London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď auto zastavilo a ja som počula, ako sa vypol motor, otvorila som oči. Celú cestu som ich mala zatvorené s cieľom zaspať aspoň na pár minút, aby som dobehla zameškané. Netušila som, koľko mohlo byť hodín, no bola som natoľko unavená, že som sa dokonca rozhodla veriť Austinovi, že ma v spánku nepodreže. A hoci som nespala ani minútu, bolo príjemné nemusieť na nič myslieť aspoň na krátku chvíľu.
Zastali sme v známom prístave, kde som pred pár týždňami bola raz s Aaronom na jachte jeho rodičov. Kde som vtedy našla tú fotku jeho rodiny. Kde sme spolu s Aaronom prespali na spoločnej posteli.
Pri tejto spomienke som krátko zatriasla hlavou. Nesmela som na to znova myslieť. Nesmela som myslieť na Aarona nejak inak, než by bolo vhodné.
"Ty nevystúpiš?" ozval sa odrazu Austinov hlas. Už som niekedy hovorila, že ten hlas neznášam? Prečo sa mi tak hnusí? Prečo ho stále nemôžem vystáť, keď už viem, aká je pravda o ňom a Blaire? Mala by som to konečne zahodiť za hlavu a skončiť s predsudkami. A kedy som sa vlastne stihla tak zmeniť? Odkedy kritizujem ľudí iba tak, bezdôvodne?
Toto nie je London, ktorá do tohto mesta prišla niekoľko mesiacov dozadu. Túto London nepoznám.
"Prečo sme tu?" opýtala som sa ticho. Vyzeralo to, akoby ma išiel spovedať z mojich hriechov, akoby bol Boh a poznal moje tajné túžby či nevhodné myšlienky, ktoré som kedy mala. Akoby vedel, že toto je vhodné miesto na moju očistu, pretože tu sa to všetko zdalo tak reálne.
"Vážne nevieš?" dostal zo seba naliehavo, snažiac sa mi naznačiť, nech rozmýšľam. Strelila som po ňom nechápavým pohľadom, lebo hovoriť mu o mojich predstavách o tom, ako ma hodí do svätenej vody a bude nahlas kričať modlitbu s obrovským dreveným krížom Ježiša, som rozhodne neplánovala.
"Neviem, povedz mi."
Austin prevrátil očami a krátko pokrútil hlavou, kým ňou potom kývol smerom pred nás. "Myslím, že ťa niekto čaká."
"Mňa?" vyletela som zo sedačky a nalepila sa na čelné sklo, snažiac sa nájsť niekoho povedomého, kto by mohol na mňa čakať. Nikto tam však nebol, jediné, čo som spoznala, bola Aaronova jachta. Bolo ju však zle vidno cez druhé auto, ktoré parkovalo oproti, takže som si nemohla byť stopercentne istá, či to bola ona. "Počkať!"
Oh môj bože!
Už mi to došlo. Vedela som to. Vedela som, že bude tu. Prisahám, že som nad tým rozmýšľala! Aaron bol v tej jachte. Išiel tam vždy, keď chcel byť sám, keď sa necítil dobre. Ale ak tam bol aj teraz, znamenalo to, že nechcel hovoriť s nikým a so mnou už vôbec nie. Musel ma neznášať. Naposledy som mu povedala rôzne veci, ktoré som stokrát oľutovala, no bála som sa ísť len tak za ním a povedať mu, že ma to mrzí. Bojím sa, že by ma odmietol a vyhnal preč. Nie z jeho domu, ale z jeho života.
