THE LIST OF MY REGRETS

chapter 64

"Nicki odišla z domu!"

Tieto slová ma ihneď ráno prinútili vyletieť z postele. Nielenže mi Aaron nabehol do izby s krikom, ale ešte k tomu s veľmi ublíženým a vystrašeným krikom.

Prižmúrila som oči a chvíľu prepočítavala. Premýšľala som, čo Aaronove slová vôbec znamenajú, keďže jediné, čo bolo hore, bolo moje telo a nie môj mozog.

"Hmm?" dostala som zo seba zvuk, ktorý mal pôvodne naznačovať moje zmätenie. Dúfala som, že Aaron to pochopí, pretože takto skoro ráno mi zrovna do reči nebolo.

"Vravím, že Nicki odišla. Zmizla," vysvetlil mi s kladúcim dôrazom na každé jedno slovíčko. "Jednoducho utiekla ako hlúpa pubertiačka."

Hlúpa pubertiačka.

Čože? Čo mi tým akože chcel naznačiť? Pretože zhodou okolností ja som pubertiačka, ktorá svojim spôsobom tiež nonstop uteká od svojich rodičov. I keď to je niečo iné a nedá sa to zrovnávať, priznám sa, že som si to zobrala osobne.

"Ako to myslíš?" pýtala som sa skôr na tú časť s hlúpou pubertiačkou, ale taktiež ma zaujímal Nickin náhly útek. Hlavne preto, lebo Aarona sa to zjavne veľmi dotklo a rozčúlilo zároveň.

Vyliezla som z postele a podišla bližšie k Aaronovi, ktorý sa nervózne prechádzal po miestnosti a rukami si neprestajne prehrabával vlasy. Mala som tendenciu chytiť ho za ruku a stiahnuť k sebe, no vedela som, že teraz nebol vhodný čas na nežné gestá. Chcela som vedieť, čo sa stalo.

"Bola si posledná, kto s ňou včera hovoril. Odvtedy, čo ste si skoro hodinu len tak vysedávali na terase a koketovali, sa správala čudne. Nie som slepý ani sprostý, viem, že ste niečo riešili."

Cítila som, ako mi stuhli svaly na tvári a v momente som zvážnela. Nebodaj si nemyslí, že by som ju nahovorila na to, nech od nich odíde.

"Aaron, kam týmto celým smeruješ?"

"Ty tomu vážne nechápeš?" zajačal, až mnou myklo. "Vidíš, presne pre toto som ťa nechcel vo svojom živote! Lebo som vedel, že ak si ťa pustím k telu, všetko sa pokazí, chápeš? Moja rodina o mňa konečne prejavila záujem, boli sme opäť jeden celok, ale ty si sa musela miešať do vecí, do ktorých ťa nič nie je!"

Pichlo ma pri srdci. Odrazu som mala pocit, že okolo mňa nie je žiaden kyslík. Nešlo mi dýchať ani racionálne premýšľať.

"Aaron, chcela som pomôcť."

"Pomôcť? Pomôcť komu?" vysmieval sa mi. "Mne? Mojej rodine? Podľa mňa si len chcela uspokojiť svoju zvedavosť."

"Nicki mi nepovedala nič nové, Aaron, len mi veci ukázala z jej perspektívy a tešila som sa, že všetkému rozumiem. Myslela som, že konečne niekam patrím, že mám rodinu. Tak prečo by som čokoľvek z toho chcela pokaziť?"

"Možno to, že nikam nepatríš, má svoj dôvod. Možno je chyba v tebe, nie v druhých, to ti už niekedy napadlo?"

Nasucho som preglgla. Nasledovalo pár sekundové ticho, počas ktorého sa mi oči zaplnili slzami. Silou mocou som sa to snažila potlačiť, no nešlo to. Dovolila som mu, nech vidí, ako mi ublížil. A tak som mojim emóciám nechala voľný priebeh.

"Myslela som. . . myslela som, že povie vašim rodičom pravdu o tom, kým je. Že sa prizná, že im klamala celý svoj život len pre to, aby v ich očiach bola tá dobrá. Chcela som, aby to urobila pre teba."

Z mojich úst to znelo, že viním Nicki z nejakých ohavných činov, alebo že z nej robím zlého človeka. Nebolo to tak. Išlo mi len o to, uviesť veci na pravú mieru. Nikomu z týchto ľudí by som zámerne neublížila. Netušila som, prečo sa Aaronova sestra rozhodla zbabelo utiecť miest toho, aby sa konečne postavila sama za seba a bola na seba hrdá aspoň jeden jediný raz v živote. Aby prestala skákať tak, ako druhí pískajú.

"No tak k tomu ti gratulujem, London, pretože presne to aj urobila. Iba s tým rozdielom, že tým nepomohla nikomu. Všetci sú preč."

"Všetci? Povedal si, že Nicki—"

"Áno, odišli aj moji rodičia, ale to som od nich čakal, vieš? Vedel som však, že kým tu bude Nicki, budú to aj oni."

"Ešte včera si sa tváril, aká ti je tvoja rodina ukradnutá."

Plakala som. Aaron ma vinil za niečo, za čo som nemohla. Áno, k tomu, čo sa stalo, som dopomohla, ale nikdy som ho nechcela takto zraniť. Ani jeho, ani nikoho iného. A akoby toho nebolo málo, povedal mi veci, ktoré som si nezaslúžila.

"Presne tak, iba som sa tváril. Je to moja rodina, London. Tak ako tebe nie je ukradnutá tvoja mama. A vieš čo? Možno si sa predsa len mala rozhodnúť radšej pre ňu."

Au.

Môj plač sa zmenil na rev, krik, akýsi záchvat, ktorý nešiel zastaviť. Sotila som celou silou do Aarona a kričala naňho, nadávala mu, aký je idiot. Pretože to bola pravda. Aaron a ja je niečo, čo sa nikdy nemalo stať. A vlastne. . . ani sa stať nič nestihlo.

Nakoniec sa mi nejak podarilo ho vyhodiť z mojej izby, ktorú som dostala dočasne, kým tu prespávala jeho rodina. Zamkla som dvere a s neprestajným plačom som sa hodila zase do postele. Trvalo mi len chvíľu, kým som si veci v hlave zrovnala a usúdila som, že Aaron mal možno pravdu. Možno mi záležalo na mojej rodine a ja som sa len tvárila, že ma v skutočnosti vôbec nezaujíma. A možno som dokonca chcela vidieť aj svojho potencionálneho súrodenca, ktorý čoskoro príde na svet.

Utrela som si tvár a vzchopila sa. Vytiahla som si jeden zo svojich kufrov a nahádzala doň len to najviac potrebné. Už mi na tých veciach nezáleží, pokojne nech si ich nechá a z toľkej nenávisti, ktorú voči mne cíti, ich spáli. Je mi to jedno. V prvom rade chcem zmiznúť čo najskôr z tohto domu a napraviť chybu, ktorú som svojou zaslepenosťou spôsobila. Pretože keď som sa rozhodla pre Aarona, bola som hlúpa.