THE LIST OF MY REGRETS

chapter 65

Čakala som na stanici na svoj vlak už tri hodiny. Už mal takmer hodinové meškanie. Vedela som, že cestovať vlakom bola hlúposť, lebo sa naň nedá nikdy stopercentne spoľahnúť, ale chcela som zabiť čas. Kebyže idem lietadlom, doma by som bola už večer, čo som nechcela. Vlastne som vôbec domov ísť nechcela, len som sa to snažila vsugerovať samej sebe, pretože sa ma Aaronove slová dotkli a ja mám predsa nejakú hrdosť, no nie? Nemohla som zostať v tom dome a tváriť sa, že je všetko skvelé. Ani v tomto prekliatom meste. Všetko by mi tu pripomínalo jeho.

Vo vrecku mi začal vibrovať telefón. Prekvapilo ma, že na obrazovke svietilo meno Blaire s našou spoločnou fotkou zo školskej jedálne. Spomínam si, ako nás Maddie fotila, keď sa ani jedna z nás nepozerala. Ja som bola celá špinavá od syrovej omáčky a Blaire mi zrovna hovorila nejaký príbeh zo svojho detstva. Bola to najlepšia momentka, akú som kedy s niekým mala.

Nemala som v pláne ten hovor prijať. Môj pôvodný plán bol jednoducho vypadnúť z tohto mesta a doma si zmeniť číslo. Akoby sa po mne zľahla zem. Ale ako som sa teraz dívala na tú fotku, nemala som to srdce ju zrušiť.

Tak som hovor prijala.

"Uhm, ahoj," ozvala som sa ako prvá a počuteľne nervózne. Nemala som chuť s ňou hovoriť a tváriť sa, že je všetko okej, ale taktiež som jej nechcela klamať a tajiť jej, že odchádzam a s najväčšou pravdepodobnosťou sa už nikdy neuvidíme. Vôbec som netušila, čo som jej vlastne chcela povedať.

"Kde si?" zakričala do telefónu, až mi od ľaku skoro vyletel z ruky.

Premýšľala som, čo jej poviem, ale rozhodne som jej nechcela klamať. Už teraz som sa nenávidela za to, že som jej zdvihla ten prekliaty telefón. Mala som ju jednoducho ignorovať.

"Uhm. . . na vlakovej stanici."

"Čože? Čo robíš na vlakovej stanici, preboha?" hystericky vykríkla. "A prečo, dopekla, nikomu neberieš telefón? Kdekoľvek si, okamžite príď domov! Je to súrne, rozumieš?"

To by ma fakt zaujímalo, čo také vážne sa deje, že tak kričí, až mi ide odtrhnúť bubienky. Asi dve hodiny som mala vypnutý telefón, lebo som sa bála, že urobím nejakú hlúposť a trebárs zavolám Aaronovi s ospravedlnením, hoci myslím si, že to on bol ten, kto by sa mal ospravedlňovať.

Keď som si mobil zapla, prišlo mi pár zmeškaných hovorov od Blaire a Austina, ale nevenovala som tomu priveľkú pozornosť. Hovorila som si, že ak by to bolo dôležité, zavolajú znova. A pozrimeže, mala som pravdu.

"Môžeš sa ukľudniť a povedať mi, čo sa deje?" snažila som sa znieť pokojne, ale nebudem klamať, jej tón ma trochu vykoľajil.

"Nemám čas na diskutovanie. Ide o Aarona, to ti musí stačiť. Prídi ihneď domov."

Fakt, že nazvala Aaronov dom mojím domovom, som sa snažila ignorovať. V mysli som sa však nad tým musela pousmiať.

Povzdychla som si. "Blaire, ja. . . nevrátim sa tam."

Blaire vypukla v hysterický smiech. Chvíľami som sa musela zamyslieť nad tým, či sa náhodou nezbláznila.

"London, tebe šibe? Čo to trepeš, prosím ťa? Myslím to vážne, Aaron potrebuje tvoju pomoc. Moc sa opil a stále kričí tvoje meno. Robí ako šialený, všetko rozbíja. Bojím sa, že o chvíľu to bude Austinov ksicht."

Prevrátila som očami. Aaron sa vždy správal trocha agresívne, keď bol opitý. Bola som si istá, že Blaire len preháňa. Plus, on bol ten, čo mi tri hodiny dozadu vykričal priamo do tváre, že ma nepotrebuje a nechce. Ako by som mu ja teraz mohla pomôcť? Maximálne by som poslúžila ako boxovacie vrece.

