London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Bolo krátko pred štvrtou hodinou nadránom, keď som si utierala uslzené oči, pretože sa zdola ozvalo šušťanie a buchot. Muselo to znamenať, že Aaron bol už naspäť a ja som určite nechcela, aby náhodou začul môj plač. Mohol by sa ma spýtať, čo sa stalo a ja som nemala žiadne vysvetlenie. Čo by som mu povedala?
A skôr, ako som stihla vymyslieť odpoveď na svoju otázku, dvere mojej izby sa z ničoho nič otvorili. Stál tam. Bol mokrý, nakoľko vonku husto snažilo a dokonca mi napadlo, že možno niečo pil, ale z domu odchádzal na aute a verila som tomu, že by nebol tak hlúpy, aby sadol za volant pod vplyvom.
Akonáhle si uvedomil, že sedím na posteli a ešte stále nespím, zatvoril za sebou dvere a posadil sa vedľa mňa. Netušila som, podľa čoho som to zistila, ale akosi to z neho sálalo. Spal s niekym. A ja hlúpa som si na moment želala, aby som to bola ja. Kiežby.
"Prečo ešte nespíš?" spýtal sa. Zaujímalo by ma, či o mne rozmýšľal, alebo si na mňa aspoň na chvíľku spomenul. Napadlo ho, že by ma to mohlo trápiť?
"Kde si bol?" prešla som priamo k veci, hoci odpoveď som poznala. Niekde v hĺbke duše som však stále verila v to, že mi povie, že bol niekde inde, hocikde, len nie s dievčaťom. Aj keby mi klamal, proste som to potrebovala počuť.
"Ty si plakala?" odpovedal ďalšou otázkou. Chytil mi bradu medzi jeho palec a ukazovák a snažil sa otočiť moju tvár k tej jeho, ale vytrhla som sa mu. "Pozri sa na mňa, London. Ty si plakala?"
"Chcem ísť spať, mohol by si ísť preč?"
"Nie, kým sa na mňa nepozrieš a neodpovieš mi."
Prečo na mňa tlačí? Prečo nejde za niekým iným sa tváriť, že sa oňho zaujíma? Možno o nejaké iné dievča. Načo sa sem vlastne vracal? Mohol zostať tam, kde bol. Nikomu tu nechýbal.
"Neplakala som," zaklamala som, no stále som sa dívala pred seba. Nemala som odvahu sa k nemu otočiť a už vôbec nie mu odpovedať. Momentálne som mala emocionálne výkyvy nálad a dotklo sa ma naozaj všetko. Ako som mu asi mala povedať, že mi vadí, že išiel za nejakou babou, zatiaľ čo sme mali spoločný plán? A vôbec, prečo mal stále potrebu hľadať si nejakú spoločnosť? To až tak moc potreboval sex?
"Prečo sa na mňa nechceš pozrieť?" takmer šepkal.
Pretože to nedokážem, prebleslo mi mysľou, ale rozhodla som sa mlčať.
"A prečo si odrazu taká chladná? Vadí ti snáď, že som od teba odišiel?"
Kiežby bola v jeho hlase aspoň akási nádej. Kiežby mu na mne záležalo a dúfal by v to, že mne záleží na ňom. Kiežby bolo všetko jednoduché.
"Len som unavená, veľa som toho nenaspala. A okrem toho, mám svoje dni, necítim sa dobre," samozrejme, že nič z toho nebolo pravdivé, ale nemohla som ho nechať myslieť si, že moje správanie je zapríčinené ním, hoci to vlastne bola pravda.
