London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zobudila som sa s príšernou migrénou, šaty mi smrdeli rôznymi zmiešanými pachmi a to najhlavnejšie – spokojne som si ležala vo vani. S myšlienkami upnutými na to, ako sa čo najrýchlejšie dostať domov, uhm, mám na mysli na motel, som vyliezla z vane, ktorá túto noc zjavne úspešne zvládla úlohu postele a postavila som sa pred zrkadlo. Pretrela som si oči, snažiac sa nevšímať si ten katastrofálny obraz oproti mne. Poumývala som si tvár a ústa aspoň prepláchla vodou, keďže potrebný materiál na poriadne vyčistenie zubov som pri sebe, logicky, nemala.
Nemyslela som na včerajšiu noc. Nechcela som si na to všetko spomenúť, hoci krátke útržky sa mi stále vracali na pamäť, aj keď som nechcela.
Prázdna izba.
Connor.
Veľa červených pohárov.
Silueta.
Oči.
Akoby to bolo celé iba sen. Netušila som, či sa ma Connor skutočne pokúsil pretiahnuť počas mojej slabej chvíľky, alebo sa mi realita miešala so snami. A tá silueta, tie oči. . . bolo to vôbec skutočné? Ak áno, kto to bol? Koho bol ten pohľad, ktorý ma vedel dostať do úzkych?
A možno som si to len nahovárala, zas, lenže ten pocit, ktorý sa mi stále spájal s tým pohľadom, mi prišiel skutočný. Vedela som, že táto časť mojej spomienky je reálna, proste som to vedela. Muselo sa to stať a cítila som sa presne tak, ako sa cítim, keď si to celé predstavujem znova a znova. Je to tak skutočné, až ma mrazí.
Vyšla som z kúpeľne a takmer by som zletela dolu schodmi, ak by ma niečia ruka nezachytila. Prekvapene som sa otočila na môjho hrdinu a zistila som, že je to dosť povedomé dievča.
Blond, modré oči, pehy, plné pery.
"To by teda nebol pekný pád. Mimochodom, nemáš začo," poznamenala s ironickým úsmevom. Chystala som sa jej poďakovať, ale stále ma nepúšťala k slovu. "Takže predpokladám, že ty si London. Konečne. Pravdupovediac, nečakala by som, že budem niekedy taká šťastná, že niekoho vidím, tak ako teraz teba. Pôjdeš so mnou."
"Pôjdem?" pýtala som sa skôr sama seba.
Dievča, ktoré už pomaly kráčalo dole schodmi, sa na mňa z ničoho nič otočilo a nepríjemne po mne zazrelo. "Isteže pôjdeš. Pohni kostrou," keď však videla, že mnou ani nehne, prevrátila očami a doplnila: "Poznáš Blaire, však? Lebo ona je môj jediný dôvod, kvôli ktorému tu teraz som. Hoci priznávam, že do domu Crimsona som sa vždy chcela dostať. . . ale nie kvôli nejakej štetke, ktorú v noci trikrát za sebou vyprášil. Iba ak by som ňou bola ja."
Čože?
"Myslím, že ti nerozumiem," privrela som oči a opakovala si jej slová v hlave stále dookola, aby som tomu pochopila aspoň trochu. "Moment, ty si myslíš. . . nie, s nikým som nespala! Aspoň myslím, že nie."