"Pozri, ja vám nepomôžem, je mi ľúto. Odchádzam, Blaire," hlas sa mi zlomil a oči sa mi naplnili slzami. Už stačí. "Len to prehnal s alkoholom, čoskoro ho to prejde a pôjde si ľahnúť. Len mu dajte liek na bolesť hlavy a pohár vody pri posteľ. Bude to fajn."

"Čo? London, tebe. . . tebe. . . ty si. . . ty nechápeš, že tomu chalanovi totálne preskočilo? Aj ja som ho videla opitého už stokrát a viem, že niekedy je idiot, ale toto. . . London, počúvaš ma? Ja neviem, kam akože chceš ísť a čo sa stalo, ani nebudem nahnevaná, že si chceš len tak odísť bez toho, aby si sa rozlúčila. To si vyriešime potom, dobre? Ale teraz sem hlavne musíš prísť a—"

"Nie, Blaire, to ty mňa nechápeš!" prerušila som ju krikom, pričom som si vyslúžila pár zvedavých pohľadov okoloidúcich. Z očí mi vypadlo pár neposlušných sĺz a hlas sa mi roztriasol. "Aaron ma už nechce vidieť. Nenávidí ma! Dnes mi to povedal. . . povedal mi to, Blaire. Pohádali sme sa a on. . ."

A bolo to tu zas. Rozplakala som sa ako malé dieťa.

"Toto je najväčšia hlúposť, akú som kedy počula. Neviem, čo sa medzi vami dvoma stalo, ale nie je to pravda, rozumieš? Aj slepý by videl, že Aaronovi na tebe neskutočne záleží. Prečo si teda myslíš, že sa opil? Prečo sa správa ako nepríčetný a do všetkého mláti?"

Pretože kvôli mne ho opustila rodina.

"Nie. Nevrátim sa. Zbohom, Blaire," a s týmito slovami som hovor zrušila. Musela som sa dať dokopy, o chvíľu mi mal ísť vlak a nemohla som predsa vyzerať ako totálna troska, hoci je mi jasné, že tak budem vyzerať tak či tak. Nijako si nepomôžem.

Našla som si voľné miesto a posadila sa. Ľudia na mňa zvláštne pozerali, ani som si nechcela predstaviť, čo videli a čo si mysleli, keď na mne nechávali svoje pohľady. Bolo mi to však jedno. Na názoroch druhých ľudí mi zvyklo záležať, ale nie dnes. Dnes kašlem na všetko.

V nasledujúcich minútach sa mi Blaire snažila dvakrát dovolať, ale našťastie to po chvíli vzdala. Keď vyhlasovali príchod môjho vlaku, skoro som sa potešila. Vzala som si svoj kufor a tašku, v ktorej som mala dôležité veci, ktoré potrebujem mať po ruke a pomaly som kráčala k trati číslo dvadsaťsedem. Vtom som však počula, akoby niekto kričal moje meno. Nikoho známeho som však nevidela, tak som pokračovala v ceste. Pridala som do kroku, aby som nezmeškala svoj vlak.

"London! London, stoj!"

Ten hlas. . . znie to ako. . .

Ani som sa nestihla otočiť, vtom som do niečoho pevného narazila a letela som k zemi. Keď som zdvihla hlavu, môj pohľad sa stretol s Austinovým. V tej chvíli som svoj život preklínala dvojnásobne.

"Zbláznil si sa?" vyštekla som po ňom, zatiaľ čo on sa ku mne nahol a pomohol mi na nohy. "Čo tu vlastne robíš?"

"Prepáč, ale kričal som na teba už dobrých päť minút. Neviem, či si ma nevidela, alebo si ma nechcela vidieť, ale musel som ťa dobehnúť. Bol som rozbehnutý a nejak som nestihol zabrzdiť," hovoril udýchane.

"Fajn, teraz keď už vieme, že kondičku máš dobrú a hruď tvrdú ako kameň, tak ja si spokojne odídem, nech nezmeškám svoj vlak. Vďaka, že si sa prišiel rozlúčiť," falošne som sa usmiala a už-už som sa chystala k odchodu, no ten hajzel si ma prehodil cez plece ako obyčajné vrece zemiakov a kráčal so mnou preč. Darmo som kričala "únos", keď som každému bola ukradnutá.

"Prepáč, London, no vedel som, že inak to nepôjde."