíny! Boli traja a. . . a vyskakovali z vody asi päť metrov od nás!"
Pri pohľade na ňu som neodolal širokému úsmevu – jasala veselo ako malé dieťa, tlieskala do toho rukami a šťastne sa chichotala. Na sebe mala len tyrkysové plavky a moju veľkú bielu košeľu. Našťastie ale rozopnutú.
"Naozaj?" spýtal som sa so záujmom, no skôr ako delfíny ma zaujímala jej detská radosť.
"Áno!" vyhŕkla. Potom si však všimla môj užasnutý pohľad a zamračila sa. "Čo je? Ešte som v živote delfíny nevidela."
"Veď dobre, ja nič nehovorím," rozhodil som rukami v obrannom geste, ale nevedel som zastaviť krátky smiech, ktorý sa mi samovoľne vydral z pier.
