THE LIST OF MY REGRETS

chapter 5

   Nič som nestíhala. Ráno mi meškal bus a meškala som do školy, teraz som pre istotu nestíhala dojesť svoj obed.

   Zabalila som si veľký hamburger do kopu vreckoviek a hodila ho do tašky. Zobrala som si všetky svoje veci a ponáhľala sa do učebni chémie. Našťastie som vedela, kde sa nachádza už v prvý deň, lebo je hneď na začiatku hlavnej chodby. Keď som tam dorazila, profesor tam ešte nebol a vyzeralo to, že ešte ani väčšina žiakov nie.

Posadila som sa do tretej lavice v rade pri okne, tam, kde sedávam takmer stále. Po pár minútach sa ale trieda začala plniť desiatkami študentov. Jedno krátkovlasé dievča, ktorej vlasy sa zaujímavo sfarbovali z hnedej do ryšavej, sa posadilo vedľa mňa.

"Ahoj, ja som Blaire. Ty si London, však? Včera sme spolu mali francúzštinu, keď si prišla neskoro na hodinu spolu s Austinom," hovorila, kým si na lavicu rozkladala veci. Pozorovala som ju a snažila sa pritom rozspamätať, čo sa všetko vlastne včera udialo. "Mimochodom, nevadí, že som si sem sadla? Či niekoho nečakáš alebo tak."

"Nie, nie, to je v poriadku," pousmiala som sa. Spomenula som si na toho Grahama, ktorý prišiel na hodinu krátko predo mnou a profesorka francúzštiny si myslela, že sme sa spolu niekde zašívali. "A áno, to som ja, ale toho Austina nepoznám. Bola to len náhoda."

"Naozaj?" zaujato zdvihla obočie. Zamračila som sa, nechápajúc jej reakciu. "Vieš, pýtam sa ťa to preto, lebo s ním chodím a napadlo ma. . ."

Prekvapilo ma, keď sa uprostred vety zastavila a pohľadom mi naznačila, že si mám domyslieť, čo má na mysli. Mne však napadla iba jedna vec a pevne som dúfala v to, že nemyslí to čo ja. Ale jej výraz tváre hovoril za všetko.

"Počkaj, ty myslíš. . . oh, nie! Nie, nie, to naozaj nie, nemusíš mať obavy. Ako hovorím, v triede to bolo prvýkrát, čo som ho v živote videla. A ja. . . no, nespávam s chlapcami len tak, chápeš."

Nespávam s nimi vôbec, pravdupovediac.

"Jasné, prepáč, nechcela som ťa z niečoho takého obviniť a už vôbec nie ťa uraziť. Len som sa uisťovala, aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu," usmiala sa, no mohla som s istotou povedať, že som tam videla menšie obavy. "Niežeby som Austinovi neverila," dodala nakoniec.

"Chápem," prikývla som, dúfajúc, že mi moje vysvetlenie uverila a nemala ďalšie pochybnosti. Nevedela som, ako inak by som ju mala uistiť, že čo sa týka mňa, nemusí sa obávať. Avšak bohužiaľ, za jej priateľa som sa zaručiť nemohla, nakoľko ho nepoznám. Jej obavy však museli z nejakých dôvodov vzniknúť, takže buď má vážne problémy so žiarlivosťou a je prehnane paranoidná, alebo ju niekedy v minulosti už podviedol a ona si nebola ničím istá. V tomto prípade som fakt nevedela, ktorá z týchto možností je tá lepšia.

"Vďaka. A prosím, nikomu nehovor, o čom sme sa tu teraz rozprávali, dobre? Bude lepšie, ak to zostane medzi nami. Súhlasíš?" spýtala sa netrpezlivo. Iba som s úsmevom prikývla. Koniec-koncov, aj tak som to nemala komu povedať. "Tak mi niečo o sebe povedz. Odkiaľ si prišla? Páči sa ti to tu?"

