London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Krajina za oknom sa strácala tak rýchlo, až som nestíhala sledovať, čo nechávame ďaleko za sebou. Zatiaľ to vyzeralo, že sme míňali len obytné domy, obchody a reštaurácie, čo znamenalo, že sme stále neopustili mesto. Pri rýchlosti, akou jazdil, to bol pre mňa vcelku prekvapivý fakt – mala som pocit, že ideme už hodiny, a že sa čoskoro objavíme niekde na druhej strane Ameriky. Pravdou však bolo, že čas opäť naťahovala iba moja nervozita.
"Kam ma to berieš?" vyjachtala som tak potichu, až som mala pocit, že hlasný zvuk motora bol príčinou zániku môjho hlasu, a preto ma chlapec sediaci vedľa mňa, nemohol počuť.
Sama nechápem, prečo som súhlasila, keď sa objavil v mojich dverách a prišiel s návrhom, že by sme sa mali porozprávať. Ale nie v motelovej izbe, v ktorej som bola ubytovaná, chcel ísť niekam, kde by sme boli len my dvaja. Netušila som, prečo to bolo preňho tak dôležité a taktiež som pevne verila, že nemá žiadne skryte úmysly. Väčšia časť zo mňa – nazdávam sa, že tá hlúpejšia – mu dôverovala.
Občas má proste človek intuíciu, tušenie, že je niečo správne alebo naopak, nesprávne. Nemusí mať dôvody, skrátka to tak cíti. No a presne vtedy robia ľudia často nie najlepšie rozhodnutia, trebárs veria tomu, čo cítia a idú bok po boku so svojimi citmi, čo neskôr zistia, že nebolo správne. A niekedy sa rozhodnú ísť tým druhým smerom, keď svojej intuícii a pocitom neveria, no ani to nie je vždy to správne rozhodnutie, ak sa človek necíti šťastný. Ibaže v mojom prípade, dnes, bolo pre mňa naozaj veľmi ťažké tieto dve veci rozlíšiť. Mala som pred sebou len dve možnosti – odmietnuť ho, alebo prijať. A mne sa obe ukazovali ako tie správne, no zároveň nevhodné. Nemala som v ničom jasno. Hlavný problém však bol v tom, že som nedala dostatok času sama sebe na premýšľanie, a prijala som jeho návrh ešte predtým, ako som nad tým stihla porozmýšlať.
Po prvýkrát, odkedy sme opustili motel, som sa odvážila naňho pozrieť. Tým som sa akurát tak uistila v tom, že bol krásny z hocijakého uhla pohľadu, nezáležalo na tom, či som sa naňho dívala spredu, sprava či zľava, vyzeral stále rovnako dokonale. Jasné, že spredu boli boli jeho črty výraznejšie, ale z boku sa dalo všimnúť, aké plné boli jeho pery, alebo že mal dlhšie mihalnice ako polovica dnešných dievčat. . . čo bolo pomerne smutné – pre tie dievčatá, samozrejme.
"Nerád to priznávam," prehovoril zrazu, čo ma úplne prebralo a vrátilo späť do reality. V momente som od neho odtrhla zrak a pozrela sa pred seba, takmer som prestala vnímať rýchlosť, akou sme išli. "Ale znervózňuješ ma."
Automaticky som opäť otočila hlavu k nemu, keď tú vetu dopovedal. Myslela som, že strácam už aj sluch. "Čože ťa?"
Takže ja teba znervózňujem, hej?
"Je to smiešne, vieš? Na pohľad nevyzeráš ako jedno z tých dievčat, ktoré po mne idú, flirtovane sa na mňa usmievajú, zazerajú po mne, keď idem okolo," ľahko sa zasmial, čo ma nútilo urobiť to isté, no zvážila som to a rozhodla som sa zachovať si vážnu tvár. "Každá jedna z nich si myslí, že ma môže zmeniť, že by som k nim nebodaj mohol niečo cítiť," na malý moment očami prešiel z cesty na mňa. Naše pohľady sa stretli a mnou prebehlo slabé chvenie. "Ani neviem prečo, no dúfal som, že nie si jedna z nich."
