THE LIST OF MY REGRETS

chapter 10

   "Mrzí ma, že sme sa dnes v škole moc nerozprávali, ale mala som toho vážne veľa. Dúfam, že sa na mňa nehneváš," ospravedlňovala sa mi Blaire cez telefón už po stý krát. "Volala som ti tesne po vyučovaní, myslela som, že by si sa k nám mohla pridať. Neskôr prišiel aj Austin, konečne by si ho spoznala."

   Zamrzla som. Toto bol presne ten dôvod, prečo som jej nezdvíhala. Ako som asi mohla žiť s vedomím, že ju jej chlapec podviedol? A ešte k tomu s profesorkou! Ďalšia vec bola, že som sa nevedela rozhodnúť, či jej to povedať alebo nie. Ako správna kamarátka by som mala, lenže na druhej strane to nebola moja vec a ak by sa to už mala dozvedieť, najlepšie od Austina. Okrem toho, nie sme ešte v takom štádiu kamarátstva, aby som za ňou len tak prišla a oznámila jej, že jej je Austin neverný.

   "Vybil sa mi telefón," pokúsila som sa zaklamať. Nič originálnejšie mi v rýchlosti nenapadlo a bolo to asi jediné, čo bolo celkom uveriteľné. "A nemusíš sa mi za nič ospravedlňovať, dobre? Môžme sa predsa porozprávať aj inokedy."

   Dúfam ale, že ten moment tak rýchlo nepríde.

   "Super," ozvalo sa z druhej strany linky. "A čo Maddie? Bola dnes na teba milá? Hovorila som s ňou a povedala, že si celkom fajn. Vedela som, že si budete rozumieť, len to chce trochu času, vieš, ona si ľudí k sebe veľmi nepripúšťa. Je ťažké spriateliť sa s ňou, no dúfam, že ťa to nijako neodradí."

   "Je trochu svojská," zopakovala som slová, ktoré mi prednedávnom Blaire povedala a ja som sa nad tým musela zasmiať. Maddie bola svojská, ale bola aj omnoho viac – drzá, príšerne úprimná, sarkastická a odvážna. Úplný opak mňa. Myslím si, že práve preto som do nášho vzťahu vkladala priveľa a stále som verila v to, že by z nás v podstate mohol byť super tím. Bohužiaľ, tento názor so mnou ona nezdieľala.

   "Ja som ti to hovorila," rozosmiala sa.

   Na dverách sa ozvalo tlmené klopanie. Vydesene som pozorovala dvere a čakala, čo sa bude ďalej diať. Nechápala som, kto by odo mňa čo chcel, prečo by niekto klopal na moje dvere? Nikto zo školy nevedel, že tu bývam. A ak aj áno, čo by tu robili? Jediný, s kým sa momentálne najviac bavím, je Blaire a keďže ju som mala práve na linke, bolo mi jasné, že ona to byť nemohla.

   Spoza dverí sa neozývali žiadne zvuky či hlasy. Nič. Akoby tam nikto nebol.

   "London? Si tam?" oslovila ma Blaire zarazene.

   Klopanie prestalo. Napadlo mi, že sa dotyčná osoba pomýlila a chcela navštíviť niekoho iného a nie mňa. To sa predsa stáva, nie?

   "Áno, áno, som tu," povedala som šepky. Medzitým mi začala zase niečo rozprávať, no úprimne, nevenovala som jej ani štipku pozornosti. Sledovala som závesy zavesené pri dverách, cez ktoré presvitalo trocha svetla zvonka. Tam sa črtal nejaký tieň, ktorý pomaly naberal väčšiu a väčšiu podobizeň človeka.

   Ozvalo sa ďalšie klopanie. Postavila som sa z postele a pomaly kráčala k dverám. Bola som veľmi nervózna, vážne som sa cítila ako v nejakej kriminálke.

   "Blaire, zostaň na linke, dobre?"

   "Deje sa niečo?" opýtala sa ustráchane.

   "Nie, nie, len. . ." zvyšok vety som nechala visieť vo vzduchu, kým som potichu stláčala kľučku smerom nadol. Dvere sa otvorili, pomaly som ich otvárala, až sa mi naskytol pohľad na mužskú postavu predo mnou.

