London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zabuchla som dvere mojej motelovej izby, keď som si uvedomila, že kľúčiky som nechala na nočnom stolíku. Otrávene som zavrčala a vrátila sa po ne. Keď sa mi konečne podarilo zamknúť izbu, skontrolovala som čas na telefóne len aby som zistila, že nestíham autobus. Takže som oficiálne meškala na vyučovanie a mala jeden z dalších dôvodov, prečo som sa na seba hnevala. Mať problémy v škole kvôli meškaniu nebolo zrovna niečo, po čom som túžila – skôr to bola moja nočná mora.
Kráčala som rovno po chodníku, vďaka ktorému som sa dostala pred motel, kde sa nachádzalo menšie parkovisko. Zvyčajne bývalo prázdne, len občas tam stálo zopár motoriek alebo nejaké služobné auto. Tento raz tam ale stál žltý Chevrolet Camaro s čiernymi pásmi na kapote. Bola som si istá, že to auto som už niekde videla, alebo že som dokonca na tých čiernych pásoch kedysi sedela.
A zhodou okolností to bolo predvčerom.
Moje myšlienky sa potvrdili vo chvíli, kedy sa dvere na strane vodiča otvorili a z nich vystúpil vysoký chalan v obrovskej čiernej mikine, spod ktorej trčalo biele tričko končiace kúsok pod zadkom a čiernymi roztrhanými riflami. Zostala som stáť na jednom mieste, ťažko som dýchala a radšej som zatvorila oči – dúfala som, že keď ich zase otvorím, táto ilúzia zmizne. Lenže to sa nestalo a ten nádherný výsledok Božieho experimentu, ktorý bol okrem všetkého aj majiteľom toho najúžasnejšieho auta, aké som kedy videla, sa ku mne akosi približoval.
Modlila som sa, aby na mňa neplatila zemská gravitácia a mohla by som odletieť.
"Otoč sa a choď si pobaliť všetky veci, odchádzaš," prikázal mi autoritatívne. Akonáhle pri mne zastal, ovanula ma jemná mužská vôňa, ktorá ma iba nútila hodiť sa mu okolo krku a odsúhlasiť to, čo mi práve povedal. Ale ja som vedela, že si musím zanechať vážnu hlavu a nedať na sebe nijako najavo, že nejaký arogantný kretén zo školy, ktorý okrem iného vyzerá ako Boh, ma vie dostať do kolien. Na to tu mal, nepochybne, stovky iných dievčat.
A ja som rozhodne nechcela patriť medzi ne.
"Správne, odchádzam," vyhlásila som sebaisto, nad čím zdvihol od prekvapenia obočie. "Do školy. Takže ak dovolíš, musím stihnúť autobus."
Klamstvo. Ten už nestihnem, ani keby prinútim svoje chromé svalstvo k behu.
Už-už som ho išla obísť, keby mi z ničoho nič nechytil ruku a nestiahol ma späť na to isté miesto, kde som stála sotva sekundu dozadu.
"Počula si, čo som povedal? Lebo jedna z vecí, ktoré o mne ešte nevieš, je to, že sa neznášam opakovať," povedal otrávene a stisol moju ruku o čosi viac. Sykla som od bolesti – toto nebol ten dotyk, ako keď mi na jeho párty upravoval tričko do pôvodného stavu, kedy som doslova cítila prúd elektriny, brnenie v žalúdku a dych sa mi zastavil kdesi v hrudníku – toto bol dotyk, ktorý bol chladný a sršala z neho len čistá zlosť.
