London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Viem, že by to niekomu mohlo prísť zvláštne, ale vždy, keď sme išli spolu na nákupy, alebo sme si proste objednali jedlo a spoločne ho zjedli pri telke, som sa cítila tak dobre. Bolo to, akoby sme boli dlhoroční priatelia a ja som mala vždy pocit, že mu môžem čokoľvek povedať, že bude pri mne stáť naveky. Tieto chvíle mi vždy dokazovali iba to, že nie je správne ho súdiť na základe toho, čo počujem. Nikdy mi nedal priamy dôvod myslieť si o ňom niečo zlé.
Hoci sme sa teraz cestou autom príliš nerozprávali, lebo bola situácia medzi nami dosť napätá z ranného rozhovoru. Obaja sme to vedeli, ale neboli sme nahnevaní. Myslím, že sme sa len báli čokoľvek povedať.
Aaron zaparkoval priamo pred vchodom do obchodu. Vystúpil ako prvý a čakal, kým urobím to isté. Vošli sme spolu do obchodu, on zobral košík a ja som ho nasledovala. Čítala som zoznam vecí, ktoré potrebujeme. Aaron však polovicu z nich zamietol, vraj je to zbytočné. To, čo sa zdalo zbytočné mne, on veselo hádzal do košíka.
"Načo nám bude toľko konzervovanej kukurice? Nebodaj máš v pláne niečo variť," podpichla som ho so smiechom, keď som si vzala tri krabice medových cereálii a všetky hodila do košíka.
Aaron sa na mňa zarazene otočil a skenoval ma. "A načo nám bude toľko cereálii? Aby si ich len tak nechala rozmočiť v mlieku a potom ich zase vyhodíš?"
"Vtedy som nestíhala. Inokedy nimi tak neplytvám," obhájila som si svoje. "Denne dokážem zjesť aj šesť misiek takých cereálii, ak by ťa to zaujímalo."
"A ak by zaujímalo teba – milujem konzervovanú kukuricu jesť samotnú. A viem aj variť. To sa však nedá povedať o tebe."
"No dovoľ! Ak by som na to mala dostatok vecí, niečo by som uvariť vedela! Lenže to by si musel mať doma aspoň nejaký ten tanier a hrnce," klamala som, v živote som nedržala v ruke ani varechu, nie to ešte aby som pomocou nej vytvorila niečo jedlé.
U Aarona sme bežne jedávali v plastových alebo v kovových miskách. V kuchyni sa nenachádzalo nič sklenené ani keramické. Nevedela som prečo, vlastne som sa doteraz nad tým ani moc nezamýšľala, ale bolo mi to jedno. Aaronoví rodičia zjavne doma často nebývajú, keďže sa neukázali ešte ani raz, takže som chápala, že jemu vôbec nezáležalo na tom, z čoho je.
"Nepotrebujem nič z toho. Prečo by som varil, keď si jedlo môžem jednoducho objednať? To nedáva logiku. A načo nám je ten kečup?" opýtal sa začudovane, keď som hádzala do košíka ďalšie veci.
"Mám ho rada na pizzy."
"Kečup na pizzy? Fuj," odfrkol si znechutene, chytil ho do ruky a otvoril. "Keď chceš kečup, tak si zober aspoň nejaký kvalitnejší. Už si niekedy jedla tento kečup? Je nechutný. Stavím sa, že to okolo rajčín ani nešlo."
"Jasné, pán mudrlant," otrávene som prevrátila očami, siahajúc po balíku mrazených nugetiek. "A čo tak toto? Naozaj si myslíš, že je to kuracie mäso? Pretože ja si myslím, že nie. Ak chceš nugetky, kúp si aspoň poriadne nugetky."
Aaron sa slabo zasmial. Vedela som, že som ho dostala, ale samozrejme, on si to nedokázal pripustiť a snažil sa to uhrať. "Snažím sa prejsť na vegetariánsku stravu, vieš? Čím menej mäsa, tým rýchlejšie si zvyknem na môj nový životný štýl."
"Som alergická na rajčiny, ale aj mne sa bez nich veľmi ťažko žije," pokúsila som sa aj ja. Chvíľu sme sa na seba mlčky dívali, Aaron ma skúmal pohľadom, akoby sa snažil prísť na to, či mu hovorím pravdu. Po pár nekonečných sekundách som to už nevydržala a vybuchla som smiechom. Aaron zahanbene stál vedľa mňa, snažiac sa zadržať smiech.