   Nasucho som preglgla – čakala som čokoľvek, napríklad nejakého zamestnanca motela, cudzinca, ktorý je len zmätený a zablúdil alebo zlodeja či dokonca až vraha. Rozmýšľala som, čo chytím do ruky ako prvé v prípade, že ma napadne a ja budem nútená sa brániť. Aj tak som nebola nijako vybavená, jediný schopný predmet v tejto izbe bola lampa.

   Čakala som vlastne všetko, doslova všetko, ale toto by mi nikdy nezišlo na um.

   Tentokrát bol už oblečený, ale nestažovala som si, bol krásny tak či tak. Bola som presvedčená, že nech má na sebe čokoľvek, vyzeral by dokonale stále. Bolo zvláštne, že sa mi až tak páčil, väčšinou som nevenovala niekomu viac pozornosti ako ostatným ľuďom, ale pri ňom by som sa dokázala pozerať len a len naňho, aj keby okolo mňa stojí stovka ľudí a hovoria so mnou. On by bol to, čo by ma zaujímalo. A tak to bolo aj teraz – Blaire bola na druhej strane hovoru, on stál na prahu mojej izby v tom najpodlejšom moteli, aký som kedy videla a pravdepodobne si o mne musel myslieť len to najhoršie. Ale mňa nič z toho nezaujímalo, v ten moment by som dala všetko za to, aby sme takto zostali stáť pokojne aj hodiny.

   "Ahoj, London," dostal zo seba po dlhej chvíli. Moje ústa sa dokorán otvorili, no to bola len ďalšia vec, ktorá sa mohla zapísať na zoznam vecí, ktoré ma absolútne netrápili. Pretože on stál predo mnou, prehovoril tým úžasným hlbokým hlasom a čo bolo najviac – vedel moje meno.

   "Uhm, Blaire. . ."

   Rozmýšľaj, London, rozmýšľaj.

   "Zavolám ti neskôr, dobre?" dokončila som presvedčene a zrušila som hovor, aj keď som dobre počula Blaire, ako sa ma pýta, či je všetko v poriadku. Nemohla som jej v tej chvíli odpovedať.

   "Pustíš ma dnu?" vyčaril široký úsmev, ktorý som ja skôr vnímala ako provokatívny. Možno preto som odstúpila od dverí a nechala ho, nech vojde. Bola som paralyzovaná, naozaj. Nenútil ma do toho, ale zároveň áno. Nerobila som to dobrovoľne, niečo v jeho očiach ma proste presvedčilo. "Máš to tu veľmi útulné, ale nevyzeráš na to, že by si bola dvakrát spokojná. Nemáš žiadne iné miesto, kde by si prespala?"

   Prečo sa ma toto všetko pýtal? Odkiaľ vedel, že som tu ubytovaná a sakra, čo moje meno? Niečo odo mňa musel chcieť, to bolo isté, ibaže čo? Súviselo to s tým, čo som počula dnes na chodbe?

   "Č-čo odo mňa chceš?" opýtala som sa vystrašene. Hlas sa mi klepal a vedela som aj to, že to zaregistroval, lebo sa na mňa neprestajne usmieval. Dostávalo ma to snáď ešte do väčších rozpakov, do akých ma dostával doposiaľ.

   "Obidvaja vieme, prečo som tu," vyslovil pokojne, akoby o nič nešlo. To len ja som bola jediná, ktorá sa od strachu triasla. "Dnes v škole si počula niečo, čo si nemala. Za iných okolností by som sa o to nezaujímal, ale keďže je to pre jedného môjho známeho veľmi dôležité, rozhodol som sa, že s tebou prehodím pár slov. Dúfam, že nemáš nič proti."

   Nechcela som sa s ním rozprávať, veď ma úplne desil, nepoznala som ho a navyše sme sa nachádzali na mieste, kde sme boli len sami dvaja. Avšak moja hlúpa stránka opäť vyhrala a ja som spadla do siete jeho očí. A taktiež som, samozrejme, chcela vedieť dôvod, prečo je tu.

   "Fajn," vyhlásila som odvážne. "Rozprávajme sa."