Ani neviem, kedy sa v triede zjavil profesor, no keď som si ho všimla, už vysvetľoval nejaké učivo. Našťastie to vyzeralo tak, že si nevšimol, že medzi mnou a Blaire prebieha konverzácia.

Pozrela som naspäť na Blaire a nad odpoveďami na jej otázky som sa musela nachvíľu zamyslieť. "Bývala som jeden celý rok v Alabame, než som prišla sem. Bolo to skvelé miesto, ale túžila som po niečom menšom. Tak som sa ocitla tu a som veľmi spokojná, hoci. . ." zaváhala som. Nevedela som, či jej mám prezradiť moje problémy s bývaním alebo nie. Nakoniec som sa rozhodla len pre polku pravdy. "Mám trochu problém zapadnúť."

Blaire sa hlasno zasmiala. "Viem, že by človek povedal, že v malých mestách ťa medzi seba príjmu skôr ako vo veľkomestách, no v skutočnosti to funguje naopak. Všetci sa tu medzi sebou poznáme a nestáva sa nám často, že sa sem niekto len tak presťahuje. Sme lem opatrní."

"Nikomu nič nevyčítam," povedala som, čo už profesor zaregistroval a hodil po mne varovný pohľad. Vyčarila som úsmev na znak, že sa to viac opakovať nebude. S Blaire sme sa na seba pozreli a naraz sa na tom zasmiali. Rozhodla som sa radšej si začať písať poznámky, pretože takýmto spôsobom som sa mohla dopracovať jedine k horšiemu priemeru.

Zazvonilo. S Blaire sme spolu vyšli z učebne, odprevadila ma k mojej skrinke a ja som s ňou potom išla do tej jej. Bola som za ňu veľmi rada, pôsobila na mňa ako milé dievča a verila som, že by z nás mohli byť skvelé priateľky. Ktovie, či sa pozná s Connorom, možno by sme niekedy mohli ísť spolu von. Ale nebudem predbiehať, tak ďaleko som sa nedostala ešte ani s jedným z nich.

S Blaire sme sa rozprávali celú cestu, smiali sme sa a ohovárali niektorých ľudí, ktorých mi ukazovala po ceste. Spomenula mi dokonca aj jej najlepšiu kamarátku Maddie, vraj je to veľmi svojské dievča a netreba sa s ňou zahrávať. Ale ak si s ňou sadnem na prvýkrát, bude veľmi milá. Sľúbila mi, že ma s ňou zoznámi. Dokonca aj s Austinom. To ma dosť prekvapilo, nakoľko sme sa zoznámili vďaka tomu, že mala podozrenie, že som s ním niečo mala. Potešilo ma to, lebo som mala pocit, že mi verí.

"Počuj, čo robíš dnes večer? Máme menšiu párty a budeme tam všetci, ak prídeš, spoznáš aj Maddie aj Austina. Bolo by super, ak by si sa tam ukázala," hovorila, keď ostalo medzi nami chvíľkové ticho.

   Jej pozvanie mi urobilo veľkú radosť, a hoci som už na tú párty bola pozvaná Connorom, nechcela som jej to vešať na nos. Avšak ona moje rozhodnutie ovplyvnila natoľko, že som sa rozhodla, že na tú párty pôjdem. Chcela som bližšie spoznať nielen ju, ale aj Maddie a Austina.

   "Rada prídem."

   Rozlúčili sme sa s tým, že si Blaire uložila moje číslo a povedala, že mi večer pošle adresu. Tešila som sa, presnejšie, nevedela som sa dočkať.

   Pri opúšťaní budovy som vytiahla telefón a rozhodla sa dať vedieť aj Connorovi o tom, že prídem. Predsa ma pozval on prvý, bolo by to hlúpe, ak by sme sa tam náhodou stretli a jemu som povedala, že určite neprídem. Tak som mu radšej napísala esemesku.

   Ahoj, tu je London. Rozmýšľala som o tom, čo si mi hovoril a povedala som si prečo nie. Večer sa teda vidíme?