Zacítila som na sebe čosi studené. Okamžite som sa prestala smiať, keď mi došlo, že ten idiot ma ostriekal kečupom, ktorý doslova na mojej čiernej blúzke svietil. Mal pravdu, ten kečup nemal nejakú presvedčivú červenú farbu, ale chuťovo mohol byť dobrý.
"Ty si sa zbláznil! Čo to robíš? Budeme to musieť zaplatiť!" zakričala som pohoršene. Aaron sa strašne smial a mne mykalo kútikmi úst, hoci som mala chuť otrieskať mu minimálne ten kečup o hlavu. "Aaron polož ten kečup, inak budeme–"
"Prosím? Hovoríš, že ho chceš viac? Chceš ho viac, London?" opakoval pobavene. Na mojej blúzke bolo čoraz viac kečupu. Dokonca trochu skončilo aj na mojej tvári. Nahnevane som zhíkla a zatvorila oči – dúfala som, že toto je len zlý sen. "Chceš ešte? Páči sa ti to, však?"
"Si mŕtvy človek," zamrmlala som si sama pre seba predtým, ako som schmatla akýsi dresing a začala ho po ňom striekať. Bol biely, takže to bolo dvojnásobne vtipnejšie.
"To nie je fér! Ja ti predsa dávam to, čo chceš! Čo keby si po mne radšej hodila nugetku?"
Aaron bežal a ja som ho naháňala. Občas sa otočil a vystrekol na mňa kečup, ktorý väčšinou netrafil svoj cieľ a zašpinil čosi vedľa mňa. Myslím, že sme narobili priveľa škody, ale v tej chvíli mi na tom vôbec nezáležalo. Chcela som mu ukázať, že aj ja sa viem zabávať. Hoci v skutočnosti to bola moja prvá rebelská vec, ktorú som urobila.
Aaron sa odrazu s rachotom spustil na zem. Bola som tak rozbehnutá, že som nestihla zabrzdiť a spadla som priamo naňho. Popri tom som však vrazila do regálu vedľa nás, z ktorého sa rozsypali rôzne ozdoby na torty. Farebné guličky, hviezdičky a srdiečka sa zalepili na kečup, ktorý som mala snáď všade a zamotali sa aj do mojich vlasov. Aaronovi skončili dokonca v ústach.
Obaja sme sa strašne smiali, i keď som ležala na ňom a bolo mi zvláštne priznať si, že mi to neprekáža, práve naopak. Cítila som jeho pevné ruky na mojich bokoch, netušiac, prečo ich tam vlastne mal. Páčil sa mi pocit jeho silného tela pod tým mojím. Pre mňa to bola tá najintímnejšia vec v živote, aj keď to nič intímne nebolo. Boli sme oblečení a nič sme na seba neskúšali, bola to skrátka iba náhoda.
"London?" počula som známy hlas, ktorý ma prinútil v momente sa zodvihnúť a oprášiť zo seba všetky tie farebné sračky.
Preboha. Práve som zanadávala.
Keď som si uvedomila, že predo mnou stojí Maddie s prekvapeným výrazom, odrazu som sa cítila veľmi trápne. Zahrnula ma červeň a srdce mi vynechalo niekoľko úderov. Ako som jej to asi mala vysvetliť?
"Oh, ahoj, Maddie," pozdravila som ju s úsmevom, akoby o nič nešlo. "Ty tu nakupuješ? Ešte som ťa tu v živote nestretla."
"Chápem, že to pre teba musí byť veľké prekvapenie," rukou namierila na Aarona, ktorý už stál za mnou. Pousmiala som sa, keď som si všimla, že má pár farebných hviezdičiek zalepených na líci.
"Nie je to tak, ako to vyzerá," chcela som jej to vysvetliť, no ona zdvihla neveriacky obočie. "Ja viem, že vždy, keď to vo filmoch niekto povie, tak to je presne tak, ako to vyzerá, ale teraz vážne nie. Ja s ním nespávam, veď ma poznáš, nikdy by som–"
"Myslím, že sa porozprávame neskôr," kývla hlavou kamsi za nás. Obaja sme sa otočili a uvideli veľkého ochrankára, ktorý sa k nám nahnevane hrnul.
Tak toto bude ešte zaujímavé.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
